Tibor Spitz (* 1929)

Tibor Spitz

 

Prepis výpovede – v úplnom znení, neštandardizovaný

Zostavili: pracovníci Oddelenia slovenského národného korpusu  JÚĽŠ SAV

 

 

Tibor Spitz

A ja sa volám Tibor Spitz, narodil som sa v Dolnom Kubíne na Orave a moji rodičia sa tam presťahovali , keď bol môj otec zhruba dvadsať šesťročný a moja mama asi dvadsať štyri. Ehm, môj otec bol kantorom židovskej n náboženskej obce a a lebo tam bol veľmi staručký rabín a ešte starší jeho pomocník, ktorý bol kantorom a takže môj otec ako mladý človek tam dostal miesto neviem, čo mám povedať o rodičoch.

 

Moderátor

Poprosím ťa. Odkiaľ sa, odkiaľ sa tvoji rodičia prisťahovali do Dolného Kubína? Po

 

Tibor Spitz

Pôvodne, pôvodne moji všetci predkovia ako niekoľko generácií boli z Trnavy a zo Svätého Jura moji rodičia boli priamo z Trnavy obaja, moja mama bola rodená Hercogová a a zhodou okolností obaja moji starí otcovia boli obuvníci, robili, vyrábali topánky, to bolo ešte pred Baťom, keď, a Baťa zruinoval ich ich živnosť, lebo topánky sa dali kúpiť v obchode a oni boli veľmi z toho nešťastní, samozrejme, lebo obaja veľmi ochudobneli, takže ja som pochádzal z chudobných chudobných starých rodičov a samozrejme sa to previedlo aj na mojich rodičov.

 

Moderátor

Tvoja mamka mala aké zamestnanie?

 

Tibor Spitz

Moja mama s eh sa stala učiteľkou, eh to je to tiež taká zaujímavá historka, lebo ako ehm môj starý otec robil topánky aj pre mníšky, ktoré bývali v neďalekom kláštore Karmelitánskom kláštore a môj starý otec chcel pre svoje dcéry vzdelanie. Mal päť dcér. A moja mama bola najstaršia, tak si vyjednal s tými mníškami, že im bude robiť topánky a oni nechajú jeho dcérku vtedy takú dvanásťročnú sedieť vzadu a počúvať ako sa v Učiteľskom ústave vyučuje.

Tak ona tam sedela celý rok a na konci roku po sa povedali, ke keď už si tu sedela celý rok, tak čo keby sme ti urobili skušku, hoci si niekoľko rokov mladšia ako tí ostatní, ona skúšku zložila a za štyri roky bola ehm skutočne učiteľkou ehm ehm stala sa učiteľkou na slovenskej škole a vyučovala, mala asi šestnásť sedemnásť rokov, keď skončila ten Učiteľský ústav, hoci normálne deti alebo mla mladí ľudia so skončili osemnásť devätnásť.

 

Moderátor

Koľko vás bolo súrodencov?

 

Tibor Spitz

Súrodencov s boli boli sme šiesti, lenže dvaja zomreli pri pôrode a moja sestra prvá sestra ich prvé dieťa zomrela š päťtýždňová. Toto sa stalo v Palestíne, kam šli ako mladí ľudia pomáhať budovať židovskú domovinu, sa to vtedy hovorilo. Lebo britská vláda dovolila Židom sa tam posťahovať, oni ku odkúpili pôdu od miestnych obyvateľov a na tej pôde sa snažili byť ehm poľnohospodári a tak šestnásti mladí ľudia, ktorých väčšina z nich ani neboli dvadsaťroční, sa tam odsťahovali a postavili si takú búdu drevenú a dostali kúsok pôdy a potom dostali dali im ehm tá organizácia im dala kravu a jednu knihu podľa ktorej mali tú kravu živiť, keď tá krava zomrela , lebo oni nevedeli, čo robia, to boli všetko mestské deti z Trnavy a tak im dali inú knihu a inú kravu a tá krava už to prežila, potom im povedali, ako majú orať a siať a to sa všetko učili, najprv pestovali burinu a vysekávali ob obilie a potom sa pomaličky naučili aj to.

Môj otec tam pracoval aj ako robotník, lebo tam, kde je teraz Tel Aviv, tam bola bažina a oni nosili tam na chrbte kamene a hádzali do tej bažiny až to všetko naplnili. Samozrejme, že dostal všetky choroby ako malária, týfus a niečo čo sa volá to sú proste to je nejaká vtáčia choroba po papagájčia choroba, neviem, ako sa to dá preložiť, neviem ani presne a dostal, bol taký strašne chorý a okrem toho oni sa priatelili s Arabmi, ktorí žili okolo nich a cez deň boli priatelia a tí v noci ale na nich mierili a strieľali a môj otec bol postrieľaný od nich. Keď mu lekár povedal, že musí ísť do späť do Európy sa liečiť, inak zomrie behom niekoľkých týždňov, tak sa odsťahovali moji rodičia, moja mama bola tehotná a potom sa môj brat narodil v Trnave. V roku tisíc deväťsto dvadsaťsedem.

 

Moderátor

Eh Ako sa volal?

 

Tibor Spitz

Ernest Spitz, ktorý sa potom stal maliarom a ktovie či na tie dôsledky môjho choroby môjho otca či on potom, lebo zomrel mladý tridsaťtriročný.

 

Moderátor

A ďalší súrodenci? Ich mená? Eh.

 

Tibor Spitz

Môj starší brat s ním sme som vyrastal a moja mladšia sestra Eva a sme spolu vyrastali v Dolnom Kubíne eh môj ja som sa narodil prvý v Kubíne a moja sestra druhá. A potom sa ešte aj narodili dvojčatá, ale tie zomreli pri pôrode, takže to nepočítame.

 

Moderátor

A mohol by si mi opísať sociálne postavenie tvojej rodiny v Kubíne?

 

Tibor Spitz

Eh, po prvé sociálne postavenie ako som povedal, moji starí rodičia boli skutočne manuálne pracujúci remeselníci, sami robili topánky so svojimi rukami až strat až potom začali robiť tie topánky len pre ľudí, ktorí to vyslovene potrebovali na mieru, lebo mali nejaké chodidlá zdeformované alebo proste nejaké výrastky a tak ďalej, tak to boli tie ortopedické topánky, samozrejme že veľmi ochudobneli a môj otec mal sedem súrodencov a moja mama štyri štyroch.

Takže sa trápili, ale rodičia veľmi ich rodičia veľmi stáli za to, aby dostali všetci vzdelanie, čo aj dostali môj otec išiel študovať za účtovníka do Budapešti, lenže to bolo v tých dobách, keď tam bolo povstanie komunistické povstanie a raz išiel domov na Židovské sviatky do Trnavy a keď sa vrátil, našiel väčšina väčšinu svojich spolužiakov, viseli, viseli z kandelábrov na ulici za krk. Povešali ich ako rebelov a komunistov. Sa strašne zľakol, lebo mohol byť medzi nimi, keby náhodou nebol išiel domov, tak išiel do Viedne a pretože mal prekrásny hlas a bol dobrý herec, hral tam v tých miestnych kluboch kultúrnych niektoré boli sionistické, ktoré mali za cieľ ako vybudovať tú židovskú domovinu v Palestíne, ktorá bola britským mandátom vtedy a tak vyštudoval potom tú hudbu a potom sa, po potom odišiel do do tej Palestíny, ako som opísal.

Moja mama bola učiteľka, učila po dedinách okolo Trnavy , Radošinnej, kde sa narodil môj starý otec. Ten môj druhý starý otec sa narodil vo Svätom Jure Jure.

A potom tiež odišla tam a keď sa vrátila, bola učiteľkou a môj otec bol kantorom, využil znalosti hebrejčiny a arabštiny znalosti svojho hlasu, lebo bol ako mal cvičený hlas ako he ako spevák a bol aj nábožný z domu, ale nie extrémne nábožný. A tak sa stal tým kantorom keby sa to sme to preložili do súčasnej reči, tak by to tak túto funkciu teraz prevádzajú rabíni. Lebo aj sa predmodlil trikrát denne v kubínskom kostole a aj prevádzal pohreby a a svadby a robil proste všetky povinnosti duchovného ako v iných cirkvách.

V Dolnom Kubíne boli tri kostoly vedľa seba, katolícky, evanjelický a židovský a nebolo tam žiadneho rozporu, ľudia boli oblečení takisto ako všetci ostatní. To nebolo ako nejaká extrémna ako chasidické hnutie, niekedy sa obliekajú všetci v čiernom alebo majú dlhé brady alebo čo. Ľudia, Židov na ulici sa nedalo rozoznať a to bola sa volalo ne neologická komu Židovská náboženská obec nebola ortodoxná bola ani ale nebola ani reformovaná.

 

Moderátor

Status quo?

 

Tibor Spitz

Status quo sa volala, áno sa volali Status quo, čo znamenalo, že každý je aký je. Bez extrémnych členov v tej.

 

Moderátor

V ktorom roku začal tvoj otec pôsobiť ako kantor v Dolnom Kubíne?

 

Tibor Spitz

To bolo v roku tisíc deväťsto dvadsaťsedem. Lebo vtedy sa narodil môj brat.

 

Moderátor

Ty si sa narodil?

 

Tibor Spitz

Dvadsaťdeväť, dva roku neskôr a moje sestra v tridsiatom prvom o dva roky po mne.

 

Moderátor

Ehm v rámci Dolného Kubína ste boli považovaní skôr za chudobnejších alebo za bohatších?

 

Tibor Spitz

Ako moji rodičia?

 

Moderátor

Áno.

 

Tibor Spitz

Moji rodičia boli chudobnejší ako boli tí chudobní, lebo keď išli do toho Izraela, to nebol Izrael, to bola tá Palestína, tak si zobrali to málo, čo mali ako eh nejaké periny a šaty a o všetko prišli, takže keď a potom museli si zaplatiť cestu späť sami, sa zadĺžili, požičali, vyslanectvo im požičalo peniaze, to už bolo vtedy Československo, požičali im peniaze a to museli splácať, takže oni mali nesmierne dlhy a azda v Kubíne nebol nikto taký chudobný ako moji rodičia.

Ale obaja pracovali, moja mama dokonca varila doma, keď niekto prechádzal cez Dolný Kubín a potreboval skutočne kóšer jedlo, tak sa zastavil u nás, lebo to bolo ako skutočne čisté a a podľa všetkých pr židovských pravidiel uvarené.

Potom sme mali štyroch študentov, tam bola stredná škola, gymnázium a u nás bývali štyria študenti v tom malom byte, ktorí tiež chceli jesť kóšerné jedlo, tak bol z Námestova, Trstennej Tvrdošína, to boli chlapci, ktorí bývali u nás, jedli u nás a chodili do gymnázia.

Takže tam mali nejaký malý príjem otec ešte bol aj účtovník, pracoval ako nabok pre niektorých tých obchodníkov a robil im knihy, tie účtovnícke knihy, takže sa veľmi trápil.

Moja mama učila, moja mama vedela mnoho rečí a vedela hrať na klavíri a aj na husle.

Takže všec kto chcel sa učiť francúzsky, nemecky, maďarsky, niektorí ľudia sa učili slovensky, lebo po slovenskom, keď vzniklo Československo, tak nemčina a a maďarčina prestali byť úradné reči a a, tak samozrejme mnohí ľudia sa chceli naučiť po slovensky a ruštinu, rusky vedela moja mama, tak všetko toto trápili sa, trápili sa celí od rána do večera.

 

Moderátor

V ktorej škole učila?

 

Tibor Spitz

Ehm, väčšinou učila doma, lebo keď niekto nestačil, lebo mala veľkú domácnosť, malé deti, takže nechodila do školy. Ale chodili k nám deti, ktoré potrebovali pomôcť ako ak sa volá tútorovať alebo niečo také a potom učila reči ľudí, ktorí, aj dospelých nemyslím ako dospelých takých osemnásť devätnásťročných, ktorí sa pripravovali na vysoké školy, tí potrebovali trošku sa naučiť viac ako im dala stredná škola.

A gymnázium sme mali v Krupine a tak pridávala tam priučovala takýchto ľudí a tak vedľa toho varenia pre asi dvadsať ľudí, vedľa troch vlastných detí, štyroch detí, štyroch, ktorí tam bývali u nás ehm ešte plno povinností okolo ehm lebo vtedy sa nechodilo kúpiť si šaty, to si ľudia šili sami, tak aj ona nám šila veci. A k tomu ešte všetkému učila takto v tých hodinách, keď ešte by mala odpočívať a takto sa trápili a splácali na nábytok. Mali sme ten najlacnejší nábytok, aký existuje, drevený nábytok natretý bielou farbou ehm žiadny žiadne vyleštený nábytok alebo niečo takého.

 

Moderátor

Vy ste bývali v byte Židovskej náboženskej obce? Áno

 

Tibor Spitz

Súčasť platu môjho otca bola bol byt na Mat to bola Matuštíkova štyridsaťštyri v Dolnom Kubíne.

 

Moderátor

Matúškova Matúškova, pardón

 

Tibor Spitz

Matúškova štyridsať štyri v Dolnom Kubíne a to bolo na poschodí ten byt, v ktorom som sa aj narodil. Tam som sa aj narodil.

 

Moderátor

Vedel by si mi opísať ehm to sociálne postavenie židovského obyvateľstva v Dolnom Kubíne v porovnaní s kresťanmi? Boli židia bohatši alebo boli si viac menej rovní ako kresťania alebo boli chudobnejší?

 

Tibor Spitz

Ja takú štatistiku nemám, ale viem, že väčšina židov mala vzdelanie, vedeli aspoň tri reči, ak nie štyri alebo päť, mali široký rozhľad a preto s boli väčšinou zamestnaní alebo aktívni v obchodoch, skoro všetky obchody, ktoré na ktoré sa pamätám, mali židia, hoci niektoré boli také maličké ako pol tejto miestnosti a predávali tam len nejaké cukríky alebo zmrzlinu a niektorí predávali nejaké topánky alebo nejaké šaty alebo čo, ehm väčší obchod bol železiarstvo a niektorí boli tam dokonca jedna jeden liehovar, ktorý lebo Salzbergerov lebo to sa nepamätám na meno presne a Duschnitz, takže to boli trošku väčšie podniky, ale inakšie to boli s malinké také obchodíčky, aké už ani teraz nevidno.

Okrem toho, bolo tam mnoho ľudí, mnoho židov, ktorí boli nesmierne chudobní, my môžeme povedať, môžem povedať dnes, že to boli ešte chudobnejší ako my.

Eh tí sa živili všelijakými predajom takých od odpadových vecí a a mali obyčaj mali mnoho detí. Pamätám sa na jedného, sa volal Landau, lebo jeho jeden chlapec medzi s týmito deťmi bol môj spolužiak. A ten bol horšie oblečený ako som bol ja a niekedy aj bosý a bol ako ch chudobný do extrému a boli niektorí takí tí bohatší, tí čo boli mali tú ten liehovar, tí sa považovali za veľkých boháčov, ktorí dokonca neviem nechcem povedať opovrhovali alebo sproste ani s nami nechceli mať spoločné, lebo my sme boli tí chudobní.

Tak boli tam také trochu sociálne rozdiely, ale väčšinou boli taká stredná vrstva, ktorí sa veľmi trápili, sedeli v tých obchodíkoch, ja neviem, aj šestnásť, sedemnásť hodín denne a ktokoľvek si mohol kedykoľvek m moja mama ma posielala kúpiť jedno alebo dve vajcia k pánu Fonféderovi, tak ja som išiel cez ulicu a kúpil som dve vajcia. Nemali sme doma tri štyri päť vajec, ale jedno dve. A po po takom kúsku sme. Tak takýto ochodníci to boli. Väčšinou. A bolo to železiarstvo Schifer, ktoré bolo väčšie.

 

Moderátor

Koľko mala Židovská náboženská obec v Dolnom Kubíne asi členov okolo toho roku tisíc deväťsto tridsaťpäť až tridsaťosem? Ak si spomenieš.

 

Tibor Spitz

Keď som bol chlapec, tak ja som to nevedel, ale až po vojne som sa dozvedel, že štyristo osemnásť ľudí, ak tá štatistika je správna, žilo tam štyristoosemnásť štyristoosemnásť ľudí v Kubíne a obyvateľov celkovo bolo asi dvetisíc. Takže to bola zhruba pätina ehm Dolného Kubína boli Židia.

 

Moderátor

Líšili sa nejako odevom od ostatných obyvateľov?

 

Tibor Spitz

Odevom sa líšili len traja ľudia, pokiaľ sa pamätám a to bol ten staručký rabín Friedman.

Potom tam bol niekto potom tam bol pán Weiss, ktorému hovorili rezník abo lebo ten elektro ten proste rezal kury, kury alebo kravy na na mäso ako na košérne mäso, môj otec tiež postupne preb prebral od neho, lebo bol starý, prebral od neho túto povinnosť a a môj otec, ktorý sa predmodlil tam a tak ďalej a robil všetky ostatné povinnosti títo traja ľudia boli oblečení v čiernom od s bielou košeľou a môj otec. Títo traja ľudia mali široký čierny klobúk.

A tým sa líšili od ostatných ľudí. Eh niečo ako farár sa líši od ostatných ľudí, keď je oblečený v čiernom. S bielym golierom.

Nepamätám sa na jedného jediného človeka v tom, medzi týmito štyristo ľuďmi, ktorých som ja som poznal, ktorí by neboli oblečení vrátane mňa a môjho brata vč presne tak ako všetci ostatní ľudia, my sme chodili do ľudovej školy, ja som chodil päť tried, môj brat päť tried a dve gymnázia a my sme sa obliekali a správali a rozprávali presne tak ako hocikto iný, nikto by nás na ulici nepoznal, kto bol katolík, evanjelik alebo žid a keby bol náhodou budhista alebo alebo mohamedán, tiež by ho nikto nepoznal, lebo to bolo úplne bezvýznamné, čo sme my, do ktorého kostola my sme v nedeľu alebo v sobotu šli.

 

Moderátor

Bola súčasťou židovských stavieb aj [nezrozumiteľné slovo] ?

 

Tibor Spitz

Áno bola s [nezrozumiteľné slovo] tá bola za naším domom vo dvore.

 

Moderátor

Na Matúškovej.

 

Tibor Spitz

Na Matúškovej štyridsaťštyri vzadu, myslím, že bola zbúraná a tam sa pravidelne chodilo.

Pobožný, kto bol skutočne veľmi pobožný, každý deň šiel a ponoril sa do studenej vody, ponoriť sa musel aj s hlavou úplne, to bolo ako pravidlo pre to bola povinnosť každého, kto skutočne bol super veriaci.

Inakšie sme sa umývali normálne tak tam nebola nebol žiadny bazén alebo žiadna vaňa, vane sme nemali, to bolo luxus. Takže umývali sme sa v lavóri, to sme hovorili s vedrom a sme si liali vodu z krčahu na hlavu, keď a ra raz do týždňa nás deti kúpali v takej malej vaničke jedno za druhým.

 

Moderátor

Eh, spomínaš si, v synagóge, ehm boli oddelené miesta pre ženy a pre mužov alebo ste sedeli všetci spolu?

 

Tibor Spitz

Eh nie, nie sa sedelo zvlášť.

Muži sedeli dole a potom taký balkón na bokoch, tam sedeli ženy, ale mohli sa vidieť jeden druhého, prakticky ženy mali vyvýšené miesto, takže mali ešte lepší pohľad na to, ale boli oddelené.

Vtedy ešte v Európe neboli kostoly, kde boli spojené. V Amerike to bolo skôr bežné a v Nemecku to bolo bežné u reformovaného hnutia, Židovské hnutie reformované a konzervatívne. Tieto dve eh s eh v tých dvoch sa sedelo spolu a stále sa sedí spolu.

 

Moderátor

Hm, ty si spomínal, že si chodil do školy s kresťanskými deťmi do ľudovej školy. Bola v Dolnom Kubíne škola, tá židovská alebo aj zmiešaná škola? Ako to vnímaš?

 

Tibor Spitz

Do roku štyridsaťjeden žiadna židovská škola nebola, lebo tam nebolo pravdepodobne dosť detí, aj keď bolo dosť detí, tak to proste, taká škola neexistovala.

V v Kubíne to bolo tak, že prvé tri ľudové boli obecná škola a tam nemala žiadny náboženský charakter štvrtá, ak sa dobre pamätám, bola katolícka, tam sa ráno hovoril Otče náš a to bol proste ten ročník bol prevažne katolícky, kde sa na vieru katolícku vieru dávalo viac informácií o katolíckej viere ako o o inej a potom piata ľudová bola evanjelická.

A zase všetky deti sa podieľali na informáciách o tejto viere, takže židovské deti chodili okrem toho na náboženstvo, sa to volalo predmet, vyučovací predmet náboženstvo a my sme chodili k rabínovi, ktorý nás učil čítať a písať v hebrejčine, to má celkom inú abecedu a sme preberali bibliu v originálnom jazyku v hebrejskom a sme sa učili židovské dejiny takisto ako deti katolícke chodili k svojmu farárovi a evanjelické chodili k svojmu.

A a priúčali sa alebo dos dostávali to vzdelanie vo svojom náboženstve.

