The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Rudolf Sikora (* 1946)

• narodený 17. apríla 1946, Žilina, do rodiny matematika a úradníčky

• 1952 kvôli práci Sikorovho otca sa rodina sťahuje do Spišskej Novej Vsi, , na konci 50. rokov sa opäť vracia do Žiliny

• 1963 Sikora je prijatý na prvý pokus na VŠVU

• 1970 Sikora u seba doma zakladá Otvorený ateliér, organizuje výstavu Cyklus topografie: Koller, Sikora, Meliš, po ktorej majú autori zakázané tvoriť

• 1988 vrámci perestrojky je spolu s ďalšími štyrmi zakázanými umelcami menovaný za člena Zväzu výtvarných umelcov

• 19. 11. 1989 podieľa sa na organizácii zhromaždenia v Umeleckej besede, stáva sa členom VPN, neskôr poradcom ministrov kultúry Ladislava Chudíka a Ladislava Snopka

• 1990 opúšťa VPN a politické dianie, aby sa mohol naplno venovať výtvarnej tvorbe

Rudolf Sikora sa narodil 17. apríla 1946 v Žiline ako prvorodený syn do rodiny matematika a úradníčky. Jeho brat Stanislav je známy historik, sestra Mária je matematička a najmladší brat Ján hudobník. Rudolfovi starí rodičia mali poľské korene, na konci 19. storočia obaja odišli do Ameriky, kde sa zoznámili. Už s dvomi spoločnými deťmi sa potom rozhodli odsťahovať naspäť do Uhorska a usadili sa v Žiline. Počas vojnového slovenského štátu Rudolfov otec študoval na žilinskom gymnáziu, kde ho chvíľu učil aj spisovateľ Dominik Tatarka.

Jedna totalita vystriedala druhú

„Už ako dieťa som mal schopnosť rozoznať, že niečo nie je správne,“ hovorí Rudolf Sikora. V rodine Sikorovcov sa snažili deti viesť k morálnym zásadám, a to sa týkalo aj hodnotenia ľudáckeho režimu, ktorý Sikora ako povojnové dieťa priamo nezažil: „Som vďačný, že vďaka otcovi sme v rodine vedeli, aký bol slovenský štát, a doteraz sa hanbím za tie strašné veci, čo sme urobili. Keď si pomyslím, akú sme prijali ideológiu, že sused udával suseda... Veľa ľudí pomáhalo, ale stále to pre mňa predstavuje vnútornú hanbu.“

Počas komunistického režimu jeho otec pôsobil ako učiteľ, no z reálneho gymnázia v Žiline ho v 50. rokov preložili ako civilného učiteľa na vojenskú školu do Spišskej Novej Vsi, kam sa následne presťahovala celá rodina. Pamätník spomína, ako otec zvykol počúvať rádio Slobodná Európa. Keď mal Rudolf desať rokov, zachytil v rádiu správy o násilnom vpáde sovietskych vojsk do Maďarska. Už vtedy pochyboval o výklade udalostí interpretovaných ideológmi Sovietskeho zväzu. Čoskoro si začal uvedomovať i ďalšie temné stránky socialistického režimu – prenasledovanie a zločiny voči vlastnému obyvateľstvu. Členov Sikorovej rodiny žijúcich na Slovensku však počas 50. rokov z triednych ani iných dôvodov neperzekvovali.

Uvoľnené 60. roky

Mladý Rudolf Sikora do roku 1958 vyrastal prevažne pod Tatrami, na Spiši. Navštevoval základnú školu v Spišskej Novej Vsi, koncom 50. rokov sa rodina opäť presunula do Žiliny. Študoval na strednej všeobecnovzdelávacej škole a roku 1963 sa ako sedemnásťročný dostal na bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení (VŠVU). Paralelne prvé dva roky študoval scénografiu u prof. Ladislava Vychodila na Vysokej škole múzických umení (VŠMU). Študenti sa tam venovali rôznym priestorovým cvičeniam, čo im umožnilo vnímať vizuálne umenia aj v iných kontextoch, nielen ako portréty, akty, kresby, maľby. Neskôr však oňho prejavil záujem prof. Peter Matejka, u ktorého absolvoval VŠVU.  

V šesťdesiatych rokoch sa atmosféra v komunistickom Československu začala uvoľňovať a študenti mali väčší priestor pracovať aj na vlastnej tvorbe, ktorú mohli v priestoroch školy i vystavovať. Profesor Matejka študentov podporoval v originálnej autorskej tvorbe: „I keď s autorskou víziou študenta nesúhlasil, ak videl, že žiak sústredene pracuje, do procesu nevstupoval. Dokonca neskôr vyučovanie komponoval okolo práce na našich projektoch.“ Študenti spočiatku vystavovali iba v škole, od roku 1965 však mohli vystavovať obrazy i sochy vo Vysokoškolskom klube.

