David Sivor

„Bola doba, keď sme sa už báli. V štyridsiatom prvom roku začali deportácie a v štyridsiatom druhom som bol v Liptovskom Mikuláši s mamou, keď náš dobrý priateľ, policajný prokurátor v Bratislave, ktorý býval vedľa nás na Škovránkovej ulici, tam sme mali byt, tak on oznámil mame telefonicky, aby sme zmizli, pretože sme na listine a zajtra nás vezmú. V ten deň sme opustili Mikuláš a vrátili sme sa do Bratislavy. Škoda bola, že môj strýko a sesternica nechceli opustiť hotel, zostali tam, vzali ich, deportovali do Sobiboru a po vojne sa nevrátili.“

„Keď som mal 10. narodeniny v júli 1944, vtedy sme sa už skrývali, ale rodičia mi kúpili švajčiarske hodinky Doxa. Tieto! To sú hodinky, ktoré som dostal. Idú dodnes. V deň, keď moja maminka šla do práce s falošnými papiermi, mala svoje hodinky pokazené. Tak som jej povedal, zober si moje hodinky. Tak ona si ich vzala do nemocnice a už nevrátila. Išla odtiaľ rovno - Patrónka a Terezín, s mojimi hodinkami. Po vojne 8. mája 1945 bol Terezín oslobodený. Ona sa vrátila okolo 20. mája, a tak mi vrátila tie hodinky. Takže tieto hodinky prešli veľmi dlhú a zaujímavú cestu. Je to pre mňa dôležitá pamiatka.“