Pravda rozporov nebolo, nenávisti tam veľa nebolo, aj keď sme sa sem tam vysmievali jeden druhému a samozrejme židia boli vždy takým predmetom trochu takého výsmechu, ale ani stopa po nejakom nepriateľstve ani stopa po nejakom násilí ani stopa po nejakom nejakej nevraživosti alebo niečo takého, aspoň v Kubíne som to nikdy nikdy nepoznal.

 

Moderátor

Až dokedy?

 

Tibor Spitz

No až potom z hlavného mesta Slovenska, ktoré Slovensko sa v roku tridsaťdeväť štyridsať pod vplyvom nacistického Nemecka, kde boli protiľudské zákony , nacistické Nemecko potom začalo ehm sa expandovať vojensky, najprv prevzali Sudety, roztrhli Československo, to bolo so súhlasom dokonca Anglicka a Francúzska, Mníchovská dohoda a po Mníchovskej dohode Nemci potom zobrali aj Čechy a Slovensko sa stalo samostatným štátom so s vlastnou vládou na čele s doktorom Jozefom Tisom, ktorý zhodou okolností bol katolícky farár a ktorý bol ktorý si vzal za vzor alebo ako preferoval Andreja Hlinku a prevzal jeho teoretické alebo teologické alebo politické názory a v tomto tento Slovenský štát vznikol na základe osobného osobného vplyvu alebo činu Adolfa Hitlera, ktorý tento Slovenský štát vytvoril, aby mohol rozbiť Československo a a získať proste z nejakého ja nechcem povedať priateľa, ale niečo také spojenca sa to povie.

Získal spojenca. Tým pádom v Slovenskom štáte okamžite preložili z nemčiny všetky protižidovské zákony, ktoré v Nemecku začali v roku tisíc deväťsto tridsaťtri trvalo, čo tam urobili za sedem rokov, to na Slovensku sa urobilo za niekoľko týždňov, proste to preložili a dokonca sprísnili.

Najdôležitejšia vec v týchto zákonoch, ktoré potom doktor Vašek vydal ako pod tým titulom Židovské Protižidovské zákony na Slovensku ako svoju dizertačnú prácu a tieto zákony, bolo ich dvesto sedemdesiat a najdôležitejšia časť bola definícia, kto bol žid a kto nebol žid.

Lebo boli aj tak podľa Norimberských zákonov, kto mal oboch rodičov židov, bol žid alebo, kto mal štyroch starých rodičov židov, bol celý žid.

Kto mal len dvoch starých rodičov židov, bol položid a keď mal jedného bol štvrťžid a potom keď mal troch, tak boli tr bol trištvrtežid.

A na Slovensku sa a potom podľa toho, do ktorej kategórie patril, tak patrili naňho ušité zákony. O majetku alebo o o o iných veciach. Ale v slovenskom zákonníku tieto Norimberské zákony boli dokonca prísnejšie ako nemecké.

 

Moderátor

Eh vy ste ako deti v škole pocítili tieto prvé protižidovské zákony ešte v období autonómie Slovenska alebo vlastne až potom po vzniku Slovenskej republiky, pán [nezrozumiteľné slovo] ?

 

Tibor Spitz

Obyvateľstvo obyvateľstvo oni ani o tých zákonoch veľa nevedelo a začalo to tak, že hneď na začiatku týchto ap aplikovania alebo uvádzania týchto zákonov do života jedna z prvých vecí bolo pozbavenie dospelých.

Nesmeli pracovať v mnohých zamestnaniach, napríklad vládnych alebo miestnych alebo ako výboroch alebo vo vede vedení miest a a oblastí. Ako sa to dotklo vás detí? Eh, druhá vec musím musím toto povedať predtým ako poviem o deťoch. Druhá vec bola, že majetky začali byť prevádzané, boli konfiškované a prevádzané zo židovských rúk do iných rúk a vlastne to celé predchádzalo tým, že boli skonfiškované akékoľvek finančné prostriedky a šperky museli byť odovzdávané a v tejto skupine, všetko to bolo len niekoľko týždňov jedno za druhým, bolo zakázané židovským deťom chodiť do židovských do do do tých verejných škôl, vrátane gymnázia vrátane ľudových škôl.

Eh, to bolo asi v auguste ak myslím, že to bolo v roku š alebo tridsaťdeväť alebo štyridsať, myslím že štyridsať, v auguste, s pamätám sa, že sme dostali poštou list, boli to vlastne tri listy a moja mama to otvárala a a čítala a prečítala nám to, že, pretože vy ste židovského vierovyznania máte zaká má povedala Ernest, Tibor, Eva máte všetci traja zakázané ísť do chodiť pokračovať vo vo svojich št chodi chodiť do školy.

My dvaja sme ja som bol v piatej ľudovej, skončil piatu ľudovú a mal som ísť do gymnázia, môj brat bol už v druhom gymnáziu, mal ísť do tretej a moja sestra mala len tri ľudové školy.

Tak my sme to všetko bolo behom niekoľkých týždňov, bolo to v lete, takže v septembri už sme nemohli chodiť do školy, tak sme pretože vo dvore bola kancelária doktora Majzla, on bol advokát a pretože on nesmel už prevádzkovať svoju advokátsku prax, tak táto mali malá budova, ktorá bola taká prízemná malá budova, dali ju k dispozícii Židovskej náboženskej obci a tú sme prestavali, ja ja som sa osobne tam naučil byť murárom, lebo som sa naučil proste budovať steny a sme dali urobili záchod tam a som kládol tehly, miešal cement a sme sa snažili urobiť tú stenu rovno a tam sme urobili Židovskú školu pre tých asi neviem koľko tých niekoľko desiatok detí a a a potom tam sme pokračovali asi v októbri alebo v novembri, keď sme už to dali dohromady tú školu tú budovu, aby bola schopná byť dvoj aj jednotriedka, všetky triedy boli v jednom. Od prvej triedy až po gymnazistov, všetci boli v jednej miestnosti.

 

Moderátor

Kto tam učil?

 

Tibor Spitz

A vyučovala tam moja mama. Lebo ona bola kvalifikovaná učiteľka. Bola súťaž na to miesto a pretože ona mala najväčšiu skúsenosť, teda najväčšiu najlepšie vzdelanie, tak v súťaži vyhrala a a stala sa učiteľkou na tejto škole.

 

Moderátor

Chodili tam aj deti z iných obcí z okolia Kubína Chodili?

 

Tibor Spitz

Chodili z celej celej Oravy. Vlakom chodili do tej školy, z miest ako Trstenná, Námestovo, z niektorých dedín ako myslím, že bol Pribiš Bystrice Bysterec bol blízko horn Horný Kubín, Dolný Kubín. Všetky deti chodili vlakom ale do Kubína a tam do tejto školy.

 

Moderátor

Dokedy asi táto škola fungovala, ak sa pamätáš?

 

Tibor Spitz

Na jar roku štyridsaťdva začali transporty okolo marca a do tej doby nielen do tej doby, táto škola vlastne fungovala do roku štyridsaťštyri do povstania, hoci zostali tam len štyri deti ten chlapec sa volal Muco Kohn, ktorý bol synom lekárnika, lekárnici mali výnimku z trans z transportom, my sme boli traja a všetky ostatné deti zmizli z Dolného Kubína. Alebo deportáciami a potom až dávno po vojne som sa dozvedel, že Schifferovci, tí železiari, že sa zachránili niekde v Maďarsku. Tam bolo nek tam bolo niekoľko detí, ktoré ale už v Kubíne nežili.

 

Moderátor

Akým spôsobom ste sa vy vaša rodina vyhli deportáciám?

 

Tibor Spitz

My sme mali dve výnimky.

Ako to neboli vlastne výnimky, moja mama mala tú výnimku, my sme museli nosiť tú veľkú žltú hviezdu, ktorá mala desať centimetrov v priereze a potom bolo, boli takzvaní výnimkári, ktorí mali malú hviezdu päťcentimetrovú obrúbenú modrým a a tí sa volali hospodárski židia.

To boli židia, ktorí boli s hospo boli tak dôležité pre národné hospodárstvo, napríklad jedným z nich boli lekárnici, lebo skoro všetci lekárnici na Slovensku boli židia. Eh škola na Slovensku v tomto odbore neexistovala a museli prísť odniekadiaľ inam z iných miest a to bolo Rakúsko-Uhorsko predtým a ľudia tam žili a židia ako ma mali lepšie vzdelanie ako ostatní a tak lekárnici boli skoro výlučne židia.

Kým sa slo slovenský ské školy začali a slo slo Slovák obyvatelia zo Slovenska sa naučili slovenčine to trvá dlho, kým sa človek na stane stane lekárom. No alebo lekárnikom. Takže títo lekárnici všeobecne boli os vylúčení z deportácií.

Môj otec bol vylúčený ako nie vylúčený, ale môj otec bol ako som povedal už predtým pochovával mŕtvych. Keď nejaký židovs židovský občan alebo Slovák židovského vierovyznania zomrel, tak ho musel pochovať židovský kňaz alebo rabín alebo ten kantor alebo ktokoľvek bol kvalifikovaný na tento účel. Ki ke katolickí a evanjelickí kňazi odmietli pochovávať židov, lebo to bolo proste iné náboženstvo a to s tým nemali nič spoločné.

Takže museli nechať jedného človeka, ktorý by bol prevádzkoval túto službu. Týmto človekom bol mn bol prenajatý môj otec a a s mojím bratom my sme pochovávali, keď niekto zomrel, vykopali hrob, pripravili mŕtvolu do truhly a sme to všetko urobili a môj otec povedal, tie tie modlitby, ktoré sa obyčajne na pohreboch hovoria.

Takže môj otec bol ako menovaný na túto činnosť pre celú Oravu, keď niekto zomrel hocikde v Orave, pamätám sa v Nižnej, Krivej, proste tam v [nezrozumiteľné slovo] či kde, tak my sme tú tých mŕtvych priniesli do Kubína a sme ich pochovali.

A to on nemal výnimku, ale tu bola taká dohoda, že my pôjdeme s posledným transportom, keď už židov nebude v tých dedinách, mestách Slovenska bola vypísaná súťaž. S veľkou odmenou. Ktoré mesto už bude, tomu hovorili po nemecky judenrein. Ako už nebude tam žiadny žid bývať, tak vyhrali v nejakej súťaži a dostali nejakú odmenu ako to ten starosta to mesto a keď už nebude v Kubíne žiadneho žida alebo na Orave ani jeden žid, ktorého bude treba pochovať, tak potom s tým posledným transportom by boli zobrali aj nás do Poľska a oni nám povedali, že v tom Poľsku že ideme do, nepovedali, že to bude Poľsko, povedali niekde na východe, povedali, aby sme sa naučili nejaké remeslo, aby sme si zobrali tie nástroje so sebou a manuálne remeslo aby sme si zobrali nástroje, tak my sme sa naučili to murárstvo, sme sa naučili pliesť košíky my sme aj tak robili už, ale to predchádzam trochu.

Ehm sme sa nauc, sme robili v záhradníctve, sme robili v poľnohospodárstve samozrejme ako vnuk dvoch šustrov obuvníkov, ja som vedel aj topánky vyrobiť, ma to naučili. Vyrezať tie podošvy a nabiť tie klince tam a pripevniť vrch na spodok a vŕtať diery do kože a tak ďalej. Takže my sme mali, môj otec sa naučil rezať sklo ako do okien, lebo nám povedali, že si budeme musieť postaviť tam nejaké mestá a domy a tak sme si kúpili tie rezače na sklo a tak sme sa pripravili a sme p že budeme s tým posledným transportom pôjdeme aj my.

A moja mama učila v tej škole a ona mal oficiálne výnimku z deportácií až k, hoci by tam zostalo len päť šesť detí alebo desať detí, tak niekto nechceli, aby behali po ulici a my sme nemali veľmi čo jesť, tak aby nekradli a nerobili nejaké nezbedy, tak chceli, aby tie deti boli pod kontrolou v škole a tá škola tam existovala v našom dvore a moja mama bola tá učiteľka, takže nejako sme prežili ten rok štyridsaťdva, my sme pravda neverili, že by nás tam do toho vagóna nevopchali, lebo niekedy nemali dosť veľký počet, niekto im sa schoval alebo nem potrebovali ako určitý počet ľudí naplniť vagón, tak sme sa veľmi báli, že že povedia, tak Spitzovcov je päť a potom, keď začali tie deportácie chodiť, môj starý otec žil v Trnave, otcov otec, mojej mamy o rodičov zobrali hneď na jar v štyridsiatom druhom aj aj mojej mamy dve sestry, jedna sestra našťastie sa vydala do New Yorku a a nebola už v Európe. A tá sa zachránila.

Eh, keď môj starý otec bol niekde niečo niekde preč z Trnavy, keď pobrali jeho sedem detí aj s rodinami a dali ich do transportu a nejakým spôsobom si mysleli, že aj jeho zobrali a zalepili na jeho byt tú ceduľku, ako sa zapäčatili byty, ktoré boli už opustené a obyvatelia boli preč, tak on nemal kam ísť, nemal sa kam vra, vrátil sa, vrátil sa, išiel niekde do Svätého Jura, vrátil sa do Trnavy a na jeho byt zapäčatený a potom išiel sa pozrieť na svoje svoje deti, ktoré tam žili. V Trnave a a všetky všetky tie byty tiež boli zapäčatené, tak nasadol na vlak a prišiel k nám do Kubína.

A tak on bol taký ako človek, ktorý neexistoval, lebo pravdepodobne si mysleli, že ho tiež odtransportovali, tak potom žil s nami až do konca vojny. Tak nás bolo šesť. Tak sme sa báli, že akokeby sme tam šiesti tak, bude im chybovať počet, tak či môj otec bol ako mu slú slúbili alebo povedali, že on pôjde s posledným tým transportom a moja mama tam mala na starosti školu a tak ďalej, tak to robili to obyčajne v noci o druhej druhej ráno, aby to nikdy nikto nevidel.

Takže sme sa báli, že oni môžu nás pobrať len preto, aby mali ten počet, keby náhodou niekto nebol doma alebo niečo.

Tak vždy keď boli tie tran, môj môj brat robil na železnici a tam s vagónami ako vláčili tie tie vrecia alebo tie škatule alebo tie ten tovary a zoraďovali vlaky, tak on tam pom pomáhal ako akože ako že že železničiarom a tak on pozoroval tie vlaky a keď videl, že pristavujú železničné vagóny na dobytok, tie dobytčie vagóny a videl, že nikde nie je dobytok, ani kravy ani ovce ani kone nič, nič nie je okolo, tak vedel, že budú brať ľudí v tých dobytčích vagónoch a a prišiel domov a nám to povedal a my sme ka až vtedy keď sa toto stalo a to bolo možno päť šesťkrát v Kubíne, tak my sme sa schovali všelijakých opustených domoch alebo sme išli do lesa, raz sme sa schovali na pôjde súdu, tam boli také zhnité trámy, to bolo pod strechou a a tam sme sa cez špáru pozerali na stanicu a mali sme ďalekohľad ďalekohľad, ale sme nemohli to nosiť so sebou, tak môj brat tu bral len tie sklíčka z toho, tak sme sa s tými dvoma sklíčkami pozerali do do diaľky tam na stanicu, že čo sa robí.

A ale neprišli po nás nikdy a tak sme sa potom vrátili domov a zase čakali až príde až budú organizovať ďalší ten transport. A takto sme žili až do konca roku štyridsaťdva, v štyridsiatom treťom už transporty nešli a potom prišlo povstavie v štyridsiatom štvrtom a to už je celkom iná iná časť moj mojej skúsenosti cez vojnu.

 

Moderátor

Ešte keď sa dostaneme k tomu štyridsiatemu štvrtému roku zaujímalo by ma, z čoho ste žili v tom období?

 

Tibor Spitz

V tom období sme mali ako ten židovský byt, tam sme bývali a to sme to nemalo nebolo komu platiť a to neviem komu patrilo už medzitým lebo to zostalo tak, to bol to bol majetok Židovskej náboženskej obce. A tie nejako zostali tak v takom medzistave. To nebolo skonfiškované a to nebolo prevzaté v tej dobe nikým. Len súkromný majetok bol prevedený inému majiteľovi tomu hovorili arizácia.

Hoci my sme vyzerali takisto, me medzi židmi bolo viacej modrookých a a blonďatých ako som bol aj ja a moji rodičia, starí rodičia ako medzi Kubínčanmi. Eh, tam boli väčšinou hnedookí a tmavovlasí. Takže o rase nebolo ani reči a to celé bolo absolútne vymyslené. Eh, celá tá arizácia podľa eh nešla podľa rasy, ale išla podľa náboženstva.

A boli tam veľa aj tragédií, lebo, ako som povedal, keď mal niekto dvoch starých rodičov židov, tak sa považoval za položida a na položidov patrili všelijaké tie zákony. Protižidovské zákony alebo troch. Ale stalo sa, že boli vnuci, ktorí už boli dospelí, ktorí boli katolíci alebo evanjelici už dve alebo tri generácie, ich starí rodičia sa pokrstili, dajme tomu dvaja alebo traja, stali sa aj ich deti už boli kresťania aj ich vnuci boli kresťania, oni už boli dospelí a a čo sa vtedy dialo, že tie tá tajná polícia alebo aj polícia išla do matrík na farách a tam skúmali, kto sa kedy pokrstil.

A tak normálny človek, ktorý bol celý život katolíkom, chodil do kostola, aj jeho rodičia chodili do kostola a nikdy nepočul niečo také že by jeho starí rodičia boli boli nejakého židovského pôvodu, lebo aj oni chodili do kostola a sa robili všetko to ako každý normálny nábožný človek robí a naraz sa dozvedeli, že sú vlastne židia. A naraz sa dozvedeli, že musia, že ich majetok bude skonfiškovaný a a že oni majú byť poslaní niekde do tých sídlisk, niekde na východe ako nám povedali, kde budeme mať svoj vlastný štát a tam budeme žiť až do konca vojny a keď Nemci vyhrajú vojnu, potom sa uvidí, čo s nami a tak ďalej, budeme pracovať, aby pre Veľkú nemeckú ríšu ako manuálni robotníci, pomáhať vojnovému úsiliu a tak ďalej, nikto nám nepovedal, vy židia, ideme vás zobrať niekam do nejakého koncentráku a a tam vás povraždíme. Keby nám to boli takto povedali, tak by pravdepodobne vznikla panika, ale nikto toto nevedel do poslednej chvíle, kým ich tam vzali do tej a povedali im, že ich chcú dezinfikovať po dlhej ceste, aby sa vyzliekli a aby sa umyli a miesto sprchy boli otrávení nejakým jedovatým plynom tým cyklón bé.

A som sa zamotal Otázka bola, z čoho ste žili v tomto období. Eh v tomto období samozrejme Židovská náboženská obec nemala peniaze, tak môjmu otcovi neplatila, akurát ten byt bol zadarmo a samozrejme nemal kto platiť mojej mame že ako učiteľke, lebo už tam boli len štyri deti a všetko ostatné bolo len na papieri, aby to vyzeralo ako škola a teraz ešte zvláštna historka pre rok štyridsaťtri až štyridsaťštyri, lebo my sme ráno vždy napísali dvadsaťštyri domácich úloh, lebo sme čakali, že príde inšpektor, inšpektor chodil niekoľko razy do roka a vždy našiel vyplnenú triednu knihu a všetky domáce úlohy napísané rukopisom takým ako to dieťa, ktoré už dávno bolo mŕtve niekde v Poľsku, písalo predtým.

Ale príjem sme nemali absolútne žiadny z týchto oficiálnych zdrojov, ktoré boli oficiálne zamestnaním aj môjho otca aj mojej mamy. My sme robili u záhradníka v lete pán Vaňo v Dolnom Kubíne, mal veľké záhradníctvo, tak tam sme my budovali sklenníky, tam sme pripravovali si na jar sme siali a a pleli, pleli jeho polia a s najhoršia bola cibula, to strašne smrdelo, ako sa tie spodné listy hnili, to bola jedna z najnepríjemnejších spomienok môjho detstva, tam s dva mesiace sedieť v tej obrovskej obrovskom poli cibule a a ťahať tie plevy von, čistiť to a eh robili sme aj, keď bolo treba na žatvu v dedin po dedinách sme chodili pomáhať roľníkom a ja som dokonca mal taký inžinierský nejaký mozog a keď bolo treba opraviť nejaký elektrický prístroj, také boli vtedy také primitívne variče a a neviem či už boli žehličky vtedy ale takéto malé malé stroje alebo prístroje tak to to sme opravovali s s bratom a to nás volali ako do do ehm rodín ako keď sa im niečo pokazilo a potom sme ehm ešte to bolo behom tých transportov, lebo toho človeka zobrali v štyridsiatom druhom preč, on sa volal Fuchs, Fero, Fero Fuchs. Prišiel z Karlových Varov, kde mu zobrali samozrejme sudeťáci už predtým ehm to bolo už niekoľko mesiacov alebo asi rok predtým než sa to stalo všetko na Slovensku.

Mal tam nejaký textilný obchod, ten, ten mu zobrali, tak prišiel do Kubína s rodinou s manželkou a so synom. A s týmto, sa trošku napijem, tak sme on on si zadovážil niekde takú taligu na dvoch kolesách, tú sme ťahali a šli sme po dedinách, on mal takého obchodného ducha, my sme nevedeli, čo to bol obchod a sme nevedeli také veci.

