Tibor Spitz

„Tá tajná polícia alebo aj polícia išla do matrík na farách a tam skúmali, kto sa kedy pokrstil. A tak normálny človek, ktorý bol celý život katolíkom, chodil do kostola, aj jeho rodičia chodili do kostola a nikdy nepočul niečo také že by jeho starí rodičia boli nejakého židovského pôvodu, lebo aj oni chodili do kostola a robili všetko to ako každý normálny nábožný človek robí a naraz sa dozvedeli, že sú vlastne Židia. A naraz sa dozvedeli, že ich majetok bude skonfiškovaný a že oni majú byť poslaní niekde do tých sídlisk, niekde na východe ako nám povedali, kde budeme mať svoj vlastný štát a tam budeme žiť až do konca vojny. A keď Nemci vyhrajú vojnu, potom sa uvidí, čo s nami a tak ďalej. Budeme pracovať pre veľkú nemeckú ríšu ako manuálni robotníci, pomáhať vojnovému úsiliu a tak ďalej. Nikto nám nepovedal: ,Vy Židia, ideme vás zobrať niekam do nejakého koncentráku a tam vás povraždíme.‘ Keby nám to boli takto povedali, tak by pravdepodobne vznikla panika, ale nikto toto nevedel do poslednej chvíle, kým ich tam vzali do tej [miestnosti] a povedali im, že ich chcú dezinfikovať po dlhej ceste, aby sa vyzliekli a aby sa umyli. A miesto sprchy boli otrávení nejakým jedovatým plynom.“

„My sme museli nosiť tú veľkú žltú hviezdu, ktorá mala desať centimetrov v priereze. Potom boli takzvaní „výnimkári“, ktorí mali malú hviezdu päťcentimetrovú, obrúbenú modrým a tí sa volali hospodárski Židia. To boli Židia, ktorí boli dôležití pre národné hospodárstvo, napríklad takými boli lekárnici, lebo skoro všetci lekárnici na Slovensku boli Židia.“

„Najprv, ako nám pobrali majetky a zamestnania, a deti vyhnali zo škôl, a postupne sme boli hladní, bola nám zima, lebo nám pobrali šaty a ovčie kožušiny, tak naraz ten život bol taký zlý. Nesmeli sme sa rozprávať s nikým, oni sa nesmeli s nami, proste, nebolo z čoho žiť. Nebolo čo jesť a nebolo čím kúriť, my sme si chodili zbierať drevo do lesa, ale väčšina ľudí nemala tú možnosť. A potom naraz vláda povedala: ,Čo by ste mali tu žiť medzi ľuďmi, ktorí vás nemajú radi! My vás tu nechceme, my vás odvezieme do krajiny, kde budete medzi sebou. Naučíte sa remeslá a tam si môžete postaviť svoje domy, a budete pracovať, a budeme [všetci] spokojní.‘ Takže tak psychologicky nás dostali k tomu, že sme povedali: ,Výborne. Čoby sme mali tu žiť roztrúsení, keď nás nemajú radi, budeme tam žiť medzi sebou.‘“

„Tu bola taká dohoda, že my pôjdeme s posledným transportom, keď už Židov nebude. V tých dedinách, mestách Slovenska bola vypísaná súťaž s veľkou odmenou. Ktoré mesto už bude, tomu hovorili po nemecky „Judenrein“ – už nebude tam žiadny Žid bývať, tak vyhrá v nejakej súťaži a dostane nejakú odmenu ten starosta, to mesto. A keď už nebude v Kubíne žiadneho Žida alebo na Orave ani jeden Žid, ktorého bude treba pochovať, tak potom s tým posledným transportom by boli zobrali aj nás.“

„My sme sa vyvarovali deportácií aj preto, že sme sa dozvedeli už v lete v roku 1942, deportácie začali na jar, a už v lete sme sa dozvedeli, kam vlastne tí deportovaní idú. Prvá informácia bola veľmi zaujímavá. Po prvom transporte niekoľko týždňov neskoršie sme začali dostávať [pohľadnice], my sme nedostali osobne nič, lebo naši príbuzní našu adresu asi nevedeli v Kubíne, ale mnohí dostávali. Začalo to tak, že najprv odtransportovali mladých a potom začali aj rodiny, takže začali chodiť pohľadnice s tým textom: ,Príbuzným a známym a susedom... je nám tu krásne. Je to presne, ako nám povedali. Budujeme si tu spoločný život a nebojte sa, príďte za nami. Tešíme sa na vás a bozkávame...‘ A takéto pohľadnice začali chodiť z dakadiaľ tam z Poľska alebo z Ukrajiny, kde tých ľudí brali. A tie pohľadnice neprišli všetky naraz, ale každý týždeň niekto dostal jednu dve... a ľudia tomu verili a boli celkom spokojní.“