Rudolf Sikora

„Prišiel ku mne Eugen Brikcius, jeden z organizátorov Charty 77. Vtedy už bola taká situácia, že v podstate keď ste to podpísali, tak ste už museli emigrovať. On prišiel ku mne a povedal: ‚Podpíš, ale už musíš zbaliť rodinu a musíš emigrovať.‘ Aj teraz s tým súhlasím, že sme neodišli. Pretože sme tu žili, neboli to predsa len 50. roky, aj sme nesmeli síce cestovať. Nechceli sme len naraz odísť. Tu sme tak spolupracovali medzi sebou, myslím si, že je veľmi dobré, že sme ostali tu. Isteže by sme tam niektorí urobili kariéru, ale čo je to kariéra? Tu sme nechali autentické svedectvo a posolstvo. Tu sme žili a ten svet sme aj vnímali trochu inak ako západný svet. Napríklad ten veľký príklon k životnému prostrediu. Reagovali sme na životné prostredie už od (roku) 1969-1970. Ja som sa vtedy prvýkrát dostal k materiálom Rímskeho klubu. Minulý rok som mal veľkú výstavu 50 rokov Rímskeho klubu. Isteže, Rímsky klub robil aj chyby. V prvom rade však bolo to, že 7. apríla 1968 sa stretli ľudia, ktorí rozmýšľali nad stavom sveta, a robili výhľady a predpovede do budúcna. Doslova burcovali, čo by sme mali robiť inak. Bohužiaľ, keď som teraz robil tú výstavu po 50 rokoch, tak som sa rozprával s veľmi veľa odborníkmi, bolo tam úžasne veľa ekológov. A ich materiály jasne hovoria, že za 50. rokov sa neurobilo skoro nič."

„Keď chcete byť naozaj naplno politik, musíte byť blázon ako ten výtvarník. Chcieť napraviť, čo najlepšie to urobiť, spolupracovať, odovzdať dobré myšlienky. Uvedomil som si, že by som toto všetko ako politik nezvládol, a preto som odišiel. Samozrejme, politici sú rôzni a robia politiku z rôznych dôvodov. Je potrebné začať doma, v Európe, vo svete. Ešte v 1974 som robil taký projekt Habitaty - kde bol náš dom zo 6 svetadielov. Kvôli Rímskemu klubu sa ľudia začali dívať do budúcnosti, ohromne veľa špičkových vedcov a múdrych ľudí sa začalo zaoberať tým, kam smerujeme. A vedia to, a bolo by s tým veľa trápenia... treba veci začať robiť inak, iné technologické postupy, zmeniť životnú filozofiu. Potom by sme sa mohli zachrániť. Ale kedy títo múdri ľudia, ktorí vedia, ako by sme sa mohlo zachrániť, aj keď tomu už veľmi neverím, nakoľko sme veľa rokov premárnili... Keď sa pozrieme na najväčších ohrozovateľov tejto planéty, nevidím ani vo svete, ani v Európe snahu o zmenu, aby to fungovalo. I keď sa zahĺbim do seba, je ťažké tú cestu vidieť, sú tu totiž ľudia, ktorých bude oveľa ťažšie meniť, než mňa. Ale tí študenti (Fridays for Future) čo robia... Keď som robil výstavu, hoci som na nej drel, uvedomil som si, že vyjsť von je oveľa väčšie gesto. Také, ako robia študenti z Fridays for Future, pretože oni tu budú musieť byť. Ale musia pritvrdiť... Verím, že táto planéta sa dá, keď sa budeme snažiť, zachrániť, ale nie skrz ideológiu. Ďakujem mladým, ich snaha a odvaha je oslavou novembrovej revolúcie."