Naši predkovia boli takí intelektuáli, učitelia a takí, ale on mal toho obchodného ducha, tak nakúpil také hrebienky a ceruzky a zrkadielka a chodili sme po dedinách a on kričal vpredu, kto chce predať staré železo a kto má niečo na zahodenie železné, kovové, medené, tak my sme to dávali do na tú taligu a ťahali sme to z dediny do dediny a potom aj zariadil taký ten železný šrot z polície, kde keď chytili pytliakov s nejakými pištoľami alebo zbraňami, tak ich polámali, ohli tie hlavne a tak ďalej a hodili to tam a tiež dostali nejakú nejaké peniaze za to.

No potom sme opravovali tie veci, čo ľudia zahodili, ale zase sme sa snažili ich predať, on to všetko robil, my sme boli deti. Ja som mal vtedy dvanásť rokov, môj brat bol štrnásťročný v štyridsiatom druhom a takéto mnohé ešte ešte jedna zaujímavé z z zaujímavé zamestnanie by som povedal eh ako zdroj príjmov alebo zdroj aspoň pár vajec alebo sliepku sem tam, sme získali tak, že v Kubíne bol v Dolnom Kubíne žil pán Klein. Sa nepamätám na prvé meno. A myslím že Alojz alebo nejako tak.

Pán pán Klein, ktorý bol ako podľa súčasnej terminológie by to bol chiropraktik. Ľudia prišli s vykĺbeninami alebo zlomeninami, lebo krívali nemohli chodiť, prišli o barlách na o paliciach a on im tie kĺby dával do poriadku. A alebo aj niek niekedy zlomeniny a hlavne to boli vykĺbené, lebo celý priemysel, čo bol v Kubíne a v okolí boli bolo sekanie stromov a predávanie dreva a tie stromy na ľudí padali aj ich po pomlátili ich ich im vykĺbili kĺby polámali im kosti, to bolo veľmi nebezpečné zamestnanie, lebo tie stromy, ktoré pripravili na dopravu, čakali potom na zimu a z tých svahov na ľade púšťali ich dole a to boli tiež, to bolo tiež veľmi nebezpečné, to tiež mnohým ľuďom poškodilo ruky nohy aj pozabíjalo plných plno ľudí.

Tohoto pána Kleina v roku štyridsaťdva na jar deportovali. Môj, môj otec bol úplne fascinovaný ako môže človek prísť tam úplne chromý, nemôže sa ani hýbať a a pán Klein urobil pár pohybov a ho pokrútil sem a tam a ten človek vyskočil a išiel domov. Úplne zdravý. Môj otec, môjho otca to tak fascinovalo, že ho pozoroval hodiny a hodiny, ako to robí a naučil sa to viac menej.

A keď už potom pána Kleina a pán Klein si povedal vtedy veľmi bol na to hrdý, že pomohol tisíckam ľudí, oni z celej Oravy ľudia chodili tam aj, viac ako z Oravy. Tak mu povedal, ja som taký toľkým ľuďom pomohol tu bude úplná revolúcia, keď keď mňa budú chcieť zobrať, veď nebudú mať proste človeka, ktorý by ich liečil.

Samozrejme, že ho zobrali, zmizol bez stopy jednej noci, nikoho sa nepýtali. A potom to chýbalo to tá táto pomoc a raz sa pýtali, hovorím otca či by to nemohol im pomôcť, tak môj otec povedal, áno, ale ja to nemôžem robiť ľudom, lebo tu sú niekoľko lekárov a to bude veľmi nebezpečné. Lekári boli veľmi proti tomuto človeku, ktorý im bral živnosť. Ehm, oni chceli liečiť ľudí, ale nevedeli tieto kĺby robiť.

Tak sme to začali robiť ovciam, kozám, koňom a kravám. A opravovať kĺby. Keď sa im vykĺbili nohy, keď sa koňovi vykĺbila noha alebo zlomila noha, tak sa zastrelil a a to bolo nesmierne nešťastie pre rodinu, lebo tie malé koníčky čo eš čo čo tam ešte žili s takými dlhými vlasmi ch také dl dlhý kôň s kožuchom, to asi nikto nevidel, to tata tí tí džingischán to [nezrozumiteľné slovo] [nezrozumiteľné slovo] sto rokmi nechal v Európe tie malé koníčky, ktoré žili tam v tých horách, o v v Tatrách, v tých dedinkách zasypaných snehom sedem mesiacov do roka, tak taký koník ťahal tie drevá a a a s koníkami vlastne mali jediné živobitie. Predávali to drevo, drevo do na na pílu, robili tie dosky a to to bolo živobitie.

A keď sa ten koník, keď do koník si zlomil nohu alebo si vykĺbil nohu, tak to celá rodina mohla zahynúť od hladu. A to isté s kra kravou. Keď, keď kravička z zomrela, tak všetci boli zúfalí, plakali, lebo to bol koniec rodiny. Keď syn zomrel, tak sa bolo viacej synov alebo viacej detí, ale keď krava zomrela, to bola absolútna katastrofa. Si predstavte tú tú tú vec, keď sa naraz jeden druhému rozprávali, zavolajte pána Spitza.

A my sme chodili po tých dedinách a sme tie kĺby kĺby aj koz kozy aj ovce sme to opravovali kĺby a potom nás poprosili, nemohli by ste aj nám to urobiť, pozrite sa, ja nemôžem hýbať rukou, nemôžem chodiť. Tak sme to začali ľuďom robiť, keď sa nám zaprisahali, že a dali nám pár vajec a p sliepku alebo čo a takto sme žili. A boli aj iné zamestnania.

 

Moderátor

Vy ste takto pomáhali kresťanom alebo iba židom? Alebo aj kresťanom alebo aj.

 

Tibor Spitz

Len kresťanom.

 

Moderátor

Len kresťanom? Veď

 

Tibor Spitz

Židia už za prvé bolo veľmi málo židov na Orave, ktorí boli poľnohospodári. Lebo to tam poľnohospodárstvo nebolo dobré, tam boli akurát zemiaky a kapusta ako hlavný poľnohospodársky produkt na Orave ani poriadne jablká nerástli, o hruškách ani reči, o čerešniach sme sme vedeli z obrázkov, z kníh, nikdy sme nevideli červený melón na Orave v tej zime sa nič neurodilo okrem výborných zemiakov a výbornej kapusty. A židia neboli poľnohospodári to, aspoň sa nepamätám na žiadneho.

 

Moderátor

Lebo kresťania mohli byť postihovaní za toto v tomto období, že sa kontaktujú.

 

Tibor Spitz

Mohli byť postihovaní, ale ale veď im už išlo o život. Tak radšej riskovali byť postihnutí ako ako stratiť kravu, z ktorej mali mlieko a syr a a proste to boli domy táto generácia si nevie predstaviť tú chudobu vtedy na Orave, keď Kubín ešte mal dvadsať dva tisíc obyvateľov a to bolo takzvané mesto, kde ulica bola vydláždená a a Hviezdoslavova socha bola na námestí a Masarykova bronzová socha v kúte pred notárstvom. Toto bolo mesto, kde bol notár, kde bola stredná, gymnázium, kde bola taká malá nemocnica s pár posteľami, kde boli lekári a toto bolo takzvané mesto.

Hoci len dvetisíc ľudí tam žilo.

Ale tie ostatné dediny, napríklad Zázrivá, mala sedemtisíc ľudí a to boli malé domky ďaleko od seba, keby vyhorela, aby ten oheň neprešiel na ďalší ďalší dom, neboli ako zhlúknutí. Boli roztrúsení. A tam tam žili ľudia, potom keď sme ušli napríklad, po povstaní a žili sme v Srňacom nejaký čas dobu, tak sme žili u u pána, myslím sa volal Kutlík, polovica, tá miestnosť bola taká veľká ako akákoľvek izba tu v jednej polovici tej miestnosti bol koník, v druhej polovici žil on. Na hlinenej podlahe.

 

Moderátor

[nezrozumiteľné slovo] Prosím? K tomu sme sa dostali. Áno

 

Tibor Spitz

Ale myslím, opisujem tú chudobu vtedajších roľníkov alebo sedliakov, sme tomu hovorili to bola neuveriteľná chudoba, že sa jedlo to to na tých skalnatých kopčekoch sa len tie ovce uživili nejako kozy, trošku tej trávy, čo posekali na zimu, to bola neuveriteľná chudoba a a a taká zaostalosť.

O nejakom vodovode ani reči, väčšinou ani elektrika už tam ešte tam nebola.

A takýmto ľudom pomôcť s ich zvieratmi alebo s ich chorobami, samozrejme, že to riskovali. Samozrejme, že riskovali radšej byť potrestaní ako ako byť chromí a a ležať tam s nohou, ktorú nemohli používať alebo ruku, ktorú nemohli používať. A my sme toto všetko im liečili a toto bol veľmi významný zdroj zdroj ako to neboli peniaze, oni nemali peniaze, ale dali nám pár vajec, mali sliepky doma a trošku syra alebo keď skutočne sme vyliečili koňa alebo kravu, tak sme dostali sliepku a to bolo neuveriteľné. Z takej sliepky sme žili aj týždeň.

 

Moderátor

Ako by si vlastne charakterizoval vzťah toho zvyšného obyvateľstva, kresťanského obyvateľstva voči vašej rodine v tomto období okolo roku tisíc deväťsto štyridsaťdva?

 

Tibor Spitz

Eh, moja mama, ako som povedal, vyrástla a dostala vzdelanie v Karmelitánskom kláštore, mám dokonca doma fotku po päťdesiatich rokoch sa stretli opäť a sú tam je tam asi tridsať mníšok v mníšskych uniformách a moja mama, sedí medzi nimi.

Takže my sme mali ku kresťanom takú môj starý otec takisto v jeho zákazníci boli všetko kresťania a my sme nikdy nemali žiadny konflikt. Môj otec bol ako veľmi vzdelaný. To znamená, že v Kubíne farári notár a proste tí ľudia, čo vedeli, čo lebo mali vzdelanie a mali taký prehľad o svete, všetci boli priatelia môjho otca. S hrali šachy spolu a sme sa stýkali a chodili k nám ako domov a a a stále tam niekto bol, sme nemali žiadny konflikt nikdy ako som povedal, my sme nemali žiadny majetok, takže neboli tam žiadne, nikto nám nezávidel našu chudobu.

Celý investíciu, čo moji rodičia investovali bolo do vzdelania, dali nám všetko, čo sme chceli čo mohli si dovoliť napríklad sme chceli mandolínu, tak nám kúpili, si šetrili ako deti a s kúpili sme si mandolínu. My sme mali doma klavír napríklad čo sme splácali roky a roky, moji rodičia splácali, aby mali klavír. A klavír tam musel byť. Ja keď som mal päť rokov, tak ma posadili tam. A musel som hrať na klavíri. A môjho môj brat bol bol o dva roky starší omno omnoho talentovanejší ako som bol ja a ale proste a moja mama učila na klavíri a zarábala si peniaze, aby mohla splácať ten klavír.

Eh a mnohí ho hovoria hovoríš ako kresťania, áno väčšinou ľudí, ktorí, s ktorými sme boli v styku, boli práve kresťania, to neboli židia. Žida to boli v tom kostole a a ale inakšie sme nemali ako my sme nemali žiadny biznis, my sme nemali žiadnu veľkú potrebu ani železiarstva, ani pár tých vajec a nejakú sliepku sem tam. A to sme ale dostávali od ľudí, ktorí prišli predávať živé sliepky a doniesli vajcia z dedín oni. Moja mama ich učila, ako to majú chodiť z domu do domu ponúkať, vytvoriť určitý vzťah a každú stredu doniesť napríklad dvanásť vajec. Z dediny rovno ľuďom, ktorí alebo maslo nosili zabalené, maslo nosili zabalené v zlom hrnci ho niesli, tak moja mama im povedala, ako to majú dať do tých zelených listov a pekne vyformovať a tak nosili takto mali určitý príjem a my sme takto mali priateľov medzi dedinčanmi a to sa potom oplatilo, veď ako sme prišli zo Srniacieho, my sme tam mali priateľov, my sme tam stretli ľudí, ktorých moja mama im dala ako im dala také návrhy a také ich učila ako si vylepšiť život. A a ja sa nepamätám na najmenší konflikt, ktorý by my sme boli mali do pred rokom štyridsaťdva s hocikým v Dolnom Kubíne a v širokom okolí. Som povedal, moji rodičia boli nemali ani tridsať rokov, keď tam žili. A žili sme tam šestnásť rokov.

 

Moderátor

Takže počas vojny sa vzťah Kubínčanov ku vašej ku vašej rodine nezmenil počas druhej svetovej vojny?

 

Tibor Spitz

Nezmenil sa, ale nemohlo sa to verejne prejaviť, lebo keby, stalo sa, že napríklad môj otec išiel po ulici s tou žltou hviezdou a niekto ho zastavil. Á pán Spitz, ako sa máte. A prišiel policajt a dal tomu človeku pokutu. Päťdesiat korún, lebo so židom sa nesmel nikto zhovárať na ulici. A a to sa mu stalo dvakrát, že prišiel niekto, á, pán Spitz, ako sa máte a už aj dostal pokutu.

Takže ľudia sa samozrejme naučili, peňazí bolo málo a a tak prestali sa s nami zhovárať. Ale ako mali najmenšiu príležitosť, pamätám sa, že za no v tom štyridsiatom a štyridsiatom prvom nám prakticky vyprázdnili byt, lebo my sme museli ísť, nás vyhlásili, že židia nesmú mať kožušiny alebo tie ovčie kože, tak ja som mal takú čiapku a neviem už čo som mal z kožušiny, tak to sme museli všetko odniesť. Bola zima v Kubíne, ale to bolo v horách, som musel odniesť na na policajnú stanicu.

A tam mi dali potvrdenie, že prevzali to a to. Tak každý žid musel odniesť všetky kožušiny. Potom povedali, že všetky rádia, my sme jedine sme mali rádio a gramofón. Tak sme museli odniesť rádio a gramafón na na to a dali nám potvrdenie.

Eh, mimochodom len tak chcem spomenúť, že sme nikdy nedostali nič také ani naspäť a ani nám nikdy nikto nikomu nenapadlo nám nám vrátiť nejaké peniaze , ktoré nám vtedy pokradli. A to hovorím do dnešného dňa som nedostal ani desať halierov späť z toho, čo nám vtedy pobrali. Eh, samozrejme peniaze a šperky to bolo už hneď na začiatku, to bola jedna z prvých vecí, čokoľvek zlaté, čokoľvek ako čokoľvek od toho druhu, striebro a zlato bolo okamžite skonfiškované.

Potom prišli knihy, knihy už sme museli odovzdať, takže sme, ten byt sa vyprázdnil a keď niekto taký gardista si dal pásku na ruku a vošiel do nášho bytu a pozeral sa sa dookola, potrebujem toto, potrebujem toto, tak si to mu mohol zobrať legálne, nikto mu v tom nemohol zabrániť. Takže my sme vlastne mali ten byt poloprázdny alebo skoro nič tam nebolo. A sa pamätám, raz sa pokazilo pokazilo sa nám vodovod a prišiel jeden chlapec, ktorý bol od klampiara a mys my sme mu povedali a to bol samozrejme všetci boli naši priatelia. Sa myslím volali Hari Harichová a sa a sme sa pýtali toho chlapca, mal asi päťnásť, bol taký učeň klampiarsky, môžeš nám priniesť nejakú knižku, lebo chceme čítať, tak on nám pod kabátom priniesol od Kiplinga tú Maugli tú džungľu, tak my sme celý deň a celú noc čítali ako čo prišiel potom druhýkrát raz za dva dni, tak si tú knihu zase pod kabátom zobral späť. Tak nám doniesol niekoľko kníh čítať a my sme niečo mu dali za to, už nepamätám.

Takže sme mali pomoc od Kubínčanov a nielen Kubínčanov. Potom, bolo určité, to bolo už neskôr v štyridsiatom treťom a štvrtom, bolo takzvané podzemné hnutie, bolo, ľudia nemali radi ten nacizmus, ehm to bolo tiež niečo zvláštne. A Tiso ako katolícky kňaz preferoval Hlinku a nazval milíciu Hlinkovou gardou. Samozrejme evanjelici boli urazení, ako to, že všetko je katolícke, jeden je kňaz na čele štátu, a samozrejme väčšina ministrov bolo katolíkov, niečo ako teraz čítame v novinách o Írsku medzi protestantmi a a katolíkmi.

Nebolo to, nemalo to nič spoločné s náboženstvom alebo ako sa modliť a ako [nezrozumiteľné slovo] ako ako akú teológiu. To proste bola mocenská záležitosť, kto v tom štáte môže zarobiť viac ukoristiť viac alebo kto môže byť riaditeľom to alebo starostom mesta a tak ďalej. Samozrejme že, keď bola katolícka vláda, tak viac katolíci katolíkov bolo pri moci a a samozrejme luteráni boli urazení a boli proti štátu. Tak medzi tými partizánmi a medzi tými politickými odporcami fašizmu a nacizmu bolo viac evanjelikov ako katolíkov z prirodzeného dôvodu, že že nemali také výhody.

A títo evanjelici, medzi tými evanjelikmi samozrejme boli nielen to boli samozrejme aj katolíci, ktorí ktorí boli proti štátu, ale mnohým sa to nep nepáčilo zo začiatku nacisti vyhrávali, v štyridsiatom druhom hitlerovské armády boli v severnej Afrike, boli skoro pri Moskve Moskvy, Stalingradu, boli u v Kan v Kan boli bombardovali Angliu alebo mali obsadenú celú západnú Európu a to ľudia nie sú takí veľkí filozofi, ľudia proste potrebujú každý deň jesť a živiť rodinu a to je hlavná vec a potom trošku tej filozofie alebo toho tej viery a tak ďalej nabok a politiky.

Takže videli, že Nemci vyhrávajú, samozrejme, že mali takú sympatiu alebo aspoň ľahostajnosť voči aspoň ľahostajnosť voči politickej situácii. Ale keď zas Nemci začali prehrávať, tak to každý zbadal. Ako s robili strategicky úspech ústup zo Stalingradu a strategický ús ústup pomaličky z Moskvy a potom Charkov a potom sa to blížilo, začalo blížiť, tie armády začali, potom sa vylodili Američania a Angličania a tam začalo v Itálii, Francii a tak ďalej, to to ľudia začali premýšľať, ako, či majú sympatizovať.

A začalo sa podzemné hnutie, ktoré nakoniec viedlo ku Slovenskému národnému povstaniu, ale mnohí boli už aj predtým aktívni v tej proti takzvanej protištátnej činnosti a mnohí boli za to zavretí a mnohí boli aj popravení alebo poslaní do koncentračných táborov.

Eh, keď niekto z týchto skupín potreboval nejaké niečo preložiť z nejakej cudzej reči, samozrejme, že prišli k nám a verili nám, samozrejme všetko v noci a zozadu vedľa toho potoka šli a tak sme sa a my sme boli viac menej všetci aktívne nejako zaangažovaní v tej činnosti proti nacistom a proti gardistom, proti tej snahe ovládnuť svet a a samozrejme zreorganizovať celé ľudstvo ako to Hitler opísal vo svojom svojej knihe. A ja som preto nažive, že moja mama čítala Mein Kampf kampf v nemčine už dávno predtým ako on sa stal tým kancelárom a tam bolo všetko presne opísané, čo urobí židom a čo urobí aj Nemcom a Rakušákom, veď oni v tých koncentrákoch a v tých táboroch smrti zabili jedenásť milión ľudí. Civilistov. A z toho bolo päť miliónov kresťanov a šesť miliónov židov. Lenže zabili tri milióny Poliakov, ktorí boli katolíci o a tiež tri milióni poľských židov, ale oni chceli vyčistiť s Poľsko od s od s Slovanov a a Ukrajinu od Slovanov a s rozšíriť proste tú nemeckú Nemecko týmto smerom to som ani nepovedal, ako oni hodnotili ľudí, podľa ako rozdelili ľudí na skupiny.

Nemci mali mať tú árijskú rasu, dovtedy to žiadna rasa nebola, ktorá by bola vládla nad tými otrokmi a a a tí otroci by byl boli rozdelení na rôzne skupiny, niektorí boli na úplné vyhubenie a niektorí boli na pl úplné vyhubenie okamžite a niektorí boli ako mali byť sterilizovaní a a akoby otročili ako robotníci ako otroci celý život, napríklad Poliaci mali mať ten osud a boli by postupne nahradzovaní Nemcami až až by celé územie vlastne bolo nemecké. Takže by nemali deti a keby zostárli by boli proste splynovaní, ako to robili ostatným to bol plán napríklad farebných obyvateľov zemegule úplne zničiť ako vyhubiť podobným spôsobom ako to robili Židom anglosasov by boli všetkých vyhubili , predpokladali, že budú mať aj nejaké zbrane hromadné ako s tým operovali celý čas a sľubovali svojim ľuďom, že tajná zbraň každú minútu prí príde a zaistí víťazstvo tretej ríše. Tuším, tú tajnú zbraň nakoniec urobili Američania.

 

Moderátor

V Do Dolnom Kubíne ste žili počas vojny do ktorého roku?

 

Tibor Spitz

My sme tam žili až do roku štyridsaťštyri, do povstania.

 

Moderátor

Čo sa stalo potom?