Hneď po absolvovaní VŠVU sa študenti stávali kandidátmi Zväzu slovenských výtvarných umelcov a počas prvého polroka každý študent dostával štipendium 1000 Kčs mesačne. Po absolvovaní štúdia si Rudolf Sikora požičal na ten čas pomerne veľkú sumu peňazí 30.000 Kčs, aby sa sústredil len na tvorbu, a v Galérii mladých na Mostovej ul. v Bratislave urobil výstavu pod názvom Topografie. Po auguste 1968 však galériu, kde vystavovali napríklad Július Koller či Juraj Meliš zavreli, prerobili a dostala sa pod správu SZM. Ani jeden z týchto umelcov v nej už potom vystavovať nemohol. Dôvodom malo byť, že kultúrnym ideológom prekážala nezávislá vízia vystavovaných diel, z ktorej okrem iného presakovala aj kritika režimu. Umelci vybočujúci z oficiálnych kultúrnych smerníc boli pre komunistickú moc nepohodlní.

Polotajné výstavy

V auguste 1968 sa nachádzal vo francúzskom meste Nice, keďže spolu s manželkou dostali ešte krátko pred okupáciou doložku, ktorá ich oprávňovala vycestovať do západných krajín. Hoci mal možnosť študovať na Académie des Beaux-Artes v Paríži, pričom Francúzi mu ponúkli byt a mohol by priviezť i malého syna, rozhodol sa vrátiť do Československa. Uvedomoval si vydieračstvo vtedajšieho režimu: jeho mladší súrodenci mali práve nastúpiť na vysokú školu a jeho emigrácia by im to mohla znemožniť.

O dva roky Rudolf Sikora zorganizoval vo svojom dome na Tehelnej ul. 32 v Bratislave 1. otvorený ateliér. Zúčastnilo sa ho 19 výtvarníkov, ktorí kvôli svojej tvorbe a názorom už  nesmeli verejne vystavovať. Medzi týchto autorov patrili Milan Adamčiak, Peter Bartoš, Václav Cigler, Róbert Cyprich, Milan Dobeš, Igor Gazdík, Viliam Jakubík, Július Koller, Vladimír Kordoš, Ivan Kříž-Vyrubiš, Otis Laubert, Juraj Meliš, Alex Mlynárčik, Marián Mudroch, Jana Shejbalová/Želibská, Rudolf Sikora, Ivan Štěpán, Dezider Tóth a Miloš Urbásek. Z Prahy vtedy prišiel Jindřich Chalupecký, najznámejší československý výtvarný teoretik a odborník na Marcela Duchampa, ktorý mal o ňom na druhý deň prednášku. Výstavu otvorili 19. novembra 1970 o 17.00, no už na druhý deň prišla Štátna bezpečnosť. Sikoru vypočúvali hneď ráno 20. novembra 1970 v jeho dome, kvôli nepovolenému stretnutiu i kvôli údajne provokatívnej inštalácii prázdnych konzerv, na ktorých bol nápis: Atmosféra 1970 – nedýchateľné (boli súčasťou spoločného diela V. Jakubíka, V. Kordoša a M. Mudrocha). Samotná výstava sa však stala legendárnou.

Na neskoršie normalizačné previerky-čistky sa Rudolf Sikora nedostavil, keďže nebol členom Zväzu výtvarných umelcov, vyhodili ho aj z kandidátstva. Počas normalizácie ho však neustále vyšetrovali príslušníci ŠtB a na niektorých z nich si dodnes pamätá, ako napr. na vyšetrovateľa Lešku, pplk. Jozefa Pačesu či majora Jánskeho. „Eštebáci vedeli o všetkom. Aj keď sme šli na Ostravsko (Orlová, Český Těšín, Frýdek-Místek, Ostrava), kde sme robili čiastočne tajné výstavy, tak sa im podarilo ich zastaviť. Tiež vždy, keď som prišiel z Prahy, nás o niekoľko dní zavolali. Nepáčilo sa im, s kým sa stretávame,“ hovorí o aktivitách Štátnej bezpečnosti.

