The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Dominik Slobodník (* 1932)

• narodený 29. 8. 1932 v Priechode

• prežil vypálenie obce Priechod nacistami vo februári 1945

• po vojne sa vyučil za automechanika

• neskôr pracoval ako výskumný pracovník

• dodnes žije v rodnej obci Priechod, na pozemku, kde kedysi stával jeho rodný dom

Dominik Slobodník sa narodil 29. augusta 1932 v Priechode, presne 12 rokov pred vypuknutím Slovenského národného povstania. Oslava jeho narodenín sa tak zhoduje s dátumom oficiálneho začiatku jednej z najvýznamnejších udalostí novodobých slovenských dejín. S touto udalosťou ho však nespája len zhoda dátumov, ale v rokoch 1944 a 1945 sa stal aj priamym svedkom momentov povstania.

Rodina Dominika Slobodníka žila priamo v centre obce. Ako väčšina tunajších obyvateľov mali rodičia gazdovstvo a okrem toho chodil otec privyrábať na týždňovky do Zvolena, kde pracoval v bryndziarni Wittmann.

Napriek vojne zdanlivý pokoj

Dedina bola konfesionálne katolícky založená, a preto sa vyhlásenie Slovenského štátu po rozbití Československa stretlo skôr s pozitívnymi ohlasmi. Podľa slov Dominika Slobodníka ľudia až do roku 1944 vojnu príliš nepociťovali a žili svojimi bežnými problémami. Niektorí chlapi narukovali do armády, neskôr aj Dominikov bratranec, ktorý bol nasadený v rámci slovenskej armády v Taliansku. V obci bolo niekoľko príslušníkov Hlinkovej gardy, tí však nepatrili medzi jej radikálne krídlo. Chlapčenský život do vypuknutia vojny sa mu spája skôr so školskými zážitkami, kde bola presadzovaná výchova lásky a poslušnosti k Slovenského štátu, a tiež priateľstvo s nemeckým národom. Učila sa nemčina a párkrát sa aj osobne dostal do kontaktu s nemeckými vojakmi. Každý rok na výročie vyhlásenia Slovenskej republiky sa 14. marca konal v dedine slávnostný sprievod a spievalo sa množstvo oslavných piesní.

Isté zmeny boli badateľné až v priebehu roka 1944, keď sa v blízkosti Priechodu kopali zákopy a na prácach sa museli zúčastňovať aj obyvatelia obce. Mladší chlapci spolu s Dominikom lámali v lese čečinu a takto vyhĺbené zákopy maskovali.

Priechod už podľa názvu tvoril a tvorí prístupovú cestu do horského masívu Nízkych Tatier, v ktorých sa už od letných mesiacov roku 1944 začali sústreďovať zväzky partizánskych skupín a sovietskych parašutistov. Svedkom jedného takéhoto zoskoku sa stal aj Dominik Slobodník: „Prví parašutisti padli tu nad ihriskom, dvaja, to sme videli tu z oblokov, že boli na strome zachytené biele padáky. My ako chlapci sme bežali prví, aby sme to videli, čo je to. Keď sme videli tých Rusov a tie bubienkové automaty, tak sme obdivovali, čo je to za zbraň. Jeden, ako padol na strom, tak si dokonca zlomil nohu. Boli tu salaše, tam si ju doliečoval, kým nevypuklo povstanie.“

Krátky život povstania. Ľudia utekajú do hôr

Na prvé dni povstania spomína tak, že aj s rodičmi na lúke hrabali seno a vtom zbadali lietadlo zhadzujúce bomby. Dve pri Priechode a tretiu na železničnú trať v Šalkovej. Keď prišli domov do dediny, dozvedeli sa, že vypuklo povstanie. Dominik Slobodník si tiež všimol a zapamätal prelet lietadiel bombardujúcich vysielač v Banskej Bystrici, pretože sa otáčali nad obcou. S postupom času, ako boli povstalci nútení pod tlakom nemeckého vojska ustupovať a ich územie sa zmenšovalo, Priechodom začali prúdiť do hôr množstvá evakuantov. Či už z radov slovenskej armády, ktorá sa pridala k povstaniu, ale hlavne množstvo civilistov. V horách však väčšina z nich nevydržala dlho a po dobytí Banskej Bystrice nacistami a vyhlásení amnestie pre tých, ktorí sa vzdajú, sa mnohí rozhodli z hôr kvôli ťažkým podmienkam vrátiť: „To bolo tak, že keď sa vyhlásilo povstanie tak to všetko išlo do hôr. Ale potom bolo vyhlásené, asi tak za dva týždne, že kto sa vráti, nič sa mu nestane. Tak sa to zase húfom všetko hrnulo domov. Vtedy pršal dážď a všetci chodili zabalení v celtách. Kto kade mohol, tade išiel domov, lebo v horách sa nedalo vyžiť, keď nemáte čo jesť, žiadne zásoby.”