 

Tibor Spitz

Toto povstanie sa pripravovalo dlho, no ako som povedal, my sme mali taký nepriamy vplyv na to, že pri príprave letákov napríklad potrebovali našu pomoc. Ja som strážil okien okienko väznice a keď tam zavie za zavreli nejakého politického väzňa alebo nejakých židov, tak ja som o tom vedel a sme ich pomocou strážcov odtiaľ oslobodzovali, dokonca som mal, som našiel od mojej mamy zoznam mien, ľudí, ktorých pomocou tohoto spojenia, ja som osobne zachránil, zachránil im život a po vojne mojej mame poďakovali, ja som študoval v Prahe a našiel som to v mojej mamy pamätiach.

Boli asi šiesti siedmi ľudia a a tie mená mená mám. Takže keď prišlo povstanie , tak sme boli veľmi radi a sme si mysleli, že to sovietska armáda využije a že celé územie bolo vlastne oslobodené niekoľko dní, možno aj týždňov na niektorých miestach, zvlášť v Banskej Bystrici. A že to Rusi my sme hovorili Rusi, to boli sovieti, ktorí zrýchlia svoj postup a rýchle obsadia Slovensko a Slovensko bolo veľkou prekážkou pre sovietov, pretože bolo také hornaté a a to sa dalo veľmi ľahko bra ubrániť. Ako v Dukle zahynulo, ja neviem, sedemdesiattisíc ľudí, lebo tam bol taký priesmyk a tí Nemci pss postrieľali sedemdesiattisíc ľudí až až im došli náboje, až potom ru ru sa prevalila tá ruská ruská armáda cez cez tie mŕtvoly.

A pravda to sa nestalo to Slovenské národné povstanie bolo potlačené, my sme boli v Kubíne, ešte stále sme žili v tom byte, kde sme žili pôvodne, ešte v pra stále tam bol pár kusov nábytku, ktorý ktorý nám patril a a sme stále ešte pracovali na týchto všelijakých fuškách a boli schopní ako nejako žiť a jesť, som zabudol spomenúť, že ja som aj chytal aj v noci v tom malom potôčku ryby, rukami som chytal pstruhy, išiel som proste pod tie skaly a pstruha som chytil a toto bolo v lete a proste hoci tá voda bola príšerne studená a vždy celý rok a na jar a na jeseň to plávali kusy ľadu.

Teraz keď nám bolí chrbát a kolená, tak som na to spomínam, kde som asi chytil tie tie problémy, to mi to ma varovali, že viem veľmi rýchlo chorý z toho, ale až v sedemdesiatke som začal platiť za to. A keď to povstanie Nemci potlačili, tak išli obyčajne išli v nákladných autách, mali tam mínomet a strieľali míny, míny pred sebou alebo mali také malé kanóny a samozrejme guľomety a kto sa pohol čo sa čo uvideli sa pohnúť, sa do toho strieľali, ale to bolo v asi prvý týždeň v septembri štyridsiatom štvrtom, keď z Ružomberka na tej ceste s sme z Ružomberka také tá to s ruské tá nemecká to nemecké nákladné autá a tie ozbrojené autá a tanky prichádzali do do Dolného Kubína. Môj otec bol práve preč, práve šiel niekde do Vyšného Kubína alebo Bystrice niekde opraviť koňovi nohu. Lebo toto bolo ten hlavný zdroj potravín pre nás. A nebol doma.

My sme mali všetci pripravené plecniaky my deti sme mali také malé, tam bol sušený chlieb, to moja mama piekla ako na ako ako dnes sa robia tie ako sa povie ten pečený chlieb, čo sa dáva do tousty, tousty, áno. Topinkáč, po česky. Tak proste takýto chlieb sme si upiekli na peci, aby bol suchý, aby neplesnivel, potom sme mali trošku mandlí a hrozienok a mali sme taký batôžtek, v ktorom sme mali reku veľmi riedku deku zabalenú okolo, ako tí vojaci to mali. A každý mal takýto plecniak pripravený, ak keby bolo treba utekať, nielen pred pred túto príležitosť, ale hocikedy aj predtým.

A môj otec nebol doma, to bolo úplne strašné, c c z tej c cesty z z Vyšného Kubína do do Kubína utekali kone už nemali na sebe nič ako tie výbuchy tých mín, ktoré Nemci strieľali pred pred seba a guľomety, tak kone tam utekali, vojaci utekali, pušky zahadzovali, výzbroj zahadzovali a a teraz obyvatelia Kubína s vystrašení, rýchle si balili niečo a utekali do tých bočných ulíc a a na stráň, sme tomu hovorili stráň do lesa, vpravo, vľavo, na všetky strany.

No a my sme v poslednej chvíli už už sme videli tie tie autá, kým môj otec pribehol späť, schytil svoj plecniak a vbehli sme do tej ulice naproti a išli sme do kopca na tie lúky. A nevedeli sme, kam ideme a bol tam salaš a chceli sme prespať v jednom salaši, niekoľko hodín neskôr, keď sme tam išli do do lesa a do kopcov, tam bola boli ovce a chcel išli sme tam prespať. A a tí mali tie ovce mali také veľké blchy asi možno dva milimetre veľké blchy som v živote nevidel také veľké, nás tam žrali, tak sme radšej išli z toho salaša von a sme spali vonku. A na a ráno sme pokračovali až sme prišli do Srňacieho. Ale tie dediny všade okolo Kubína boli plné ubehlíkov a to neboli len židia. Židov bo už nebolo, židov bolo máličko.

Ale boli tam všelijakí ubehlíci, ktorí sa báli tých mín a a Nemci strieľali s guľometmi do domov a do okien, takže poutekali ľudia, ktorí sa báli ako to tých bojov front fronty a guľometu. A a v tých dedinách bolo plno ľudí aj sa schovávalo, ktorí boli politickí ubehlíci ako čo sa schovávali, Čaplovič tam bol, bývalý učiteľ alebo myslím že ako na tej sovietskej strane a bolo tam pár komunistov, ktorí aktívne bojovali a organizovali partizánske hnutie a proste my sme boli medzi nimi. A boli tam aj ľudia, ktorí boli vybombardovaní, tak aj niektorí boli aj tak ďaleko ako z Bratislavy alebo z predtým aj tí Nemci bombardovali a predtým Američania bombardovali mestá.

A potom Nemci bombardovali Bystricu, Zvolen a a tieto, keď potlač keď potlačovali povstanie. A ľudia nemali alebo im rozbili domy alebo zo strachu a tam boli stovky ľudí. Tam bol jeden domček a namiesto aby tam bývali dvaja traja ľudia ako predtým, tak tam bolo aj pätnásť dvadsať ľudí napchatých. A my sme sa medzi nimi schovali ako nie schovali, my sme sa stratili medzi nimi. My sme tiež boli oblečení tak, ako oni, vyzerali sme ako oni, rozprávali sme tak ako oni pres dobrou slovenčinou. A tam boli aj nielen Slováci, tam boli aj taká miešanina ľudí, maďarskí, poľskí a všelijaké, všelijakí obyvatelia, čo poutekali.

No ale toto sa všetko upokojilo za za niekoľko týždňov , Nemci prevzali celé Slovensko, nemecká armáda to obsadila, gestapo prevzalo funkciu ŠtB alebo ako sa vtedy volali. A prevzali aj tie to, čo bolo, ako národné výbory a pozíciu starostu, no proste zobrali totálnu kontrolu nad Slovenskom. Absolútnu kontrolu. A prvá ich prvá vec bolo pochytať židov a ich poslať tam, kde poslali predtým všetkých ostatných a ktorých slovenská vláda vylúčila z deportácie alebo proste trpela, lebo potrebovala a tak ďalej.

Oni už nerobili žiadne výnimky a žiadnych lekárnikov a tak ďalej. Nalepili dokonca veľké plagáty, kde bolo napísané slovensky a nemecky, židia, prihláste sa, príďte domov, nebojte sa, nič sa vám nestalo doteraz, nestane sa vám ani d ani naďalej keď ste doteraz to prežili, tak, čo by ste neprišli späť a tak ďalej.

Však my sme veľmi dobre vedeli že to všetko je len podvod a ako sme vedeli aj predtým, keď nám sľubovali, že sa budeme že budeme presťahovaní niekde do nejakého štátu alebo na územia, kde budeme mať svoje vlastné svoje vlastné samosprávu alebo niečo také. Niečo podobné ukazovali vo filmoch ako si židia majú vlastnú samosprávu, idem sa napiť, a taký taký tábor ukazovali kvôli propagandistickým účelom účelom v Terezíne vytvorili taký tábor. A keď vy urobili film, ako si tam krásne židia žijú a majú kultúrne strediská a pracujú a a v poľnohospodárstve, v záhradkárstve, dokonca majú kurzy maľovania a a športové kluby hrali futbal, ako dokončili film, tých všetkých pobrali, vrátane detí išli do Osvienčima a tam ich pozabíjali.

A ešte som nepovedal jednu vec možnože neskoršie ako sme sa vlastne dozvedeli, čo sa robí v tom Osviečime a prečo my sme odmietli absolútne ísť do toho sa nechať vojsť do tých dobytčích vagónov . Mám to teraz povedať?

 

Moderátor

Môžeš.

 

Moderátor2

Prestávku si chceš dať chvíľočku, či nie?

 

Tibor Spitz

Prosím?

 

Moderátor2

Chceš chvíľočku prestávku?

 

Tibor Spitz

Áno.

 

Moderátor2

Nech sa páči.

 

Tibor Spitz

My sme sa vyvarovali deportácii aj preto, že sme sa dozvedeli už v lete, v roku štyridsaťdva, deportácie začali na jar, už v lete sme sa dozvedeli, kam vlastne tí deportovaní idú.

Prvá informácia bola veľmi zaujímavá. Lebo, ako som povedal moji rodičia vedeli mnoho rečí a keď po prvej po prvom transporte niekoľko týždňov neskoršie sme začali dostávať my sme nedostali osobne nič, lebo naši príbuzní našu adresu asi nevedeli v Kubíne, ale mnohí dostávali začalo to tak, že najprv odtransportovali mladých a potom aj začali rodiny, takže začali chodiť pohľadnice s tým textom príbuzným a známym a susedom, je nám tu krásne, je to presne, ako nám povedali, budujeme si tu vel spoločný život a nebojte sa príďte za nami, tešíme sa na vás a bozkávame a takéto pohľadnice začali chodiť z dakadiaľ tam z Poľska alebo z Ukrajiny, kde tých ľudí brali. A tie pohľadnice neprišli všetky naraz. Ale každý týždeň niekto dostal jednu dve a a ľudia tomu verili a boli celkom spokojní ešte som nepovedal, ako sa vlastne k tým deportáciám ako k nim vlastne prišlo, lebo to bolo všetko vypracované veľmi rafinovanými psychológmi aby ľudí oklamali.

Najprv, ako nám pobrali tie majetky a pobrali tie zamestnania a deti vyhnali zo škôl a postupne s sme boli hladní, bola nám zima, lebo nám pobrali šaty a kožuchy a takéto veci, sme nemali kožuchy, ale tie ovčie kožušiny. A tak naraz ten život bol taký zlý, nesmeli sme sa rozprávať s nikým, oni sa nesmeli s nami, proste nebolo z čoho žiť, nebolo čo jesť a nebolo čím kúriť, my sme si chodili zbierať drevo do lesa, ale väčšina ľudí to, to nemalo tú možnosť.

A potom naraz vláda povedala, čo by ste mali tu žiť medzi ľuďmi, ktorí vás nemajú radi, my vás tu nechceme, my vás odvezieme do krajiny, kde budete medzi sebou, naučte sa tie remeslá a a tam si môžete postaviť svoje domy a budete pracovať a a budeme obaja spokojní.

Takže tak psychologicky nás dostali k tomu, že sme povedali, výborne. Čoby sme mali tu žiť roztrúsení, keď nás nemajú radi, budeme tam žiť medzi sebou a tam si budeme pestovať nejakú zeleninu alebo budeme mať proste nejaký spôsob živobytia manuálnou prácou. A tak sme nakoniec si povedali, dobre.

Tak najprv zobrali mladých, ktorí boli ako vo vojenskom veku, takých tých sedemnásť osemnásť devätnásť ročných, vlastne začali nad šestnásť. Lebo tých sa báli najviac, mladí ľudia sú rebeli a malí mladí ľudia by mohli robiť nejaké neplechy, revolúcie, brániť sa, tak tých zobrali pre istotu skôr a nechali len starších. Alebo veľmi mladých alebo veľmi starých. A raz prišli k mojim rodičom s jednou tou pohľadnicou, kde bolo napísané niečo také háky báky, nevedel to nikto prečítať, nie každý vedel písanú hebrejčinu, židia vedeli ako z modlitebných knižiek tlačené písmo. Ale veľmi málo z nich vedelo písané písmo. Ako s ako je aj v našej reči a abecede inakšie písmená ako sa tlačia a inakšie, keď sa píše rukou rukopis. A v hebrejčine existuje takýto rukopis a nie je tak veľmi známy, ako je známy ten natlačený text. Tak prišli s takou pohľadnicou, že tam boli nejaké háky báky dole a môj otec sa na to pozrel, obrátil to hore nohami a tam bolo napísané po hebrejsky v tej písanej hebrejčine, takže uniklo to cenzorom, samozrejme scenzurovali každú túto, všade bolo napísané, ako je tu krásne a naraz bolo tam niečo napísané v hebrejčine a a a tie slová boli lo tof, to znamená nie dobre ako, to nie je dobre. Niečo ako, tak to bola napríklad náš prvý prvý taký taký také varovanie, že č niečo tam nie je v poriadku, keď niekto ako musí tajne písať niečo, že sa zlé niečo niečo zlé robí.

Ďalšia vec bola to, že môj brat, ako som povedal, robil na železnici a a tam sa videl vlaky a on písal čísla vlakov ako prichádzali, odchádzali, to bola taká evidencia, mal knihu a toho tam postavili a čít písal čísla vagónov. A chudák písal tie čísla vagónov a videl, tadiaľ chodili do Poľska veľa tie tých transportov, boli tam za dobytčích vagónoch židia, to bolo úplne jasné. Ehm a a ako na druhý deň písal znovu tie čísla. A do tej istej knihy a naraz videl, že ten vlak sa vrátil vlastne za tých šesť sedem hodín sa vrátil ten vlak späť cez Kubín cez tú železnicu smerom na na Kraľovany, ale to bolo veľmi zvláštne, lebo to mohla byť cesta niekoľkých niekoľko hodín iba a to by museli tých ľudí odvážať niekde, kde bol, čo bolo veľmi blízko. Mohlo byť možno päťdesiat, sto kilometrov. A nie ďalej. A my sme si mysleli, že to je niekde ďaleko v Rusku na východe, vtedy sme nemali tie mapy a také veci.

Tak to bola druhá taká veľmi nápadná alebo podozrivá informácia. Ako to, že my sme nevedeli, že tých státisíce ľudí, ktorých tam každý deň išlo tam vlaky s niekoľko až s dvetisíc ľuďmi. Každý deň niekoľko vlakov akože by sme nevedeli, že niekde päťdesiat kilometrov ďaleko je nejaký židovský štát, čiže sme sa to nedozvedeli, proste sme boli z toho veľmi ako vyplašení, hlavne naša rodina. Lebo moji rodičia bol sa v tom tej Palestíne naučili, že priatelia nemusia byť priatelia, čo sa povie, nemusí byť pravda, tí Arabi boli veľmi veľmi priateľskí cez deň a v noci do nich strieľali a a za a hodili im tam fakľu a zapálili im tam, kde bývali, hoci im nemali proti nim nič. Cez deň š všetci žili tam v pokoji. Tak tam sa naučili, čo to je ako podvod a čo to je ako taká zrada ako ako už som spomenul, že som chodil do toho potôčika chytať ryby, pstruhy, tam boli také malé pstru pstruhy, ale kaž každé jedlo bolo bola záchrana ďalšieho dňa a a hneď tam nad tým potokom bola s taká strmá stena väznica a z toho okienka na mňa niekto šepkal ako kričal, ja som tam vyliezol, lebo som vypočul nejaké slová v reči, ktorá sa, v reči jidiš, jidiš bola reč židov východnej Európy, v Kubíne sme nerozprávali tou rečou.

Tam keď sa rozprávala rozprávalo v inej reči ako v slovenčine, tak to bola nemčina a alebo maďarčina ešte s starého Rakúsko-Uhorska zdedené kultúry. A toto bolo v tom jidiš a v poľštine, ja som samozrejme rozumel aj jedno aj druhé a tak som tam vyliezol a cez mrie mreže toho okienka som sa s nimi začal dohovárať a oni mi povedali, že že čo ja som a ja som im povedal, ja som žid a oni povedali, že oni sú židia a tak mi dali nejaké kov veľké mince zo zlata, aby som ich stadiaľ nejako vytiahol.

Ehm, neviem, prečo mi verili, ale mi verili, tak ja som potom to dal pánu Dušnic moja mama to dala Duschnitzovi, ktorý tam žil, Duschnitz mal liehovar, jeho žena židovka nebola, tak on bol tak ako polochránený tým miešaným manželstvom a tým, že na Slovensku bolo treba alkohol vo veľkom množstve ta to tu sa pilo veľmi veľa aspoň vtedy. A on to dal, myslím, že sa volal pán Buša s t, ak sa nemýlim sa ten policajt, ten trošku odchýlil dvierka a oni vybehli von a sme ich zobrali vedľa potoka a a náš byt bol rozdelený na dva byty. Na jednej strane býval rabín, na tej strane my a v prostriedku ešte ďalší byt. Náš byt bol rozdelený na dva dve časti a v prostriedku býval, bývali Tandlichovci, tí už boli preč a keď nejakých židov deportovali, tak nalepili takú ceduľku na dvere ako zapäčatili, aby to nevykrádalo a potom keď za pár mesiacov alebo týždňov vypredali tie veci tie osobné veci tam a nábytok na dražbe.

A my sme mali prístup do toho bytu zozadu, tam sme sa aj s mojím bratom často schovávali keď, aby sme neboli na očiach, to bolo roku štyridsaťštyri, ale v tej dobe, Tandlichovci už boli preč a my sme týchto ľudí, ktorí ušli z ktorí nám potom povedali, že ušli z Poľska, podplatili toho strojvodcu, ktorý im dal železničiarske uniformy keď viezol ten vlak prázdny vlak späť, viezol dvetisíc židov do do aus do Osvienčima, ktorý bol asi päťdesiat kilometrov, kde my sme bývali v Kubíne cez poľskú hranicu. Ehm keď oni keď išiel s tým prázdnym vlakom späť, tak im dal tie uniformy, oni sa obliekli a proste dávali uhlie s lopatami do lokomotívy a tak sa nejako v tých železničiarskych uniformách z prázdneho vlaku dostali na Slovensko a keď prišli cez hranicu, poľsku hranicu, poľsko-slovenskú hranicu, tak ich vyhodil von zos zoskočili dole, samozrejme ich tam hneď chytili a mysleli si, že sú poľskí pašeráci ako, tam plno pašerákov bolo stále, na oboch stranách, bola vojna a bol proste to bolo tako zame zamestnanie, tak ich zavreli do v Kubíne do väzenia ako pašerákov. Poľských pašerákov.

Tak toto, toto nám všetko rozprávali a potom sos, keď boli v tom Tandlichovskom byte schovaní asi desať dní, lebo začali samozrejme zhánka za nimi všetko z z prezerali všetky železnice, prezerali ul cesty a snažili sa ich chytiť, ale Kubín bol obklopený horami a tam sa dalo zmiznúť bez stopy veľmi ľahko. Ale keď po desiatich dňoch prestali hľadať, prišli ďalší pašeráci a ďalší ďalšie prípady, tak zabudli na to, tak po desiatich dňoch my sme im dali mapy a oni skutočne prežili vojnu.

Eh, cez hory išli pomaličky a išli do Maďarska, ehm aj do Maďarska sa dostali a a prežili to, ale najdôležitejšie je to, že nám povedali, čo skadiaľ oni prišli a čo sa vlastne robí. A tí nám to všetko vysvetlili to podozrenie, ktoré sme my všetci mali, že tam niečo nie je v poriadku. Ako mohol ten vlak tak rýchlo prísť späť, ako to, že my nevieme, keď tam žije milión ľudí akoby sme to nevedeli, ehm a vtedy možno už to bolo aj viac ako milión. A tak nám povedali, ako tí ľudia prídu, oni robili aj pre Mengeleho, niektorí z nich boli lekári a vyvíjali vtedy biologické zbrane. Ako týfus a choleru a takéto choroby chceli nejako vystreliť z rakiet medzi vojská a ich proste, toto pripravovali vtedy, to [nezrozumiteľné slovo] skúšali a skúšali to na väzňoch.

Tieto, tieto bakteriologické zbrane. Biologické zbrane. A potom nám povedali, ako tí ľudia prídu z toho vlaku a rozdelia ich na starších, mladších, pár ich zoberú na robotu, zoberú nabok a tie rodiny potom idú na miesto, kde ich rozdelia, oddelia ženy od mužov a a povedia im, aby sa, že ich idú vyčistiť po dlhej ceste ako dezinfikovať predtým ako začnú pracovať, by si zapamätali kde si dali šaty, dali im pár kúskov mydla a potom ich iš, keď sa vyzliekli, dali do tých veľkých do tej veľkej miestnosti, kde boli tie sprchy hore a miesto sprchy prišiel ten plyn a za pätnásť minút boli všetci mŕtvi, potom prišli väzni, vytiahli ich von a a v krematória ich ich spálili.