Normalizovanie Zväzu výtvarných umelcov

O Charte 77 podľa Sikoru vedelo iba málo Slovákov. V lete roku 1977 za ním prišiel jeden z organizátorov Charty, český spisovateľ Eugen Brikcius, a žiadal ho a niekoľko jeho priateľov o podpis. Upozornil ich však, že by následne museli emigrovať. Nakoniec Chartu zo Slovenska podpísalo iba niekoľko ľudí, a to hneď na začiatku, v januári. „Keby som bol pri prvom podpisovaní Charty prítomný, podpísal by som to možno. Po polroku už som však nechcel. Nechcel som emigrovať. Uvedomoval som si, že sme tu už boli nejako integrovaní, fungovali sme na neoficiálnej scéne. Podarilo sa nám niečo vytvoriť, naše posolstvo vychádzalo z nášho života, vtedy a tu. Verím, že sa nám tu podarilo niečo skutočne autentické zanechať. Ale neospravedlňujem sa, možno to bol iba strach z radikálneho rozhodnutia: podpísať a odísť.“

V roku 1975 Sikorov bratislavský dom na Tehelnej zbúrali v rámci výstavby nemocnice, od štátu dostala rodina náhradný byt. Charakter stretnutí umelcov, ktorí sa predtým schádzali v jeho ateliéri, sa ale zmenil. Stali sa skôr organizačné než pracovné a výstavy už v novom byte neorganizoval. Výtvarnícke stretnutia sa presunuli  k Deziderovi Tóthovi na Moskovskú ulicu.

Slovenskí výtvarníci sa v priebehu normalizácie vyjadrovali k problémom životného prostredia a ekológie, keďže podľa Rudolfa Sikoru už začiatkom 70. rokov cítili veľké environmentálne ohrozenie. „Naše vízie sme spracovávali inak, ako keď sa životným prostredím zaoberali v zahraničí. Naše kozmologické a futurologické vízie boli iné: zúril socializmus, ale my sme snívali o inej budúcnosti. Dokázali sme sa odpútať a venovať sa koncentrovane vizuálnemu umeniu.“ Personálne čistky v Zväze výtvarníkov považoval za mimoriadne kruté, veľa umelcov nemohlo vystavovať kvôli nepohodlnosti svojej tvorby pre režim. Verejnosť o množstve vylúčených umelcov často ani nemala predstavu. Niektorí nesmeli vystavovať celých 20 rokov. Sikora spomína, že poväčšine išlo o snahu zabrániť talentovanejším kolegom presadiť sa, uprednostňovali sa často slabší, ktorí však boli členmi Zväzu, alebo poslušní straníci.

Rudolf Sikora bol až v roku 1988 spolu s ďalšími štyrmi dovtedy zakázanými umelcami na Válkov príkaz prijatý za kandidáta Zväzu slovenských výtvarných umelcov (ZSVU). Šlo o gesto režimu v rámci tzv. perestrojky konca 80. rokov, ktoré malo signalizovať zmenu, resp. vôľu komunistických predstaviteľov pristupovať k umelcom zhovievavejšie a ukázať „ľudskú tvár“. V tom čase Sikora vystúpil i na pamätnom aktíve slovenských výtvarníkov v apríli 1988. Sám na to spomína: „Kolegovia-výtvarníci chceli, aby som začal s prejavom, ktorý som si vopred akčne pripravil. Tak som vyšiel na tribúnu, tam som vytiahol palicu a opýtal sa: ‚Načo myslí komunista, keď vidí palicu?‘ A hneď som si odpovedal: ‚Na represiu a bitku.‘“ Ivan Schurmann (vtedajší predseda ZSVU – pozn. ed.) v priebehu prejavu vstal, vyšiel z miestnosti a  išiel to okamžite nahlásiť vtedajšiemu ministrovi kultúry Miroslavovi Válkovi. Tým mi umožnil pokračovať v akcii proti nemu: „Keď Schurmann odišiel, nasadil som si na palicu hrable a vybehol na pódium, kde som dvakrát zahrabal a povedal, že máme apríl – mesiac lesov a že trávu je potrebné vyhrabávať a nevypaľovať, pretože v nej žijú chrobáčiky. Tretíkrát som potom zahrabal a povedal: ‚A vyhrabávame to svinstvo zo Zväzu!‘ A potom som sa zastavil a povedal: ‚Priatelia, ovečky sú tu, pastiera niet. Ovečky sú tu, Schurmana niet.‘ A ľudia vstali a kričali: ‚Zvoľme si nového pastiera!‘“ 

Spomedzi aktivistických opozičných skupín sa Rudolf Sikora stretával najmä s ochranármi a ekológmi. Už začiatkom 70. rokov študoval materiály Rímskeho klubu, ekologické samizdaty v poľštine, knihu Medze rastu zostavenú manželmi Meadowsovými a ďalšími výskumníkmi. „Oni mi vysvetlili, kam smeruje planéta – ale tu bol život, nemohol som zabudnúť na všetkých miestnych ochranárov.“ V roku 1989 napríklad pomáhal zachrániť kláštor v Marianke, avšak väčšina ekologických hnutí sa po revolúcii rozpadla a mnohí z ich bývalých členov začali pôsobiť v politike.

Vznik Verejnosti proti násiliu a budúce perspektívy

Rudolf Sikora celý život veril, že komunistický režim nevydrží a raz musí padnúť. Nádej mu dodával Gorbačov a jeho reformačné snahy v druhej polovici 80. rokov. Hoci vedel, aká je ekonomická situácia Sovietskeho zväzu, pád režimu v roku 1989 nedokázal predvídať.

