Dominik Slobodník

"... no a bolo to treba kŕmiť, toho vojska tu bolo veľa, hovoria okolo 2000 (mužov) hlavne na Donovaloch a Priechode... tak sme to tu museli potom živiť; museli sme! Lebo ak nie, tak prišli a davaj! Tam už boli s Rusmi medzi partizánmi aj takí mladí chlapci, čo (po rusky) ani nerozumeli... Tam bolo tak, že vám oprel automat (samopal) o prsia a DAVAJ!, a tak už po rusky hovorili. Tak sme museli dávať, čo sa dalo."

„To bolo tak, že keď sa vyhlásilo povstanie, tak to všetko išlo do hôr. Ale potom bolo vyhlásené, asi tak za dva týždne, že kto sa vráti, tak sa mu nič nestane. Tak sa to zase húfom všetko hrnulo domov, vtedy pršal dážď a všetci chodili zabalení v celtách. Kto kade mohol, tade išiel domov, lebo v horách sa nedalo vyžiť, keď nemáte čo jesť, žiadne zásoby."

"Keď zakričal niekto na hornom konci (dediny), že idú Nemci, tak partizáni odtiaľto tak utekali, že sme sa na nich smiali. Dolu smerom k vode, kde je ihrisko, tak čo mali na sebe všelijaké bubienky (zásobníky) z automatov (samopalov), to všade strácali, utekali a behom preč."