Takže toto nám opisoval ten Auspitz vtedy. Osvienčim. A to bolo proste niečo čo čo nám konečne vysvetlilo, čo sa vlastne robí a teraz si viete predstaviť moju mamu, ktorá vedela, že tam sú boli jej rodičia a a dve sestry, tri sestry, tri sestry a štvrtá bola v Amerike. A vydaté s manželmi, môj otec mal tam sedem súrodencov, ktorí boli ženatí, m moji s bratranci, sesternice a a naraz sme sa dozvedeli, že, ja som mal dvanásť rokov, zhruba, naraz som vedel, naraz som si uvedomil, že môj starý otec ich mal všetkých rád, oni nás navštevovali z Trnavy a my ich a tak ďalej a to s hlavne toho starého otca som mal rád, to bol, ten ma učil, ako robiť topánky a ja som bol taký, taký technicky trošku založený.

No ja som si uvedomil, ako ako ich pozabíjali, to bolo pre dvanásťročného chlapca neuveriteľná rana. Môj brat bol štrnásťročný, to on ešte viac tým trpel. Moja mama tam kričala, plakala, proste, ako je to možné a my sme ju všetci chlácholili, to ako môj otec sa hodil na posteľ, úplne tvárou dole ako s rozčúlený, ako, lebo to bola taká strašná rana, predsa ss môžeš mi môžeme predstaviť hocijakého človeka, ktorému povedali, hm tvoja celá rodina sa zabila v aute, tak ako keby nič iné ako toto, by bola strašná rana. A toto bolo organizované ehm deportácie niekde proste to bolo ešte horšie, lebo my sme boli na rade ďalší.

My sme vedeli, že to nie sú len oni, ale to to budú všetci a to to budeme aj my. Tak tak takto takto sme sa to dozvedeli a samozrejme, že nám to, sme ich ešte vypočúvali a sme sa snažili to nejako náhodou to nepreháňajú alebo čo, ale desať dní bolo príliš dlho na to, aby sme im neuverili.

Tak potom prišiel ďalší transport ľudia začali znovu sa zhromažďovať a mnohí si povedali, tak ja už tam mám syna, ja už tam mám dcéru, tak sa prihlásili aj dobrovoľne. Alebo mladí ľudia tam zostali, povedali, moji rodičia sú preč, tak poďme radšej celá rodina nejako skôr prežijeme, tak sa dávali dohromady rodiny, aby nejako spoločne si pomáhali a nechceli byť jeden tam a druhý tam a a my sme im začali hovoriť, viete čo, čo sa tam robia, sme im začali opisovať našim susedom a a proste židom v Kubíne, nechoďte tam, utekajte, robte dačo všetko, čo robíte je proste vyvarujte sa tých transportov, lebo to je čistá, jasná smrť.

A a a ľudia v Kubíne, židia v Kubíne sa nám smiali. A si dnes pamätám, niektorí hovorili aj nemecky, ako Frau Spitz špic, sie sind verückt, ako vy ste blázon, ako to môžete niečo také si predstaviť, národ, ktorý mal Beethovena, Mozarta a Goetheho a Schillera by by vyvražďoval takéto veci veď keby to robili, tak by Churchil niečo povedal, Roosvelt by niečo povedal, Stalin by niečo povedal, by sme počuli to v správach, veď BBC by to hlásilo, my sme počúvali, nie my, ale počúvali správy z Anglie na ako ilegálne, aj z Moskvy ako to bola súčasť tej ilegálnej činnosti, ale nikto to nehovoril nič také.

Tak hovorí, to to je proste bláznovstvo, to je nejaká západná propaganda, aby ako očiernili Nemcov a a Slováci sú predsa kultúrny národ, tak si vieš predstaviť, že by jeden farár poslal ľudí do na smrť ešte zaplatil by im, aby aby ich odsťahoval, proste nám neveril ani jeden človek nám neuveril, že by že by toto bola pravda. No ale my sme absolútne uverili, lebo sme sa s ním zhovárali a opísali to tak detailne, že sme im nemohli neveriť a sme sa absolútne vyvarovali sa dostať do toho dobytčieho vagóna tým smerom, a preto aj tu sedím a o tom rozprávam živý.

Ž živý bez toho, že by proste som bol zmizol tam ako hore komínom a a a ešte nám aj to povedali, že tie ten popol najprv sypali do tej rieky, tuším, že sa volala Visla, ale potom s to to opravili, dávali do do vriec a tam bol napísali hnojivo a dávali to a predávali to nemeckým farmárom tam s roľníkom a necelá Európa je je posypaná tým tým hnojivom, čo sú ľudské kosti. Taký veľký židovský cintorín, celá Európa.

Eh, vtedy, v týchto dobách sme vedeli, že to bude veľmi ťažko prežiť a sa pamätám, že sa stalo niekoľkokrát, moja mama nás zavolala, my sme boli tri deti, nepamätám si, otec tam bol alebo nie, lebo otec určite by nebol súhlasil. A si povedala, pozrite sa, to, čo sa teraz robí, to je hrozné existuje jediná vec existuje ako ujsť stadiaľto, z tohoto z tejto situácie [nezrozumiteľné slovo] , proste rozhodnúť sa zbaviť sa svojho života. Lepšie ako sa nechať tam týrať, vláčiť niekde, hladovať, nechať sa mučiť, prípadne pracovať tam niekoľko mesiacov a potom aj tak nás zabijú, lebo to bolo proste program, to moja mama verila v tomu Mein Kampfu, v tej knihe Hitler, kde presne opísal, keď bude niekto proti mne a začne sa vojna, ak sa nepodrobia mne a mojej vôli, všetci a začne sa vojna, tak prvá vec bude, že vy vyhubím všetkých židov, používal nemecký výraz ausrotten, čo znamená vyhubiť.

Te tento sa nedá vysvetliť nijako inak ako fyzické zlikvidovanie, proste zavraždenie živého človeka a celého národa, každé bábä, on povedal to bolo práve veľmi zaujímavé možno, by to bolo zaujímavé aj aj vysvetliť, prečo vlastne Hitler cítil potrebu vyvraždiť zavraždiť každé židovské najmenšie decko, bábä, hoci jeden deň staré, ktoré absolutne nemohlo mať nejakú politickú, náboženskú alebo id ideologickú vinu. Alebo prejaví nejaký nesúhlas s nemeckým nemyslím nemeckým s tým nacistickou ideológiou alebo s nejakým úmyslom nacionálneho socializmu zotročiť všetky národy a urobiť jeden ná jeden národ, ktorý bude vládnuť nad ostatnými ako hovorili nadradená rasa, čo je totálny nezmysel.

Eh, Hitler v tej knihe vysvetlil veľmi jasne, čo chcel urobiť. Chce jednu nadradenú rasu a tie hnedé a a čierne rasy vyhubiť, preto aj cigáni sa dostali dnes sa im hovoria hovorí Rómovia sa dostali nakoniec do Osvienčima, do tých likvidačných táborov a sa snažili ich vyvraždiť, zo Slovenska Tiso Tisova vláda tiež poslala veľa tých Rómov do do plynu a išli rovno do Osvienčima a takisto ako židia boli vyvražďovaní ako masívne.

Ale samozrejme aj Slovanov potreboval vyhubiť, najprv by to boli Poliaci a potom Ukrajinci a postupne samozrejme aj Rusi a pripravoval to celé územie pre svoju rasu modrookých a a blonďatých, hoci on sám taký nebol.

Eh k tomu, aby, on sám tvrdil, že eh keď eh on sám považoval židovstvo a kresťanstvo ako priamy opak svojich teórií a samozrejme keď sa zoberie Starý zákon, ten je založený celý Starý zákon vlastne vedie k jednému cieľu. A to je absolutne, absolutná rovnoprávnosť všetkých ľudí, morálka, etika a spravodlivosť sú tam hlavným hlavným cieľom sociálne triedy odstrániť bolo samozrejme prirodzeným spôsobom, ako vytvoriť spoločnosť, ktorá má , ktorá je spravodlivá, oko za oko, zub za zub znamenalo, že keď niekto ublížil alebo vybil zub šľachticovi alebo vybil zub kráľovi, tak obyčajne podľa všetkých ostatných zákonov všetkých ostatných kultúr a štátov, ten človek by bol odsúdený na smrť, ale keď jeden žid podľa Starého zákona, aby vybil zub kráľovi, tak by mu len zaplatil s tým zubom späť. Tak musel alebo zaplatiť ten zub alebo mu jemu vybili zub. Ako trest. Ale nestalo by sa mu nič viac, alebo keby bol vybil zub naj naj najschudobnejšiemu žobrákovi toho národa.

A takýto kultúru a takúto túžbu po spravodlivosti ktorú získali židia oslobodením sa z veľkej veľmoci Egypta, je to bola veľmoc tritisíc rokov stará a veľmoc nesmierne silná, ten malý kmeň kt zotročený kmeň sa z toho Egypta dostal von, vlastnou silou bol schopný viem štyridsať rokov sa preškoliť na na veľmi silný národ a pred tritisíc dvesto rokmi boli schopní sa usadiť tam, kde je teraz ten Izrael, sa tam usadili a existovali tam tisíc dvesto rokov.

A teraz sa znovu vrátili na to isté miesto. Toto Hitler považoval za niečo, čo je, lebo oni mali tie perverzné biologické teórie a a snažili sa, mysleli si, že človek myslí tak, myslí, pretože to zdedí všetko, tušili tú biológiu, ktorú o ktorej dnes vieme vedecky, že že je platná, on si myslel, že každej bunke jedného židovského decka je tá vzbura otrokov proti vládam, mocipánom, diktátorom. A keď to tak zoberieme historicky, to, myslím, že dosť dôležité to povedať, keď to zoberieme historicky odkedy prvý žid bol na svete pred štyritisíc rokmi, sa objavil ten Abrahám, ktorý je opísaný tiež v tom Starom zákone, kedy začala tá, začal ten proces morálky, etiky a spravodlivosti.

Od tej doby židia mali problémy s každým diktátorom a s každou veľmocou, ktorá vtedy bola, len a len diktatúra. Sa ťahalo od od e o ň Egypt už bol neskôr, to sa ťahalo od Sumérie, od babylonskej kultúry, kde sam samozrejme boli diktatúry a to neboli len obyčajné diktatúry, ekonomika závisela na tom, že každých desať pätnásť rokov urobili vojenské výboje, na nabrali otrokov, bri priniesli si ich do svojej zeme, tam pracovali v baniach a všade ako otroci a keď už ich vymieňali, za desať päťnásť rokov vymreli a urobili ďalšiu expedíciu a doniesli si ďalších otrokov a remeselníkov z vonku.

A takto tieto diktatúry pokračovali cez Egypt a potom Rím, Gre Gréci a Rimania a tak ďalej. Všetci títo boli nepriatelia židov.

Stredovek samozrejme pokračovalo to, Rímska ríša pokračovala ako ten v stredoveku a táto nenávisť didktátorov sa ťahala až do vlastne našeho storočia. Preto si vybral židov ako prvých, ale ďalší by boli kresťania, lebo kresťania zdedili od židov mor morálku a etiku a tú časť spravodlivosti, hoci samozrejme pragmaticky sa to všetko zmenilo a pod kresťanstvom boli boli aj diktatúry a napríklad americká demokracia ešte si zachovala napríklad otroctvo s černochmi a tak ďalej tak predsa len ku kultúrne, politicky, ekonomicky všetko smerovalo k dik k demokraciám proti ktorým Hitler mal takú strašnú averziu a vedel, že so židmi a s kresťanmi nemôže na tej istej planéte žiť.

S kresťanmi sa snažil žiť dajme z toho obdobia prechodu, ale určite by bol všetko zmenil. Lebo keby bol Ježiš žil v roku štyridsaťdva na Slovensku alebo hocikde v Nemecku Poľsku, v Rusku, tak aj jeho rodičia, aj on sám, aj jeho sedem šesť súrodencov aj jeho učenníci, aj tí, čo napísali Nový zákon, všetci by boli skončili v plyne. V plyne v Osvienčime alebo pod guľometami v Sobibore, ako väčšina slovenských židov skončila.

To som len chcel takú vsuvku tam dať. Eh, ešte chcem ako dodať, že keď sme sa tak, keď nám naša mama povedala, pozrite sa, máme trpieť alebo nemáme trpieť, chcete žiť alebo nechcete žiť, toto budú veľmi strašné roky pred nami. Tak my sme mali také konferencie, nie niekoľkokrát, nie nie raz nie dvakrát nie trikrát.

My deti sme vždy povedali, prečo chceme žiť. Prečo nechceme ako spáchať samovraždu, to by už nebolo až také strašne zložité sa zasamovraždiť a mnohí židia to urobili. Hlavne chorí a starí a spoznal som jedného, ktorý kríval, mal nejako no jednu nohu kratšiu a vedel, že bol práceneschopný v tých nacistických koncentrákoch alebo pracovných táboroch, vtedy sa ešte nevedelo, že zabíjajú. Tak vedel, že by to neprežil, ja som medzitým, jedno z mojich zamestnaní bolo aj upratovať byty a robiť takého ako sluhu, sluhu v rodinách. Tak to bola jedna vdova a mala syna, bola židovka a tak v roku štyridsať, keď židia nesmeli mať nežidovských slu sluhov ako a slúžky, že slúžili ako v domácnosti, tak ja som proste robil túto funkciu, potom tých židov pobrali a už nebolo komu u židov to robiť. Ale tak som prišiel ráno upratať jeho izbu jej syna a on mohol mať takých, ona mala mohla mať takých šesťdesiat rokov, on mohol mať takých štyridsať.

A som vošiel do jeho izby, on tam takto ležala, mal minerálku na nočnom stolíku a nejaké prášky, tak som ho išiel zobudiť, lebo už bolo asi desať hodín a on sa nehýbal. Tak som drgal a so som zistil, že je mŕtvy, tak som jej po išiel povedať, tvoj syn je tam v izbe a je mŕtvy. Ona musela o tom asi vedieť, lebo sa vôbec nerozčúlila. A proste spáchal samovraždu. Tak sme ho s bratom zobrali, dali do truhly, pochovali, môj otec tam povedal tie obrady a to bolo na dennom poriadku. Sa volal Weis ako aby sme mali historicky, nepamätám sa na prvé meno aj jeho matka bo je myslím, že rodičia mali ob klenotníctvo, predávali hodinky a takéto veci.

 

Moderátor

Takže vy ste tam v tom štyridsiatom druhom roku [nezrozumiteľné slovo] [nezrozumiteľné slovo] prežiť ako rodina, pokiaľ teda dobre chápem. A vlastne kto vás potom dostalo do toho Srňacieho do tej dediny, kde ste sa vlastne dostali, vla respektíve kde ste kde ste sa dostali po skončení a respektíve po potlačení povstania? Čo bolo potom, keď vlastne tie nálady upadli, keď sa asi to obyvateľstvo, čo tam bolo, rozpŕchlo potom späť zrejme do domovov a vlastne hľadali si nejaké iné úkryty? Čo sa stalo potom s vašou rodinou v tom Srňacom?

 

Tibor SpitzS

V priebehu septembra v roku štyridsaťštyri sa situácia upokojila, vojenská situácia upokojila, gestapo sa usídlilo v Dolnom Kubíne, musím sa trošku napiť, ten ten mak mi neurobil dobre, samozrejme gestapo prevzalo boli tam aj v Kubíne boli aj dve iné armády, boli tam aj Rumuni a Maďari, to boli ako tie kolaborantské armády spolu s nemeckou armádou a vtedy vyhlásili tí, ako som už povedal, tie plagáty, židia príďte, príďte domov, nič sa vám nestane, doteraz ste prežili, vy ste v máte výnimky a tak ďalej a samozrejme plno židov šlo späť a a samozrejme za pár týždňov ich napchali do vagónov a odviezli do do Auspitzu do do Osvienčima, kde aj väčšina z nich pomrela, aj napríklad rabín, ten starý rabín Friedman, ktorý žil na našom poschodí, na tej Matuškovej štyridsaťštyri, tiež bol v tom poslednom transporte a ako on zomrel, som sme sa dozvedeli od farára z Nižnej. Nižná nad Oravou.

Ehm, jeho meno bolo Edmund Bartoš a Edmund Bartoš bol katolícky kňaz, ktorý ešte ako sedemnásť osemnásťročný bol židom, pred vojnou, to bolo dávno pred vojnou, pokrstil sa, lebo nejako nepochopil židovské náboženstvo a zdalo sa mu, že katolícke náboženstvo je o veľa krajšie, duchovnejšie, má viac citlivosti v sebe a ľudskosti a tak ďalej, pokrstil sa a to bol dokonca taký nadšený, že sa stal katolíckym farárom.

Samozrejme, samozrejme, keď Nemci obsadili Slovensko, tak predtým mal nejako tak aké také výnimky, ale samozrejme, že ho zobrali ako žida a dali ho do do transportu, spoločne do vagóna s týmto rabínom Friedmanom, ktorý už ma mal vyše sedemdesiat rokov ale bol nesmierne slabučký, chorý, my sme ho prehovárali, že aby prišiel s nami do lesa, že my si tam kap kopeme dieru, to bolo niekoľko týždňov hovorím, sme tam boli, si tam kopeme dieru, aby sa schoval, lebo určite zahynie. Tak on povedal, keď zomriem, zomriem, ja nemôžem v lese žiť, čo to proste, nezmysel ako to ako tam pod snehom alebo sme ani vtedy neverili, že bude pod snehom, lebo už tí Rusi, ruská armáda, sovietska armáda bola [nezrozumiteľné slovo] sa jej hovorilo rudá armáda, už bola v Poľsku, už bola celkom blízko, možnože sto kilometrov a a čakali až Nemci po potlačia to povstanie, až potom sa trošku pohli.

Ešte to dosť dlho trvalo kým prišli, nakoniec prišli až v apríli. Tak on išiel domov a samozrejme ju zobrali a ten Bartoš nám potom hovoril po po vojne, keď sa vrátil domov, bol mladý silný človek a a tak mi ho dali na prácu a nejako sa zachránil. Za prvé nám povedal, že konečne pochopil židovskú vieru, keď mu umieral v tom vagóne ten rabín na kolenách a keď videl ako on sa tam modlí, ako tam, akú má silnú vieru, tak potom zmenil názor, ale zostal farárom naďalej a aj um zomrel ako farár asi pred troma rokmi. čo som chcel povedať, bolo ešte niečo veľmi zaujímavé, lebo vzali ho do Osvienčima a tam išiel do archívu a zobral si kartičku, registračnú kartičku so sebou ako vtip. Nám ukázal tú kartičku a tam bolo napísané meno Edmund Bartoš, zamestnanie - katolícky farár. Náboženstvo - židovské.

Tak sme sa dobre nasmiali a to už sme boli oslobodení, po oslobodení, tak takéto takto bizarné, to, to všetko bolo a už som spomenul, keby Ježiš a jeho mama a jeho otec a a jeho bratia a sestry, mal troch bratov, tri sestry, všetky mená sú spomenuté, i ich mená sú spomenuté v v Novom zákone, v evangelijach, v Mená bratov. Keby bol žil vtedy na Slovensku, tak ho isto strčia do toho vagóna a ako tvoje Edmunda Bartoša. To by úplne jedno či či veril alebo neveril a ako veril.

Eh, vtedy, ehm, keď ostatní ľudia, ktorí poutekali pretože bola sa blížila fronta, boli tam nejaké boje a streľba a a samozrejme veľa domov horelo a a a bombardovalo sa z oboch strán, keď tí ľudia sa pomaličky vracali domov, lebo nemali žiadny dôvod sa nevracať, nikto proti nim nič nemal a tak my sme si pomáhali v tej dobe neistoty, stavali ten bunker, chodili sme tam do lesa a tajne sme si kopali jamu na takom svahu a zamaskovali sme to tu ten vymyslel to môj brat, ktorý povedal, ktorý už dl dávno doma to povedal, že na po na uliciach každých sto metrov je je nejaká hliadka, tam my nemáme žiadnu šancu.

Povedal, lietať nevieme, aj keby sme vedeli, kde by sme pristali. Celá Európa bola obsadená. Potom povedal pod pod vodou ako ryby žiť nevieme, tos nevieme dýchať pod vodou, tak to táto možnosť nebola. A povedal, jedine možné žiť ako sú zvieratá žijú, vykopať si nejakú dieru a nejako žiť a proste jesť, čo nájdeme a dokonca bol taký, sme boli vtedy takí ako prostorekí, alebo ako sa to dá povedať, mali sme takú veľkú bielu stenu, kde sme bývali, nábytok už si pobrali gardisti, hocikto si mohol prísť, tak môj brat zobral uhlík a nakreslil tam presne, ako si predstavuje tú dieru urobiť ako na svahu, vykopať taký trojuholník nájsť si miesto medzi dvoma svahmi, kde by bol nejaký potôčik, aby sme tam mohli brať si čistú vodu a keby sme mali nejaké tieto ako ľudské potreby, tak by to by to bola odplavila a au a presne ako vykonštruoval a nakreslil to na tú stenu.