Sedemnásteho novembra 1989 bol doma a pracoval. Na druhý deň bol v ateliéri v Marianke, bez telefónu či rádia. O policajných zásahoch voči študentom sa dozvedel z vysielania zahraničného rozhlasu ráno v nedeľu 19. novembra. To ho zburcovalo. Hneď chcel konať a zvolať ľudí do Umeleckej besedy (vtedy výstavná sieň Zväzu umelcov na Dostojevského rade v Bratislave). Po rokoch tu totiž dostal možnosť vystaviť svoju tvorbu – vyplynulo to z jeho protestného vystúpenia na spomínanom aktíve –, a jeho výstava práve skončila. Navyše bol deň výročia 1. otvoreného ateliéru, ku ktorému chcel zvolať stretnutie. V nedeľu ráno 19. novembra volal priateľom, ale manželka navrhla, aby oslovil nejakého „slušného človeka“ zo zväzu. Tak zavolal Miroslavovi Cipárovi, vtedajšiemu predsedovi mestskej organizácie Zväzu umelcov. „Navrhol mi, aby sme s výtvarníkmi, ktorých som zavolal – Jozefom Jankovičom, Petrom Horváthom, Danielom Fischerom, Lacom Čarným a Ľubomírom Longauerom –, prišli k nemu do ateliéru. Šli sme k Cipárovi, ktorý ešte zavolal Ľubomíra Feldeka, Vladimíra Kompánka, Martina Hollého a Karola Lacku, kde sme spísali pomerne tvrdé vyhlásenie. Potom sme sa vrátili domov a začali pozývať do Besedy, každý volal všetkým známym, ktorých poznal – prebehlo vari päťtisíc telefonátov.“ Sikora u Cipára navrhol a rozhodol, aby sa stretnutie uskutočnilo v Umeleckej besede o 17.00 hodine.

Ešte v ten istý deň podvečer sa pred Umeleckou besedou zhromaždilo asi päťsto ľudí (a ďalší postávali obďaleč pri Právnickej fakulte UK). Takmer štyristo z pozvaných aj podpísalo pripravené verejné vyhlásenie, ktoré bolo sformulované u Cipára. Ku koncu stretnutia sa prítomní rozhodli, že sa budú stretávať aj naďalej, na druhý deň znovu. Na žiadosť davu bol podľa návrhov prítomných ľudí zvolený koordinačný výbor, ktorý mal ďalšiu činnosť a stretnutia zabezpečovať. A tak vo večerných hodinách bolo založené hnutie, ktoré dostalo názov Verejnosť proti násiliu (VPN). Sikora však dodnes ľutuje, že o vzniku nedali hneď vedieť ľuďom v Prahe. „Potom Občianske fórum (OF) prejavovalo voči VPN istú nedôveru, niekoľkokrát som musel vysvetľovať jeho členom, i Václavovi Havlovi, že sme jednoducho vznikli o niekoľko hodín skôr. Občas som potom v knihách o revolúcii čítal, že VPN vzniklo až v decembri. Alebo v diskusii k 10. výročiu rozdelenia republiky som zažil, že Peter Duhan (riaditeľ českého rozhlasu – pozn. ed.) uviedol, že už založenie VPN signalizovalo budúce rozdelenie Československa. VPN mohlo signalizovať čokoľvek, ale toto nie. Keď neviete pri zakladaní organizácie o existencii inej, dáte si názov, aký chcete, toto sme mali prízvukovať.“

Počas revolúcie pracoval Rudolf Sikora ako poradca prvých ponovembrových ministrov kultúry Ladislava Chudíka a Ladislava Snopka, a učil tiež na VŠVU, na AVU a FAMU v Prahe. V apríli 1990 z VPN a aj z politiky odišiel a v prvých slobodných voľbách nekandidoval. Sám o tom hovorí: „Ak chcete robiť naplno politiku, musíte byť rovnaký blázon, ako keď ste výtvarník – chcete napravovať veci, robiť to čo najlepšie, spolupracovať. Uvedomil som si, že toto by som nevedel, tak som odišiel.“

Napriek tomu, že aktívnu politiku opustil, angažuje sa dodnes cez svoju tvorbu a výstavy. Dnes vidí ako hlavný problém ekologické ohrozenie našej civilizácie: monopoly a korporácie manipulujú s politikmi proti ekológii, len v mene ziskov. Naopak nádej vidí v študentských ekologických protestoch Fridays for Future: „Títo študenti sú odvážni, je skvelé, že si to uvedomujú – bude to ich budúcnosť.“ Podľa Sikoru sa však treba angažovať ešte tvrdšie a radikálnejšie: dnes ide totiž o celý svet.