Partizáni jesť musia, i keď ľudia budú hladovať

Napriek tomu zostalo v horách na okolí Priechodu množstvo partizánov a vojakov. Ich zásobovanie bolo závislé na najbližších dedinách. Civilné obyvateľstvo však samo nemalo jedla a zásob nazvyš, a tak boli prípady, keď si partizáni vyžiadali zásoby hoci aj vyhrážkami. „...no a bolo to treba kŕmiť, toho vojska tu bolo veľa, hovoria okolo 2000 (mužov) hlavne na Donovaloch a Priechode... Tak sme to tu museli potom živiť, museli sme! Lebo ak nie, tak prišli a davaj! Tam už boli s Rusmi medzi partizánmi aj takí mladí chlapci, čo (po rusky) ani nerozumeli, a to viete, tam bolo tak, že vám oprel automat (samopal) o prsia a davaj! A tak už po rusky hovorili. Tak sme museli dávať čo sa dalo.”

Partizánske skupiny následne podnikali ozbrojené akcie voči nemeckým vojakom, ktorí mali stálu posádku v Slovenskej Ľupči. Vždy so sebou na prepad brali miestneho civilistu z dediny ako sprievodcu. Obyvatelia Priechodu však nemali o účinnosti ich výpadov vysokú mienku: „Partizáni chodili z Balážov na prepady. Mali osedlané kone, prišli sem, my sme boli veľká dedina, bol tu aj obchod veľký, aj krčma tu blízko vedľa nás. A potom chodili po starej ceste, ako je dnes Biotika, lebo táto nová cesta sa stavala až neskôr. Nuž a tam strieľali do Nemcov a tak, ale nejaké veľké zásahy nerobili, len tak jedno auto zajali, pustili ho dole kopcom a šoféra zastrelili. Bolo to len také dráždenie. Vždy na prepad si zobrali niekoho z dediny, aby im ukázal cestu, aby šiel prvý. A to už nám potom v dedine aj vadilo. A keď šli naspäť z prepadu, tak sa tu zastavili v krčme a poopíjali sa tak, že nevedeli o svete.“

O často falošnom hrdinstve partizánov sa na vlastné oči presvedčil aj Dominik Slobodník. Tí často prespávali po domoch v dedine, ale pri ohlásení blížiacej sa nemeckej hliadky rýchlo brali nohy na plecia. „Keď zakričal niekto na hornom konci (dediny), že idú Nemci, tak partizáni odtiaľto tak utekali, že sme sa na nich smiali. Dolu smerom k vode, kde je ihrisko, tak čo mali na sebe všelijaké bubienky (zásobníky) z automatov (samopalov), to všade strácali, utekali a behom preč.”

Dies irae

Tento stav nemohol prirodzene pretrvávať večne. Nemeckí vojaci si dobre uvedomovali význam Priechodu pre zásobovanie povstalcov v horách. Spolu s diverznými akciami tak partizáni dopomohli k rozhodnutiu Nemcov vypáliť Priechod, a tým eliminovať oporný bod povstalcov. Pri prepade dediny sa neslávne vyznamenal jeden z partizánov, ktorý sa nakoniec ukázal ako nemecký donášač. Pamätníci vojnových udalostí ho dodnes nazývajú pri spomínaní špiónom: „A keď sa to už Nemcom nepáčilo, že ich tam chodili dráždiť, tak sa rozhodli, že dedinu vypália. Dobre vedeli, že keď Priechod vypália, tak je tu po celom odboji. Prišli o tretej ráno, partizánske hliadky zlikvidovali a ten špión, to sme ešte videli ako chlapci, keď išiel sem, tak si (s Nemcami) podali ruky. A s nimi už debatoval. On bol niekde od Jelšavy, Slovák, ale vedel päť rečí. U nás spali vtedy dvaja Rusi a dve partizánky... Keď náš prišli páliť, ten špión bol s nimi a ukazoval im, že tu spali partizáni. Mali sme dobré murované klenby, ale postriekali to nejakou tekutinou, a tak horeli aj steny. Zostalo nám len to, čo sme mali na sebe.“