Keď my sme ušli potom a nikdy sa nevrátili, tak do toho bytu sa nasťahovala nemecká armáda. A a tam našli ten výkres a presne vedeli, ako sa my ideme schovať. A a ostatní židia sa vrátili, ich pobrali, aj takí položidia, boli tam Balga, napríklad, mal, nebol žid, ale mal ženu židovku. A mal možnosť sa rozviesť, nerozviedol sa, to ako aj jeho zobrali a on nebol žid. A nikdy sa za žida nehlásil, ale tak ho zobrali a tiež išiel vtedy vtedy s tým Bártošom a s tým Friedmanom, no všetci ostatní, ktorí tam ešte, pár ľudí zostalo, ten Kohn, lekárnik ušiel, ale ho chytili chytili, tiež si vykopal niekde nechal si vykopať dieru od nejakých iných ľudí, tiež ho chytili a poslali do koncentráku, jeho ženu a dec a a a Muca Kohna zastrelili rovno na mieste, to by bolo príliš ďaleko ich ťahať z toho lesa, tak tak tak ich proste zastrelili. Ehm.

 

Moderátorka

Kde ste medzičasom sa skrývali, kým ste kým ste kopali tú dieru v tom?

 

Tibor Spitz

V tom, v tom čase my sme žili v Srňacom u pána Ťapeša Kutlíka, sa volal Ťapeš Kutlík, tam bolo veľa Kutlíkovcov a my sme potom, my sme sa my sme predstierali, že sme tí ubehlíci, ale môj starý otec mal asi sedemdesiat rokov a bol veľmi naivný a a začal tam hovoriť, že my židia to máme ťažké a toto a hento a všetkých nás prezradil, že sme vlastne židia.

Tak sme sa najprv naňho hnevali, ale on ani nevedel, o čom rozprávame, to to bol taký úprimný človek, čo hovorí, čo čo mám cigániť, čo mám zapierať, že som žid.

A tak nás prezradil a tak sme povedali, ideme tam potrebujeme sa schovať a a ten Ťapeš Kutlík bol sym sympatizoval s nami a povedal, viete čo, my máme tam les a ja tam mám les a schovajte sa do môjho lesa, mne to neprekáža a my sme mu niečo dali, pomohli, pamätám sa ešte v septembri, októbri bola žatva, tak tak ešte mal tam také malé políčko, tam sme mu robili, sme mu mlátili to to to ako sa hovorilo mlátiť seno. žito Žito, žito sme mu mlátili a to sme mu dávali proste no sme mu pomáhali pár týždňov, ale stále sme si stavali ten bunker, aj sme volali bunker, až sme to dostavali a keď všetci potom oko na konci septembra, v októbri už pomaličky sa vytrácali, už tam skoro nikto nebol, tak my sme sa tiež vytratili a zmizli stadiaľ a viac o nás nepočuli.

Niekoľkokrát moja mama zišla tam do dediny, ale to len keď už bolo veľmi zle, lebo raz nás tam chytili a tí tí ukrajinskí partizáni nás postavili do radu a išli nás postrieľať. Možno aj to je zaujímavá historka ktorú bolo treba prežiť. Tak my sme tam v tom lese boli a samozrejme, po prvé Nemci videli ten výkres v našom byte, za druhé gestapo malo presný zoznam židov a nielen židov, oni mali aj komunistov, mali aj ilegálnych pracovníkov, mali aj tých, ktorí sa prihlásili k partizánom mali rôznych ľudí na zozname a samozrejme všetkých chytali a boli popravili hneď alebo ich posielali do tých táborov ako bol ten Osvienčim blízko ale boli aj iné niekde to robili s guľometami, niekde s tým plynom a tí ľudia niektorých chytili, niektorých nechytili, ale my sme im chýbali ten v tom zozname.

Raz mi jeden partizán povedal po vojne, ja som ti zachránil život, to bol z, to bol Kováčik. Milo Kováčik. On bol veliteľ, keď on povedal, ja som ti raz zachránil život a ja som povedal, ja si nepamätám, že by si mi ty zachraňoval život. Síce raz sme sa stretli tam v lese, nie v lese, v Srňacom. On mi povedal ra, my sme šli tam a raz v štyridsiatom piatom po po povstaní v štyridsiatom štvrtom alebo piatom a boli sme v lese a tam boli všetky tie cesty vedú v údolí, nie na kopcoch ale v údolí a s tie s tých svahov partizáni strieľali na autá. Tak videli videli tam ísť auto a vedeli, sa pamätám, že aj cez moju mamu sa dozvedeli nejako nepriamo, raz išla do Kubína preoblečená za ako dedinčanku a a chceli ju tam nalákať, aby prišla jedna kamarátka, išla vlak, nalákať, aby aby sa, že ju zachráni a že gestapo jej nič neurobí, lebo ona tam spí s nejakým gestapákom a to je jej dobrý priateľ a ten jej dobrý priateľ, že nám dá potvrdenie, že sa nám nič nestane, len aby sme prišli späť.

A povedal, my pôjdeme do Oravského Podzámku v nedeľu a a a ja mu to poviem, aby vás zachránil a my sme tak, my sme mali takých priateľov a ona bola taká naivná, tak moja mama potom sa rýchlo vyparila a zmizla a povedala, že má týfus, tak sa jej nemohli dotknúť, nejako ušla a vrátila sa späť s späť späť do toho bunkru.

A povedala partizánom, že že tí gestapáci idú niekde do Oravského Podzámku v nedeľu, oni si na nich počkali, postrieľali to celé auto a a z jedného gestapáka našli vo vrecku mapu okolo Srňacieho a v tom lese a tam mali ner urobený krížik a napísaní Spitzovci.

A hovorí, ja som ti zachránil život, že som toho gestapáka tam tam zabil v tom údolí na ceste vedľa lesa tam na Orave. Tak takéto, takéto príhody by som mohol rozprávať ne niekoľko týždňov, lebo sme museli prežiť tisíc dní takýmto spôsobom. Čo ste robili vy v tom čase? Staral sa niekto o vás? Nosil vám niekto stravu?

Keby nám bol niekto priniesol stravu, boli by sme prezradení, po prvé v snehu, s sneh zanecháva stopy a a keby niekto bol išiel k nám alebo od nás, tak by niekto mohol ísť po stopách a nás ľahko chytiť. V tom lese chodili tí gestapáci, gardisti, vojaci a neviemaké národnosti v tom chodili cez les a kričali, pomóc, pomóc, pomóc.

A tam boli nejakí ľudia, ktorí boli aj partizáni a tak vystrčili hlavu a boli mŕtvi v tej sekunde. Tak a takto oni prehľad oni vedeli, že niekde tam sme, ale nevedeli, v ktorom lese a nevedeli a nev a nevedeli presné miesto samozrejme nevedeli vôbec.

A keď napadol sneh, tak tomu nebolo absolútne možné poznať, kde sme pod tým snehom. Eh, psov tam nemohli brať, psi by nás boli našli, ale ten sneh bol obyčajne aspoň pol metra až meter vysoký a psi v takom veľkom snehu sa borili a a kone sa tiež borili.

Kde my sme boli, bol taký malý jarok a tam to tá pôda bola rozbah taká bahnitá, lebo tá voda, keď bolo slnko svietilo alebo sa topil na jar, tak tá hlina zmäkla a kone sa borili do do do toho blata do snehu roztopeného a odmietli ta tadiaľ ísť.

Niekedy sme videli desať metrov nášho bunkru tie tie konské kopytá a a a a tam sa otočili s t lebo nemohli nemohli tam tie kone prejsť, lebo sa borili do blata a snehu. Tak to nás tiež zachránilo.

Ehm, čo sme tam jedli, po prvé sme si tam vzali trošku zemiakov asi toľko také vrecko vrece zemiakov a a a a možnože toľkoto múky, tá múka veľmi rýchlo splesnivela, samozrejme tam bolo plieseň, blato, my sme si aj tam robili trošku takú kašičku, ale to sme veľmi rýchlo zjedli. A keď bola plesnivá, sme už to nemohli jesť, to je strašný jed. Plesnivá múka je nesmierny nesmierne otravná, jedovatá.

Ale tie zemiaky sme si zjedli aj so šupkou a so všetkým surovú sme si tak na narezali na malé kocky a a to sme žuvali, ale to nám tiež veľmi rýchlo došlo.

A ja som chodil zbierať, ja som voľáky také taký zásobovateľ potravinami aj predtým ešte, predtým napríklad v Kubíne bola posádka, tak tam som, tam bol sk posád sklad posádky a tam mali, tam mali aj zásoby, konzervy, alebo také fazule, hrach a také veci, čo boli suché, suché veci, samozrejme to bolo zamrežované okno a bol tam vojak pred tým. To trošku idem dozadu.

Ako zásobovateľ jedlom som bol veľmi fyzicky silný, ako svalovo a kosti a bol som veľmi malý. Však som aj stále zostal. A moja hlava vtedy prešla cez tie mreže. Eh, ktoré boli v oknách. A samozrejme každý sklad je zamrežovaný a a po poistený a vojak s puškou chodil sem a tam dookola a strážil to.

To ja som musel v noci vyčkať, keď ako on robí tú obchádzku a keď bol na druhej strane, som skočil do toho okna, prešiel dnu a potom som musel vyčkať, keď išiel keď obišiel budovu znovu počúvať a a dať si zobrať nejakú konzervu alebo trošku toho hrachu fazule alebo niečo také, múky, a tak sme tiež žili z toho, čo som tam im kra kradol zo skladu, keby ten vojak ma bol videl alebo počul, tak by samozrejme ma bol zastrelil, na to tam bol.

A ja som nikdy rodičom nepovedal odkiaľ ja donesiem konzervu a odkiaľ donesiem, oni by mi to absolútne zakázali. Po prvé krádež bola pre nich ako ťažký hriech a po druhé by neboli nikdy dovolili, aby som riskoval život, kvôli kvôli pár hrstiam fazule alebo čo.

No ale v tomto lese som bol takisto zásobovateľom, zásobovateľom potravín huby, ktoré rastú na stromoch, sú nie jedovaté. A ja tuším niektoré sú veľmi tvrdé, to je ako guma, tak to bolo nie niečo, potom som pod listami, pod snehom vyhrabával j j listy jahodové, na Orave príde zima veľmi rýchle tam nie je nejaký prechod veľmi z jesene do na sneh.

A keď ten sneh spadne, tak vš všetka tá tráva tam zostane zelená dnu a zmrznutá.

Tak tu takéto lístky som vedel, ktoré nie sú jedovaté, niekedy aj na tých stromoch, čo boli popadané rástli huby, aj tie som tam pod snehom našiel a keď som išiel po snehu, no hlav hlavná hlavná výživa bola vlastne trnky a šípky, čo rástli na krov, čo boli nad snehom a oni keď tá prudká zima príde, oni mi zmrznú, mráz ich tam udrží a sú stále ešte na konárikoch, takže sa dajú pozbierať.

Tak to som zbieral, aby som zahladil stopy s moje stopy v snehu, tak som mal takú takú vetvu krivú ako hokejku a som urobil krok a nasypal sneh do mojej vlastnej do toho do stopy, ktorú som urobil s nohou tú do diery, takže keď som pokračoval v tom chodení po lese, tak za mnou nezostalo nič, len trošku pohádzaný sneh. Akokeby tam nejaké zviera šlo. A ani to nie, lebo to to bolo niekedy tam boli dobré mrazy, to bol sypký sneh. Tak takto sme žili z z takýchto niektorá kôra byla bola mäkká. A ale prísun nejakých potravín, to nebolo ani reči, lebo keby sme, keby niekto z nás išiel do dediny, tak by samozrejme zanechal tie stopy, to sa nedalo robiť na na kilometer ďaleko alebo pol kilometra s ja som len mal určitý svoj okruh a som skákal z jedného stromu k druhému a tak aby som tie stopy nezanechal.

V každom prípade sme boli ako kosť a koža, na nás nebolo ani gram tuku a ja som mala tuberkulózu po vojne dve veľké diery asi ako prst veľké, sa dal strčiť prst cez moje pľúca a všetci sme boli chorí, vyčerpaní a a nesmierne vychudnutí.

 

Moderátorka

Ako dlho ste žili v tej diere alebo v tom bunkri?

 

Tibor Spitz

Tak žili sme tam zhruba september, október, september ešte to bolo také nejasné, október, v novembri napadol sneh a boli sme tam do štvrtého apríla zhruba.

 

Moderátorka

Do oslobodenia Kubína v podstate.

 

Tibor Spitz

Prosím?

 

Moderátorka

Do oslobodenia Kubína.

 

Tibor Spitz

Áno do oslob nielen to, najhoršie bolo to, že že nielen toto trápenie, že sme mali , že sme boli ako na trest smrti, že sme čakali na vlastnú smrť, tisíc dní sme takto boli v neistote života a každý deň sa nám to mohlo stať.

Cez ten les nad Srňacím prešla skutočne vojna válka boj človeka proti človeku, vojaka proti vojakovi. Ehm, ja som sa s mojím starým otcom hádal už predtým, on tvrdil, že vojna prechádza len cez veľké cesty ako auty, môže auto prejsť, tam príde armáda a tank a tak ďalej. Povedal, prečo by išiel nejaká vojna, prečo by sa bojovalo v lese? A ja som mu hovoril, ehm ja som mal vtedy štrnásť trinásť štrnásť rokov, ja som mu hovoril, a prečo by neb sa nebojovalo v lese? V lese sa môže tak isto bojovať ako, no proste sme sa potom presvedčili, že ja som mal pravdu, lebo najprv sme počuli z diaľky ako bombardujú Rusov smerom z toho Poľska a a z východu teda sovietska alebo vtedy rudá armáda, kým ju nepremenovali, Malinovského armáda to bola, a to boli samí zločinci, to boli s sibírski väzni, ktorí keď mal určitý počet medajlí, tak mu odpustili určité množstvo rokov v base ako v tých gulagoch tam.

A tí vojaci prichádzali z Pol s smerom s s Poľska, z tej strany a skutočne bol taký odpor tam, že oni museli bojovať les po lese a dedinu po dedine a samozrejme na naše naše veľké šťastie museli pr prejsť aj cez ten náš les a tam sme našli nielen také krátery ako je veľké ako izba, čo po kanónových keď s keď kanónová kanónový náboj vybuchne tam, tá strela že keby nás to na nás bolo padlo alebo otriaslo tým stromom, tak by nás to odhalilo, ale tam boli zo samopalov a z pušiek náboje, tie tie vys tie náboje s okolo toho bunkra všade okolo.

A nielen to, ešte čo bolo ešte horšie, že konečne ten boj prešiel muža proti mužovi nad našou hlavou a z okolo nás a my si to dobre sme po sme počuli v tej diere, že ten hluk tých nábojov, tých, najprv sme počuli bombardovanie, potom postupne kanóny, l ako kanón urobí bum bum, keď sa vystrelí a keď vybuchne tá tá tá, ako sa to povie, tá strela, lebo ten ten, ten náboj, keď vybuchne. A tak sme počuli najprv len jeden bum a potom dvakrát a potom sme počuli minomety, nakoniec sme počuli guľomety a nakoniec sme počuli aj pištole a a samopaly.

A tak sa pomaly približovali a potom bolo veľmi dobre počuť, čo sa robí hore. Zem vedie zvuky veľmi dobre. A a naraz nám to prešlo z pravej strany n pomaličky nad našou hlavou a a zaniklo to naľavo. A my sme sa ale báli výjsť von. Sme čakali až sa to upokojí a naraz počujeme z ľavej strany, tá celá vojnová t ten celý celý hluk vojny, tie zvuky, streľby sa zase blížili z ľava do prava a a Nemci zobrali späť Nemci tam boli Rumuni a a Maďari, zobrali späť zase ten les a zase šli z jednej strany na druhú.

A potom prišli z prava do ľava znovu a znovu išli z lava do prava až na piatykrát konečne bolo ticho.

A až po vojne sme sa dozvedeli, že tie dve likérky, čo tam boli tie tie či kde pálili slivovicu a robili víno, sme sa dozvedeli, že tí Rusi , to boli samí takí zločinci, Rusi prišli do Kubína a tam sa do nemoty opili, lebo tam to boli t veľké nádrže s al s s týmto s vodkou a slivovicou a tak ďalej a tí prišli tí Rumuni, ja neviem ru Rumuni, Maďari a Nemci prišli a všetkých postrieľali a zase obsadili to celé späť a potom sa sami opili.

To už boli úplne zdemoralizovaní, to bola armáda, ktorá už vedela, že všetko prehrali, ale pretože boli spojenci Nemcov, boli si istí, že prídu Rusi a ich postrieľajú všetkých aj tak. Takže oni bojovali do posledného dychu.

A tak to šlo, prišli Rusi späť zase sa tí opili a boli postrieľaní a a Rusi potom ich zabili a tak až nakoniec prešli okolo Oravy okolo tých lesnatých okolo tých hor hornatých , kde sa tu dalo ľahko obhajovať aj ich obkľúčili a proste šli smerom na západné Slovensko a a tak tak sme do štvrtého apríla konečne bolo ticho.

To bola tiež veľmi zaujímavá vec, ako sme sa dozvedeli, že bol koniec vojny. Lebo zo Srňacieho tá tá pani Kutlíková to bol, my sme boli, aj pred vojnou už priatelia, lebo ona bola asi šestnásť pätnásť šestnásť ročná a žila s nami v našej rodine, jedna z nich z z tých dcér a pomáhala mojej mame s nami s troma deťmi. Ehm a v domácnosti ako ale bola ako člen rodiny a jedla s nami pri stole, to sa vtedy ani nerobilo, ale u nás bol taký demokratický režim doma, že my sme ju považovali ako za jednu z nás, ani sme neuvažovali žeby žeby ona nebola ako naša skoro príbuzná alebo proste sestra brat a a a a a Marka, to nebolo ako nič také a zvláštne, ona nebola iný i iný človek a ona práve sme mali to šťastie, keď sme utekali, že sme náhodou sa dostali do Srňacieho, to bola úplná náhoda.

Neplánovali nič také. A a potom jej otec nám povedal, choďte do môjho lesa, schovajte sa hocikde a a a tak ďalej. Sme si vykopali tú dieru a tam sme to prežili. A o oni o nás vedeli, že my existujeme. Lebo raz nás tí oni tí Rusi alebo tí Sovieti tá armáda hádzala parašutistov za na Slovensko predtým, ako obsadili Slovensko.

A tí partizáni vyhadzovali do luftu tie do vzduchu tie mosty a proste tam robili tie sabotáže proti nemeckej armáde a proti gestapu, ako som povedal, postrieľali tých gestapákov a tak ďalej. To bolo všetko už pred povstaním tam boli niektorí a po povstaní tak isto. Hlavne po povstaní.

A tam bola taká skupina ukrajinských tých partizánov, ktorých ktorí prišli z lietadiel na slovenské územie a tí nás raz našli v lese a to bolo vo februári. Ešte s dva mesiace nám chýbalo do toho sa zachrániť. Samozrejme si začali vliezli, vy vyhodili nás z toho bunkru von začali tam, sme tam mali asi toľkoto slivovice vo fľaši, keď sme boli chorí, boli by sme potrebovali sme nejaké dezinfekciu alebo čo alebo zub nás bolel, tak tá slivovica to bola dobrá vec. Tak samozrejme tam vošli, hneď ju vypili, čo tam bolo trošku čo jesto po to to zjedli, zobrali, mali sme také deky, čo sme mali na tých plecniakoch a plecniaky.

To všetko, čo tam videli, pobrali, to jedlo, čo sme mali, aj tie tie trnky a a šípky a takéto lohyne, to všetko pozbierali do tých diek, vytiahli von a povedali a teraz vás ideme zastreliť. Postavte sa do radu a a a vy sa nemáte čo tu a povedali, my sme Benderovci.

Bender bol ukrajinský generál, ktorý s sa stal súčasťou ne tej nemeckej armády. A on povedal, my sme Benderovci a vy ste židia a my vás my vás ideme postrieľať a hotovo. Nas postavili do radu a a c povedali, čo chcete, môžete si poslednú žiadosť vám splníme, my sme nie takí zlí.

Ukrajinčina a slovenčina sú veľmi podobné. My sme si dobre rozumeli. A tak môj starý otec a otec povedali, tak sa nedá nič robiť, nechajte nám sa pomodliť a a oni povedali, ná tak sa pomodlite, čo. Tak oni si dali na seba tie [nezrozumiteľné slovo], viete ako ako sa ako židia sa modlia v tých talesoch, to je taký biely šál a si tie tvilem sa to volá sa dá na čelo a na ruku a tak si to dali a tak sa pochovávajú mŕtvi židia, že sa že majú to na hlave a na ruke ten tvilem, v angličtine sa tomu hovorí filakteris možno aj po slovensky a v takomto talese sú zabalení aj mŕtvi, my sme to mnohokrát robili s bratom.

A tak si to dali na seba, pomodlili sa a otec im povedal, tak strieľajte, sme hotoví, pripravení.

Moja mama začala kričať, čoby čo prečo by ste nás tu zabíjali, čo vám naš čo my čo vám urobili moje deti, mám tu tri deti, čo som vám ja urobila a čo vám, čo sme my vám urobili, že nás idete zabiť. A kričala, nestrieľajte.

