Adolf Slamka

„Sme zalesňovali, žena vykopala bedničku nábojov alebo granát. Tam, tam, tam... Sa báli, sme chodili s takými (detektormi) a sme hľadali. Mŕtvych... Som hrobárovi doniesol 6 alebo 8 vriec kostí. Hlavy, zuby... V Stránskom bol farár a povedal, že keď niekto umrie, tak tam tie kosti pridá. Nemci majú evidenciu o každom tom vojakovi, kde leží. Presne, kde ho zabilo, aj miestne pomenovanie, aj hodinu, aj všetko. Teraz boli naši za mnou, že od Čičman po Strečno som jediný žijúci lesník, čo bol v skutočnosti pri všetkých stromoch od Fačkova. Keď sme chatu stavali hore, sme našli kopu kostí. Tiež, keď sme robili cestu, tak sme našli kosti. Odhrnulo sa, bágrom sa vykopala jama. Kto vedel. Partizáni, koho chytili, sa nesrali. Odbuchli a hotovo.“ 0:38:59 – 0:40:48 Po vojne nachádzali ľudia z dediny pri prácach v lese náboje, granáty a kosti

„Prišla vojna a strýko narukoval. Slúžil v Žiline. Mal kamaráta, toho Gabčíka, to bol z rodiny. Mama bola za slobodna Gabčíková. Pamätám sa, keď sa strýko ženil, nebohý Gabčík mu bol za družbu. Sa bavili na svadbe. Išli na vojnu a v Žiline v posádke boli spolu. Jožko, sa pamätám, sa rozhodol, že pôjde preč, a strýka zavolal na tú rozlúčku. Ale strýko už bol ženatý a už mal manželku v druhom stave, tak nikde nešiel. Jožko išiel až na stanicu, a ten strýko s ním. A Jožko ho posielal, aj ho vrátil, toho strýka, že načo sa ženil. Tak odišiel ten Jožko preč. A už potom o ňom len počuli. Spolu ešte čosi vyviedli v Považskej alebo v Dubnici, aj v Žiline ich žandári naháňali. A on potom odišiel a už s ním nebol, až keď spisovali, že s kým sa kamarátil.“ 0:00:42 – 0:02:47 Spomienky Adolfa Slamku na Jozefa Gabčíka