Po vypálení dediny boli muži a starší chlapci sústredení v jednom z domov na hornom konci dediny a odtiaľ spolu so zhabaným dobytkom odvedení na vlakovú stanicu v Slovenskej Ľupči. Následne boli muži odvezení do táborov najmä v rakúskej časti ríše: „Potom chlapov zobrali do Ľupče, dali ich do vagónov a odviezli do Zvolena. Tam niektorých nechali vo vagónoch a iných odviedli na zámok. Ale otec Zvolen poznal, tak z toho zámku vyskočil a ušiel. Keďže tam chodil na týždňovky, mal tam ubytovanie. Tak tam býval do toho času, kým neprešiel front, a potom sa vrátil domov.“

Dodnes nepochopiteľný je návrat agenta do dediny, ktorý už bol po vypálení obce prezradený. Jeho bližšiu totožnosť a motív jeho konania sa nepodarilo doposiaľ vypátrať. Vie sa len, že bol národnosťou Slovák a pochádzal niekde od Jelšavy. „Neviem, či bol na rozum alebo čo, ale po vypálení sa vrátil do dediny a začal rozprávať, že je richtár v Priechode, no ale potom už vedeli aj partizáni (čo spravil), chytili ho a za dedinou odstrelili... Potom mu prišla manželka z Jelšavy, pretože tu bol zakopaný, si ho zobrať.“

Po vypálení zostali niektorým rodinám len šaty, ktoré mali na sebe. Domy, ktoré neboli vyhorené do tla, sa ľudia snažili ochrániť stavaním dočasných striech. Nebolo to však ľahké, pretože bol február a tomu zodpovedajúce zimné počasie. Okamžite po vojne sa väčšina obyvateľov rozhodla svoje domovy obnoviť na pôvodnom mieste. Komplikácie ale opäť spôsoboval povojnový nedostatok stavebného materiálu. Nakoniec sa to však väčšine podarilo a aj Dominik Slobodník dodnes žije na pozemku v centre obce, kde stával pôvodný dom jeho rodičov.

Na Priechod sa stále zabúda

Po vojne pamätníci dúfali, že sa im dostane uznania od spoločnosti, ako to bolo a je pri ostatných vypálením postihnutých obciach počas povstania na Slovensku. Avšak nestalo sa tak, čo sa dáva do súvislosti s faktom, že v dedine nemali počas vojny a ani po nej výraznejšie postavenie komunisti. Tí tu na plnej čiare prehrali už povojnové voľby v roku 1946 a ďalšie komplikácie v dedine boli pri kolektivizácii. Vrcholom odporu režimu bola snaha obyvateľov Priechodu o stavbu nového kostola, čo sa nakoniec v roku 1968 aj podarilo. „No a potom po vojne tu nebolo ani komunistov, viete v našej dedine. Tak títo čo prebrali (vládu), nás tak zaznávali. A fakticky sme my boli vypálení ako prvá dedina v okrese Banská Bystrica. Boli voľby (v roku 1946) a nevyhrali komunisti. Neviem, či mali 5 alebo 6 hlasov, a naša obec mala 1000 obyvateľov. Čiže od tých čias sme boli takí opovrhnutí. Aj komunisti tvrdili, že sme republika v republike. Vždy keď bolo dačo, dáke voľby, tak sme s tým nesympatizovali.”

Isté zabúdanie na osud Priechodu a jeho obyvateľov pociťujú pamätníci vypálenia dediny spolu s Dominikom Slobodníkom dodnes.