A môj otec už bol úplne rezignovaný, úplne bol v depresii a už proste bol tak pripravený zomrieť, že hovoril strieľajte, nech to máme za sebou, čo, ne ne ne netrápte nás tu. Moja mama zase kričala, nestrieľajte, ako si opovažujete nás zabíjať, reku čo sme vám urobili, pozrite, sú tu deti a my sme na vašej strane ako.

No proste bol taký chaos, oni zdvihli tie samopaly s tými bubnami a sme sa rozpŕchli na všetky strany a ja som vbehol, som sa pripravil veľmi dobre, som predtým ešte povedal mojej mame, pozri sa tento jeden nás tu stráži a tí ostatní sú tam v tej diere dnu a ja pôjdem zozadu, ja som nosil stále takú sekierku za pásom, takú maličkú, som povedal, ja pôjdem zaňho za toho chlapca, som jej šepkal ako ja pôjdem zaňho a on mal len takú, bola taká teplá noc, vo februári, on mal takú plátenú čiapku, som povedal, ja pôjdem zaňho a mu rozseknem hlavu, zoberiem mu ten samopal, tých ostatných postrieľam a to som takto len šepkal polo ústami, sme stáli v rade, ako nás strážil, ja som bol taký bandita, že som sa neváhal toto urobiť.

A a moja mama hovorí, a vieš ty, ako strieľať, vieš zará zaobchádzať s tou zbraňou, ja som povedal, neviem, ale to skúsim a to nejako vyšpekulujem. A takto sme si ako, moja mama hovorí, nie nie nie nerob to, ty nevieš, to sa nemusí podariť, ja to skúsim s nimi nejako, ja som povedal, ja zomrieť nechcem a aj ja to potom som rešpektoval, čo ona povedala, ja zomrieť nechcem a idem ujsť. A som povedal, ro rozbehneme sa na všetky strany a uvidíme, čo sa stane.

Tak ja som sa postavil, tak šikovne na jednu stranu a keď on keď on zd zd povedali, dobre idem, tak zdvihli tie zbrane a som skočil tam taký peň, začal som driblovať tam medzi stromami, strieľali za mnou, vetvy padali na mňa a som ušiel.

Som zbehol tam z kopca a ostatným sa to nepodarilo, š lebo to bolo všetko zamrznuté, tak oni sa zošmykli, všetci spadli späť do tej do toho údolíčka, čo tam bolo a ja som rovno bežal do Srňacieho, vtedy už bola jar jaro, vtedy sa to topilo na vo februári, potom zas potom zase všetko zamrzlo a v tú noc to bolo také mäkké alebo mokré všetko. Tak tam boli brázdy, tak ja som v tých brázdach behal, bežal a k tomu partiz veliteľovi partizánov v Srňacom Milo Kováčik a som mu povedal, čo sa mi stalo, som mu musel zobudiť. To bolo v noci.

On tam, on tam bol ten štáb, taký, tam boli tí partizáni, mali všetko s ostrážené, aby mali signál, keby Nemci boli prichádzali tam a on mi začal opisovať týchto ľudí. Týchto, poviem, mal mal on kožený kabát, hej, mal on takú čiapku a a mal on tu pištoľ a tu mal a presne mi ich začal opisovať podľa určitých znakov, povedal, koľko ich bolo a ja som naraz s hrôzou pochopil, že on vie, kto to je, tak som naraz pochopil, že to neboli Benderovci, ale že to boli že to boli partizáni čo ich tak im ich tak pekne opisoval, tak ja som ho poprosil, aby mi dal nejakú pištoľ, či mi môže požičať a že ja pôjdem za nimi, ja ich po sto po stopách nájdem, po snehu, lebo ja som počul streľbu, sme mysleli, že všetkých zabili. Pôjdem po ich stopách a aspoň a pokúsim sa ich postrieľať, keď mi zabili rodinu.

Eh a on povedal, ale to nie, nemôžem ti dať žiadne zbrane, to si vyhoď z hlavy. Som bol strašne malý, som vyzeral možno dvanásťročný, som vtedy mal štrnásť pätnásť a povedal, choď tam hore na šopu na seno a ja ti ráno poviem, čo máš robiť, ja ťa zaradím do môjho oddielu a tak ďalej, tak som povedal, výborne a som si medzitým, som veľmi dobre pochopil, že on ich poznal tých banditov. Takže to ts som nevedel, či on mňa ne nechce tak isto za zas zastreliť ako ako išli oni na nás.

Tak nakoniec som išiel na tú šopu a keď všetci išli domov spať naspäť spať, bolo plno dievčat pekných, tak partizánky, tak keď šli spať a sa to utíšilo, ja som zbehol dole a s a na bruchu som išiel v tej brázde čiernej späť do toho lesa hore, to trvalo možno dve hodiny, lebo som vedel, že na mňa čakajú niekde na kraji lesa. Som išiel z druhej strany. A keď som sa tam priplazil, tak som počul kričať, Borty, Borty, Borty ako nie Tibor, ale Borty ako moje meno je Tibor, tak som vedel, moja mama to, keby bola moja mama kričala Tibor, Tibor, Tibor, tak ja by som si mohol myslieť, že ju prinútili k tomu kričať moje meno.

Aby ma prilákala a aby ma mohli zastreliť, ale ona schválne to povedala Borty, lebo to by nikdy neboli povedali oni, aby aby takúto aby to meno rozdelila na dve a urobila povedala naopak. Som vedel, že je nažive, tak som pomaličky tam šiel a našiel som ich tam stáť v snehu všetko rozhrabané starý otec, otec a brat boli v spodnom prádle, zobrali im vrchnú časť oblečenia moja sestra a a a mame neurobili nič, nechali ich tak, všetko pobrali do tých diek a naše plecniaky, našu našu na najmenšie jedlo, čo sme si nazbierali tam a čo sme mali, tak my sme jedli veľmi pomaličky l ako ako sme len žuvali každú tú trnku dlho a sme to nechali ísť do žalúdka padať, takže sme každú tú šťavu najmenšiu a potom sme jedli sneh a ľad.

A tak sme žili, oni nám všetko pobrali, čo tam bolo a vedeli jednu vec, že po prvé umrieme od hladu, to bola jedna vec alebo pomrzneme, lebo ani tí traja muži ani nemali oblečenie, deky nám pobrali a keď nie to, tak tam bola taká streľba, že tu pokojne tie nejaké nemecké hliadky mohli počuť z hociktorej strany, oni tam tam niekde boli a čakali a mohli prísť a po stopách nás nájsť ako nič a bolo by to, takže ani ich nezabili, nechali ich tak.

Alebo vedeli, že ja ich môžem prezradiť, ako vyzerajú a to som aj urobil. Samozrejme sa im nič nestalo a jeden z nich jedného z nich sme videli keď Kubín bol obsadený a ruská armáda dostala tá sovietska armáda dostala veliteľa tam a jeden z tých banditov bol vlastne veliteľ ako sa volá Ivanov, ak sa nemýlim, dobre pamätám, sa stal veliteľom Dolného Kubína, vojenský veliteľ proste tej oblasti Dolného Kubína, on sám osobne, lebo on sa naučil trochu slovensky a tak mohol byť.

Tak toto bola, toto bolo vo februári a my sme teraz nevedeli, čo robiť. Ehm a sme sa niekoľko hodín tam uvažovali [nezrozumiteľné slovo] a začalo byť ráno, už bolo nebezpečné, našťastie začalo snežiť, napadol sneh, všetky stopy zahladil, aj to sme mysleli, že oni sa vrátia. A keď ja s veď možno si mysleli, že ja sa vrátim a potom nás všetkých pozabíjajú.

Lenže oni mali iné starosti a alebo proste nás už viac nenašli, lebo sneh za e zahladil všetky stopy. No otvtedy sme boli ešte opatrnejší a ešte bolo treba prežiť dva týždne. A moja mama potom zišla, keď bol taký odmäk znovu, zišla do Srňacieho a a šaty to bola drahá vec, my sem nemali už nič, žiadne peniaze, zlato, oni už všetko pobrali a my sme [nezrozumiteľné slovo] nemali aj tak, takže našla tam nejaké staré handry, ženské šaty a a to si obliekli, starý otec, otec, ja som mal tri vrstvy, tak som svoje dve vrstvy im dal, lenže ja som bol dosť malý, oni boli všetci väčší a tak sme to prežili až do do ďalšie dva mesiace.

A to boli tie najhoršie dva mesiace. Lebo to sme sa už báli ísť sme vedeli, že máme nepriateľa aj aj od nem nemeckej strany aj aj v partizánskej strane.

 

Moderátorka

Ako ste sa dozvedeli, že skončila vojna?

 

Tibor Spitz

Tak to práve bolo ešte ešte najzaujímavejšie, lebo sme počuli ľudí chodiť po tom lese a kričať, Spitzovci, my vieme, že ste niekde tu, vylezte von, poďte von, vojna sa skončila. A sme vedeli, že to asi je pravda. Ale sme aj to vedeli, že predtým takto chodili tí tí na koňoch tí gardisti a tí Nemci a kričali pomoc, pomoc po slovensky a a takto tak sme ešte dlho dlho čakali.

A keď oni boli úplne blízko, ten otvor bol asi pol metra veľký, takže sme tam šli len ako, sme sa tam vtiahli ako zvieratá idú do do a mali sme tam stromček predtým a medzi tými vetvami sme sa pozerali von. Tak moja mama nak naraz videla, že že spoznala tú pani Kutlíkovú a a pár tých dedinčanov, ktorí žili v Srňacom. No my sme tam všetkých poznali, samozrejme. To bolo, celá dedina bola deväť domov. Alebo desať domov. Malinká dedinka. A všetci boli naši priatelia, všetci boli na našej strane a no mohli nás prezradiť a neprezradili.

Tak nakoniec moja mama ju spoznala a oni boli, takto bol ten kopec, my sme boli na jednej strane toho svahu a na druhej strane stáli oni. A ten otvor bol spredu. Takže my sme na nich videli. Aj mama hovorí, tak toto už vyzerá, že to je to je toto to v poriadku, tak sa dala ten stromček preč a sa vytiahla von, sme museli na štyroch ísť ako, po kolenách sa tam výjsť von z tej diery, z tej z toho otvoru bunkra a oni tam čakali a keď sme vliezli von z toho, to to by bolo absolútne nezabudnuteľný pocit ako ako oni začali plakať.

No to je taký strašný, taký strašný ten moment, tí oni nikdy neplakali. A neplakali nikdy, niekedy plakali, keď im kráľ zomrel alebo keď bol koniec rodiny alebo koniec všetkého. A takí tvrdí ľudia to boli, to proste žili v takých hroz hrozných podmienkach, prostredí, začali plakať, tak ja som poz som sa pozrel späť a som videl, ako sme vyzerali, ako mŕtvoly, kt ktoré lezú z hrobu. Plesniví, plieseň bola, blato na nás kvapkalo, už bola taká taká teplá ja teplé jar, bol apríl, kvapkala na nás tá hlinená voda, my sme tam nič nemali, len čečinu a blato a ten mach, mach, čo sme tam nazhromaždili.

Tak toto sa ťažko dá zabudnúť na ten moment, a to som keď som robil také vysvetľoval to tu vždy mi napadlo čo asi oni videli v nás ako Lazarus z Nového zákona ako z hrobu lezie von. A takí takí proste mŕtvoly, vyzerali sme ako absolutné mŕtvoly, len oči nám svietili. Už len keď som pozrel dozadu a prečo oni plačú.

Ale oni nám doniesli chlieb a a takú fľašu vody a a my sme nemali silu silu zísť dole, tak sme, oni potom už odišli, lebo mali svoju robotu a my sme se sme tam sedeli a sme sme neverili ešte nič, najprv sme nevideli, mesiace sme boli v tme, [nezrozumiteľné slovo] svetlo sme nemohli, sme sme sa sme boli oslepení s tým denným svetlom, lebo tu boli tie posledné týždne boli hrozné, lebo tá fronta šla okolo, my sme sa nešli ani z tej die z tej j z tej otvor z toho podzemného z tej jamy sme nešli von. Sme nechceli urobiť najmenšiu stopu, lebo by nás boli tie armády tam našli, tak my sme potom ten chlieb si zobkali a napili sa tej vody a za pár hodín potom sme brali bakule, povedali nám ešte, dávajte veľký pozor, keď pôjdete, lebo tu je všetko zamínované tu.

To po prvé Nemci zamínovali proti partizánom, potom partizáni proti Nemcom. A a tak sme šli ako husi jedna jeden za druhým, a moja mama vpredu s takou veľkou vetvou búchala na zem, keby tam bola mína, to vybuchne a nechcela nikoho z nás, aby sme vzali to to jej miesto, lebo ja som samozrejme chcel to robiť ja.

A tak sme pomaličky prišli do Srňacieho, tam sme sa trošinku zotavili a sme potom sme takisto išli a to už bola lepšia cesta, do Kubína. Neviem, ako, či to bol deň, dva, tri, alebo sme išli hneď, ale asi to trvalo, kým sme sa trošku aspoň aspoň zotavili. A a po ceste boli tie nevybuchnuté míny, sa pamätám s tými krídielkami a zbrane rozhádzané, ale tak sme pomaly prišli potom do Kubína a tam bolo strašne mnoho ako po prvé tam bola sovietska tá tie armáda, to všetko mala okupované, tanky a nákladné autá a samozrejme vojaci Rusi všade. Tak ja pár dní neskôr, tak nám našli, bol tam taký byt, tam bolo plno utečencov zo všetkých kútov sveta, rozprávali všetkými možnými rečami.

Alebo ľudia šli z Poľska na juh a potom z Maďarska na sever proste, tam bolo, ja neviem, koľko desiatok miliónov utečencov a tí všade všetci prechádzali cez Slovensko, to je stred Európy. Tak sme našli nejaký byt, tam bola plieseň po po v kútoch a taký opustený ten a tam tam.

A počkaj, kde to bolo, kde sme to boli naj najprv sme sa dostali do spoločného bytu, kde bolo veľa iných tých ubehlíkov všelijakých a ľudia chodili z koncentračných táborov, boli oslobodení a niektorí boli vybombardovaní a zase pretože fron prebehla tam práve frontová línia, tak aj aj plno ľudí z okolia aj z Kubína boli z niektoré domy zničené alebo poškodené, tak sme postupne, tak sme tam žili v byte, ale pre nás taký byt, hoci tam bola huby rástli v kúte, to bolo ako raj raj na zemi.

Tak ja som si potom ešte za pár dní sme sa trošku zotavili, za pár dní som sa išiel pozrieť tam, kde sme bývali. A tam, [nezrozumiteľné slovo] predtým tam bola nemecká armáda, tak teraz samozrejme to obsadili Rusi, tak ja som tam šiel do dvora a tam bol jeden Rus a on sekal náš nábytok. Mal takú sekeru a a rozbíjal ten by nábytok ten strašne jednoduchý biely nábytok natretý bielou farbou olejovou a to bol jediný náš majetok v našom byte a o on to rozbíjal. A ja som sa s ním dohovoril. Ja mu hovorím, ja som tu býval a my sme ušli pra práve sme sa vrátili z lesa, a my sme sa tam schovali ako židia.

Jebrej, to vedel, po rusky som mu to pove mu to povedať a on hovorí, vy ste bývali tu v tomto murovanom dome. Ja hovorím, áno tu sme bývali tam na tom poschodí a ty mi rozbíjaš náš nábytok a prosím ťa prestaň, načo to je. A on hovorí, ty si býval v tomto murovanom dome, veď to len buržuji bývajú v takom murovanom dome. Vytiahol pištoľ a začal na mňa strieľať ako do buržuja a ja som zik zak zik zak a som ušiel.

Tak ešte som mohol umrieť tri dni po vojne po vojne ma mohol Rus zastreliť. Lebo ja som bol preňho buržuj, lebo oni si mysleli, že chudobní chudoba len žije v drevených domčekoch a murovaný dom to je pre buržujov, to je pre pre boháčov. Ale Kubín bol bol všetko murovaný celé Slovensko skoro je sú murované domy. Ešte aj toto som mal potom takéto ešte ešte ešte tu sa mi sa mi to mohlo stať, lenže ja som bol veľmi bystrý, svižný a som a som ušiel.

A tak pomaličky sme šli na úrad, dali nám potvrdenie, že sme sa schovávali a dali nám dali nám jedni topánky, sme mali pokazené topánky, tak nám dali topánky, dali nám desať kor počkaj päťsto korún, to malo cenu asi tak na dnešných možno, no proste to nemalo žiadnu cenu, lebo tie peniaze už nemali vtedy cenu a možno desať korún to malo cenu a a kúsok mydla, lebo všetci sme boli takí špinaví a zablatení.

Tak to je jediná vec, čo som dostal ako kompenzáciu za za päť rokov nechodiť do školy a za a za tisíc dní tri roky byť na zozname na odstrel ako na na zabitie ako sa hovorí v angličtine deathrow, to tí, čo s čakajú na popravu v base a to sme mohli zomrieť každý deň z tých tisíc dní aspoň aspoň dvakrát.

Tak mám tu to potvrdenie to potvrdenie mám mám mám ešte odložené to mi moja mama poslala proste, keď sme ušli. Tak toto potom potom sme dostali trošku lepší ten byt, tam sme sa už nemohli vrátiť, kde sme bývali predtým, to bolo zdemolované a tam stále žili tí Rusi. Tí ruskí vojaci.

A a po vojne to už potom šlo o veľa rýchlejšie. Ehm, to bol apríl a samozrejme ani nám nenapadlo nič iné ako sa dostať do školy späť v septembri. Tak najprv dva mesiace sme sa len liečili a snažili sme sa jesť na to, aby sme trošku nabrali sily a lekár mi dával injekcie kalciové, takže sa mi tie tuberkulóza zastavila a to všetko skalcifikovalo. Keď sme išli do Ameriky, nám, keď sme ušli v šesťdesiatom ôsmom do Kanady, tak ma prezerali, či sme zdraví, lebo sme museli splniť tri kritériá. Musel byť zdravý, mali mať nejaké vzdelanie a byť dosť mladý, inakšie by nás nepustili do štátu v Kanade. A to isté v Amerike. A veru nenašli tam už ani stopu po tých po tej tuberkulóze. Už tam nič nebolo.

Ale za dva mesiace už mi povedali, že som zdravý, pozreli sa na na röntgen röntgen pľúc na pľúca, predtým tam boli skutočne dve také veľké čierne čierne diery. A potom sme išli do toho gymnázia v Kubíne a sme sa strašne učili. Bol ten poľský profesor, ktorý bol tiež, ktorý ušiel z Poľska ako nejaký politicky nesprávny človek a žil v Kubíne, Václav, ako sa volal a ten nás učil a potom niekoľko ľudí v Kubíne nás učilo, a my sme sa veľmi rýchlo potrebovali naučiť ten rozdiel bol päť rokov päť ročníkov.

Tak môj brat urobil všetkých päť, ja som urobil len štyri z tých piatich, lebo latinár ma nechal prepadnúť z latinskej gramatiky, robil som vtedy len štyri roky latiny a ten piaty mi ma nepustil a všetky ostatné predmety som urobil, keď som išiel o rok neskôr ako som rok stratil takzvane. Ale v septembri už sme boli späť v škole a potom sme prišli do Mikuláša, sa presťahovali a začal sa celkom iný život.

 

Moderátorka

Prečo ste sa presťahovali do Mikuláša?

 

Tibor Spitz

Ehm tá komunita židovská komunita v Kubíne vyhynula. Tam nezostal prakticky nikto. Ehm a môj br otec bol profesionálny kántor duchovný židovskej cirkvi, vtedy ešte komunizmus nebol, ako to prišlo až v štyridsiatom ôsmom ako ten prevrat vo februári. A môj otec hľadal zamestnanie vo svojom odbore a Mikuláš bol väčšie mesto a tam sa vrátilo viac ľudí späť. A tak tam dostal zamestnanie, tak sme sa presťahovali tam, tiež do cirkevného bytu ako tu.

 

Moderátorka

V ktorom to bolo asi roku?

 

Tibor Spitz

To bolo v štyridsiatom piatom alebo na jes môj otec išiel už na jeseň tam a my sme potom ako rodina sa presťahovali, keď dostal ten byt tam a všechno všetko, tak sme potom šli za ním. A to bolo niekedy na alebo decembra alebo januára, lebo sme nič nevlastnili sme nemali nič, tak sme nemali čo ťahať, zobrali sme nejaký autobus alebo vlak a es išli sme z Kubína do do Mikuláša a a a tam sme začali znovu od nuly ako moji rodičia už predtým začínali ako ja som potom opakoval niekoľkokrát v mojom živote. Ehm, proste z nuly. Sme ušli, sme nemali ani kabát na sebe.

 

Moderátorka

Ehm, potom si študoval ďalej na vysokej škole alebo ako to bolo?

 

Tibor Spitz

V Miku Mikuláši v Mikuláši som bol od roku štyridsať potom štyridsaťšesť štyridsaťsedem štyridsaťosem štyridsaťdeväť som štyri triedy gymnázia a zmaturoval na samé jednotky a v tom roku v tom roku chceli už v šesťdesiatom to bolo v štyridsiatom deviatom, v tom rohu roku už to bolo po Februári a už to bol ako komunistický systém a už robili ň nejakú akciu ako to robili Rusi v Sovietskom s Sovieti v Sovietskom zväze ako vyberali talentované deti.

Tak zobrali z celého Československa stošesťdesiat chlapcov a dievčat, ktorí mali samé jednotky na maturite a povedali, že budú študovať chémiu, lebo oni potrebovali chemický priemysel ako oni sa chystali na vojnu znovu a znovu chceli všetko ťažký priemysel a chceli vybudovať všetko znovu ako všetko to šlo z Moskvy tie príkazy. A chémia bola dôležitejšia ako umenie alebo hocičo iné.

Tak ja som sa dostal do Prahy ako medzi tých stošesťdesiat talentovaných študentov a skutočne sme skončili skoro všetci stošesťdesiati ako inžinieri.

A potom som išiel do Teplíc v Čechách , lebo som sa bál, že mi prídu na môj židovský pôvod, lebo začal ten komunizmus byť taký tvrdší a mal som také šťastie, môj otec bol kántor ale v češtine kantor znamená učiteľ, tak ja som mal v mojom posudku napísané otec kántor, matka učiteľka. A v češtine to znamená, otec učiteľ, matka učiteľka. A učitelia podľa ich štandardu boli robotnícka trieda. Keby som tam bol mal napísané inžinier, tak by som ja nemohol študovať. Lebo to by som bol, keby otec bol inžinier, napríklad, to už nebola robotnícka trieda.

Tak takto sa mi podarilo prekĺznuť cez ten cez ten systém a najhoršie bolo rok tisíc deväťsto päťdesiatdva, lebo vtedy bola obrovská akcia protižidovská a všetkých židovských nie všetkých, ale tých židovských politikov s s hlavou na čele so Slánskym v Prahe obesili a ja som žil v Prahe ja som žil v Prahe, bol som na vysokej škole a som mal hrozný strach, že že sa nejako aj na mňa dostanú nejako, že som nejaký židovský podvodník alebo niečo, ale nakoniec to, som bol zo Slovenska, nemal som s tým nič spoločné a som doštudoval nejako, ale som ochorel vtedy, šesť týždňov ležal v nemocnici, ma strašne ranilo čo s čo sa vtedy urobilo, lebo sme trpeli od Nemcov a teraz nám oslobodil nás armáda oslobodila od od tých Nemcov, ktorí nás chceli všetkých pozabíjať a naraz čítam Rudé Právo a tam je napísané, Rudolf Slánsky žid a a neviem tie mená tam a za každým menom bolo žid, desať židov a dole Vlado Klementis Slovák. Tak to bolo desať židov a jeden a jedenásty Slovák a obesili ich za krk za nič, vynútili si z nich nejaké priznanie a a naraz s som bol presne psychologicky tam, kde som bol vtedy, keď som bol v tej diere dole. Zase, zase, tak som bol nesmierne opatrný, samozrejme, že to bolo celkom iná hra a ako byť odsudený na smrť, ale ja som nebol odsúdený na smrť, ja som nikdy nemal s politikou nič spoločné a neštudoval som ani umenie ani kultúru ani ani výuku učiteľstvo, históriu [nezrozumiteľné slovo] šli, lebo také to bolo treba pokomunizovať, ale ale zmeniť chémiu, tých tých potrebovali ako takých sluhov a ja som sa to potom naučil, šiel som na sklárstvo, to sa mi podarilo práve preto, že som ochorel vtedy, lebo všetkých pobrali na alebo výbušniny alebo alebo ťažký priemysel ako kyselina sírová a také a metul metalurgia.

Tak ja som náhodou potom s keď som sa vrátil už ten výber bol preč a tak som išiel ako som chcel pôvodne študovať sklárstvo, tak sa mi to podarilo.

A som nakoniec v päťdesiatom treťom sa dostal som bol dostal ten ti titul inžinier a a a potom sa mi nechcelo na vojnu ísť, tak som chcel ísť kandidát vied čo bol taký doktorát pod tým sovietskym systémom a nechcel som zostať v Prahe, lebo keby som zo zostal v Prahe ako oni chceli, som bol dobrý študent, oni chceli, aby som zostal tam ako asistent na škole a zase som sa bál, že nejaké, že to je príliš politická funkcia, tak som radšej šiel do Teplíc v Čechách do Výskumného ústavu sklárskeho kým sa volal Výskumný ústav plochého skla a tam som sa stal vedecký pracovník a som tam dvadsať rokov, takto som strávil dvadsať rokov vlastne v Čechách.

 

Moderátorka

Čo ťa potom prinútilo v tom šesťdesiatom ôsmom roku emigrovať?

 

Tibor Spitz

Ja som bol taký dobrý odborník, že ma posielali do Sovietskeho zväzu, Maďarska, Poľska a b do všetkých týchto východných štátov, veľmi mi neverili ma posielať na západ.

Raz ma poslali s veľkým vynálezom, som pred, som išiel odprednášať dve prednášky z môjho vlastného patentu a vynálezu, lebo to je reprezentovalo Československo a tak poslali so mnou dvoch ľudí, ktorí, ktorí ma viac menej strážili, aby som neušiel. To bolo v Bruseli v a a tam som, ja som mal predtým asi dvadsať publikácií, ktoré boli také kvalitné, že boli uverejnené v štyroch rečiach v siedmich štátoch. Dokonca v ruštine som mal obrovský článok v ich najvýznamnejšom sklárskom vedeckom časopise, vedecko-technologickom časopise, lebo to bolo viac menej technológia ale spojená s vedou a to bola moja špecialita.

No ja som publikoval vo východnom Nemecku, v západnom Nemecku, v Belgii, to boli tie dve prednášky a samozrejme v Čechách mnohokrát, v Sovietskom zväze.

A a prečo som ušiel, to neboli ekonomické dôvody. Preto, že som bol taký dobrý odborník ma nakoniec poslali, aby som dal do prevádzky tri sklárne, ktoré boli postavené na Kube. Jedna bola americká [nezrozumiteľné slovo] a tá bola v inčoch, tá bola v tom nemetrickom systéme. A Castro si myslel, že on poslal toho Che Guevaru a tých per partizánov do celej Južnej Ameriky a myslel si, že on vydo dobije Južnú Ameriku ako pre komunizmus, teda že zavedie tam svoj systém a a Brazília mala veľa dreva a kože, tak on si postavil veľké koželužne a veľké veľkú obrovskú fabriku na nábytok, že on bude prvý, takisto si postavil nechal postaviť tri dve sklárne, jednu od Poliakov na ploché sklo a jednu od Maďarov na fľašky. A tá pôvodná bola na fľašky, americká americká, ale nikto nevedel se s tým poradiť, tak platili Švédov a a Francúzov a potom Čechov, Čechov tam Če Čechoslovákov mali tam a všelijakých odborníkov a tie fab tri fabriky len spotrebovali obrovské množstvo energie a neprodukovali nič.

Lebo všetko to explodovalo, keď to vyšlo, urobili fľašku a ta, alebo s alebo sa sa zrútila ako alebo explodovala ako ne so sklom treba vedieť zachá.

 

Tibor Spitz

Na na Kubu ma poslali až v roku tisíc deväťsto šesťdesiatosem a vtedy som mal už veľkú medzinárodnú ako sa hovorí reputáciu, vedeli o mne všade možne z mojich patentov a to neboli len patenty alebo výskumy teoretické, oni skutočne pomáhali priemyslu, čo ja som považoval za svoju povinnosť, ja som chcel byť užitočný a vďačný š národu a štátu a ľuďom, ktorí ma nechali prežiť.

Tak som sa dostal ako odborník aj na Kubu, potom, čo ma školili ako experta pre Spojené národy a mal som najprv ísť na Kubu a potom na do Pakistanu a mali so mnou aj iné plány ako reprezentovať sklársky priemysel Československa a robiť ako dobré meno Československu, takže ja som nemal žiadny záujem ujsť, moja mama už stárla v penzii a žila v Mikuláši, moja sestra s dvoma deťmi bola tiež tam pretože moja sestra bola rozvedená, ja som jej robil ako ná náhradného otca a v roku šesťdesiatosem už boli vyrastení a už boli v tom veku, keď ma nepotrebovali veľmi, ale aj tak, ja som nemal žiadny záujem odísť.

Ehm, bol som, žil som veľmi skromne, mal som malú izbičku a peniaze som posielal hlavne domov mojej mame a sestre. A môj brat zomrel už v roku tisíc deväťsto šesťdesiat, takže jeho som už podporovať nemusel, ako som to robil šesť rokov predtým, keď ako on ako umelec nemal žiadnu penziu a nemal žiadne príjmy a a bolo treba aj hradiť tie lekárske výdavky a dopravu lebo väčšinou bol v tom hematologickom ústave v Prahe.

Ehm, v roku šesťdesiatosem som išiel na Kubu a v tom istom roku sovietska armáda s tankami prišla naučiť Dubčeka jednu lekciu v auguste dvadsiateho prvého. Dubček chcel urobiť komunizmus s ľudskou tvárou, tak to definoval a Brežnevovi sa tá ľudská tvár nepáčila a to ma veľmi sklamalo, že som si stále ešte myslel a dúfal, že ako zdravý ľudský rozum zvíťazí, ja som mal od detstva taký takú technologickú myseľ moji všetci príbuzní a predkovia, ehm mnohí z nich boli intelektuáli a veľmi vzdelaní a ja som skôr myslel veľmi logicky, takisto ako som mojej mame v tom lese hovoril že preseknem hlavu toho banditu, ktorý nás tam čakal, ktorý nás chcel za pár minút zastreliť, ja som nemal žiadny problém s logikou sa brániť si svoj život.

Ale sa pamätám, že odvtedy moja mama mi nedôverovala a bola vydesená zo spôsobov môjho logického myslenia, že keď ťa niekto ohrozuje na živote, ty máš právo sa brániť. A keď niekto chcel zobrať tvoj život, ty máš logické právo zobrať jeho život a a pokračovať v živote. To je pokojne možné, že preto som ešte stále nažive a ľudia, ktorí okolo mňa prežili to isté, sú dávno preč.

Ehm, čo sa týka toho skl veľkého sklamania v roku v auguste tisíc deväťsto šesťdesiatosem to bolo dosť zložité, prečo ja som zmenil názor a som si myslel že nádej tu už nie je. Po prvé tá armáda sovietska mi dokázala, že Československo nemá ďalších dvadsať rokov žiadnu možnosť sa vytrhnúť z toho primitívneho systému, veď zjavne ľuďom nerobil dobre, lebo ja som žil v priemysle a som ne nepolitizoval a v priemysle som videl dôsledky politiky a to nebolo skutočne pozitívne, my sme sa nemohli dostať von z takého ako zvieracej kazajky, v ktorej sme my žili ako inžinieri.

A ďalšia vec bola, že za Dubčeka v roku šesťdesiatsedem sa politická situácia uvoľňovala, ja som konečne som mal asi tridsaťsedem skoro tridsaťosem rokov, som sa konečne začal myslieť aj sám na seba a sme sa oženili v roku tisíc deväťsto tridsaťsedem v Prahe sme mali svadbu civilnú, kde aj zástupkyňa ministerky ľahkého priemyslu poslala zástupcu, pretože ja som bol prvý človek zo všetkých ministerstiev, ktorý urobil tú kandidát kandidatúru ten doktorát v priemysle. A to bola jej pýcha a to tak ona sa mi odvďačila, že dokonca mi podpísala, povedala si tridsaťosemročný, ženíš sa, tak ty máš potrebuješ aj auto, povedala. A podpísala mi nejaký papier a za dva týždne som ku kúpil trabant a išli sme na svadobnú cestu. Dokonca také také privil tieto som mal, po tretie al práve to bolo zaujímavé Noemin otec bol predseda Židovských náboženských obcí na Slovensku a on v tej dobe, keď to bolo také mi umiernené za Dubčeka a chcel urobiť aj židovskú svadbu. To bola prvá židovská svadba v náboženskom, s náboženským obradom, verejná židovská svadba po dvadsiatich rokoch od roku štyridsaťosem toto bolo ako niekedy trpené, ale ľudia to robili ilegálne a nebolo to, nesmelo sa to robiť verejne ani nerobilo sa to. Toto bola prvá verejná svadba.

Ehm, som zabudol spomenúť, keď sme boli na Kube, toto by toto by bol veľký hriech, za to by sme boli trestaní obaja, lebo obaja sme boli inžinieri a to by nám nemuseli ako trpieť. K za dru prvá vec som zabudol povedať, my sme boli na Kube, keď táto sovietska armáda sem prišla, tie tanky, tristotisíc vojakov prišlo učiť Čechoslovákov komunistickú ideológiu a my sme protestovali boli žili na Kube a tam sme urobili veľký demonštráciu Čechoslováci, tam bolo asi tristo expertov na cukor a jeden na sklo a niektorí boli na v iných ob odboroch, sme urobili demonštráciu proti okupácii Československa, to sa filmovalo a samozrejme keď Castro zmenil názor, sa mu vyhrážali vyhrožovali, že mu viac nebudú dávať asi milión dolárov ročne, štyristo miliónov dolárov ročne, mu dával jeden milión dolárov denne mu dávali, keď Rusi povedali, že mu to zatrhnú, keď nebude s nimi súhlasiť, tak to odvolal a tento film samozrejme prevzala okamžite Československá tajná služba. A ja bys na tom filme bys som tam kričal, vy fašisti ruskí a som tak a to sme mi bolo určite poškodilo po v mojom d bud ďalšom živote a a proste už to vi videl som, že skôr ako dvadsať rokov už to nebude a to by som mal skoro šesťdesiat rokov a to už by som potom ne neemigroval a tak som prišiel k záveru, že by nebolo nesprávne to proste z toho režimu odísť a žiť niekde inde.

Pravda ako to urobiť bolo veľmi nebezpečné, lebo príležitosti neboli, tak keď prišla tá Kuba, príležitosť Kuby, tak sme my sme leteli na Kubu prvýkrát a som a to lietadlo bolo malé a pristálo raz v Írsku a raz v kanadskom Ganderi a potom až letelo na do Havany. To šlo na tri mali malo dve prestávky. Keď sme leteli domov na dovolenku po deviatich mesiacoch, tak sme videli to isté. Zase to pristálo v Ganderi, zase v Shanone v Írsku až potom prišlo do Prahy. A potom tretíkrát sme leteli späť po dovolenke, lebo to malo, tá služobná cesta mala trvať dva roky. Keď sme leteli tretíkrát, už sme trošku vedeli, čo sa robí, lebo predtým sa snažili ľudia ujsť z kubánskeho lietadla, ale oni ich buchli do hlavy a a odtiahli ich a tam, kde sú tie čakárne , kde čakajú ľudia m medzipristátí tí nepotrebujú žiadne víza, to nie je žiadne kanadské alebo írske teritórium, to nie je ich územie a to je medzinárodné územie a tí ľudia tí piloti pokojne odtiahli tých ľudí späť do lietadla, urobili to aj v Mexiku, urobili, to sme všetko už vedeli, tak bolo to treba urobiť veľmi šikovne, aby nám to neurobili neposlali nás do do Kamčatky kopať, ako som hovoril, obyčajne idú do Kamčatky kopať zlato alebo do Jáchymova ten smolinec, čo to bolo šesť mesiacov života a tam to by bolo asi jeden a pol roka života. Tak konečne toto sme využili v keď sme videli v novembri šesťdesiat ôsmom roku, čo sa robí v Československu. Boli sme v Čechách, na Slovensku, navštívili sme rodičov a keď sme leteli späť, tak v tom aj Írsku nemali imi ten imigračný ten of úrad imigrácie, ale v Ganderi mali, tak sme sa nám to podarilo čakali sme štyri hodiny ako so všetkými sto Kubáncami v tej čakárni a potom, keď sme sa vracali späť k lietadlu, tam sa tie chodby vedú majú dvere, kde sa môže ísť len jedným smerom, sa otvorí, zavrie, ale späť sa nemôže ísť. Tak, my sme čakali až č všetkých sto Kubáncov bolo pred nami, ako sme my boli dvaja poslední, sme rýchlo bežali späť a vošli sme do jediného kanadského územia, tak veľkého ako dva písacie stoly, tam sedel nejaký starý pán a tam sme mu dali pasy a sme mu povedali, že chceme francúzsky som mu to hovoril, to bol Kanaďan Quebečák, lebo vtedy som ešte anglicky nevedel tak dobre trošku hej. A on to zobral dal tie pasy takto a potom prišli tí hu kubánski piloti okamžite späť a ďalšie štyri hodiny sa s nami handrkovali, chceli, aby som im ukázal, ktorý kufor to bol, to bolo v decembri, trinásteho, piatok a zima, ja som bol, sme boli oblečení v letných šatách, aby sme neboli podozriví, že chceme ujsť. A nakoniec po štyroch hodinách z zobrali naše kufre a a odleteli aj s našimi kuframi a tam sme zostali na letisku v letných šatách v decembri s v kanadský sneh v niekoľkometrový a tak nevedeli, čo s nami robiť, lebo sme nemali víza, tak nás poslali do Halifaxu a z Halifaxu, v Halifaxe sme sa mali hlásiť na informáciách informácií na letisku, tam už nás čakali a odviezli nás autobusom do väznice, kde sme potom čakali až zistia, či to sme skutočne my.

A keď to zistili, tak nám povolili tam zostať, lebo sme mali všetky tri kritériá, boli sme vzdelaní ako obaja inžinieri boli sme pomerne mladí a ja som ešte nebol štyridsaťročný a Noemi ešte nebola ani tridsať ani dvadsaťpäť, niečo také a boli sme zdraví, oni nás veľmi dôkladne prehliadli a a nemali sme žiadne choroby, tak sme nakoniec nám dali ten povolenie tam zostať. Za tri mesiace sme sa naučili anglicky a francúzsky natoľko, že som mohol pracovať, okamžite som dostal dve ponuky v Kanade.

Tak jedna bola v Montreali, jedna bola v meste, sa volá Mongtown a len úplnou náhodou som zobral ten Montreal a a potom som tam pracoval deväť rokov pre tú firmu. Ale ma prenášali do, mal som na starosti šesť fabrík, od Vancouveru až po Montreal. Som cestoval veľa, navštevoval tie fabriky a to bola ako riaditeľstvo tých tých šiestich podnikov, potom sme aj kúpili fabriky na um fľašky z umelej hmoty, plastové fľašky.

Sme bývali v Montreali potom v Toronte, potom zase Montreal.

A keď možno by bolo zaujímavé vysvetliť prečo sme odišli vlastne z Kanady do Ameriky. Toto bol prípad znovu trošku politický. V tej dobe, keď sme tam žili, francúzska fráncúzsky Quebec sa chcel oddeliť od anglickej Kanady a vytvoriť si svoj vlastný štát. A ja som zbadal, že Rusi zase Sovieti im v tom silno napomáhajú, tak ako získali Kubu a chce namierili rakety proti Amerike na Kube, tak to chceli urobiť zo severu v Quebecu a ja som sa veľmi bál, že keď budú voľby a sa separujú, že pozvú Rusov proti anglickej Kanade a a a Amerike a vytvoria tam nejaký komunistický štát a samozrejme, keby si ma vyžiadali tí ich tí ich pomáhači alebo tí čo im dodávali ideológiu a zbrane, veľa tam bolo komunistov vo vláde, lebo to boli samí mladí ľudia okolo tridsiatky a oni mali ešte tie ideály, propaganda, brožúrky všade, školy boli plné takých takých tých ideologických a ja som už vedel, čo po tej ideológii príde. Najprv sú to pekné sľuby a a obyčajne to bolo veľmi pozitívne a tie prvé mesiace a roky, keď sa znárodňuje, tak sa dalo ľuďom trošku viac majetku a potom to všetko i schátralo. Pravda ja som sa bál, že ma odovzdajú Rusom a zase pôjdem do Kamčatky, tak veľmi rýchlo behom niekoľkých týždňov sme sa zbalili a prešli do Ameriky, tu bolo aj viac viac možností pracovať vtedy Kanada mala asi dvadsaťpäť miliónov ľudí a Amerika dvestopäťdesiat milión ľudí.

Tak samozrejme som dostal okamžite miesto tu v Amerike a ako sklársky odborník, takže som celkovo pracoval tridsať rokov ako pre sklárske firmy, ako odborník na tavenie a formovanie skla. Pre veľké podniky. A potom posledných štrnásť rokov ma som bol zamestnaný ako odborník na sklo pri výrobe počítačov a vývoji počítačov tej najdôležitejšej čiastočky, ktorá píše a maže informácie na disku. Tá malá čiastočka vyžadovala kúsok skla tam bolo, ktoré vytváralo na tom elektromagnete, ktorá bola tak veľká, že sa dala iba vidieť pod mikroskopom. A a to tak som vyvíjal potom počítačovú techniku štrnásť rokov. Tiež to boli len a len vynálezy, každých pol roka bolo treba zmeniť technológiu a zase som mal taký dobrý pocit, že som na tento svet priniesol pomohol vyvinúť niečo, čo samozrejme slúži ľudstvu a dodnes samozrejme rád využívam tú technológiu.

 

Moderátorka

Mám na teba ešte jednu otázku. Ehm, veľa ľudí židovského pôvodu po vojne [nezrozumiteľné slovo]

 

Tibor Spitz

nech sa páči Eh, potom čo som sa stal čo som bol inžinierom štyridsaťštyri rokov a vynálezcom konečne, keď som mal šesťdesiatosem rokov, som prestal pracovať a nie preto, že som to ja sám si vyžiadal, ale preto, že tá firma mala finančné ťažkosti posledná posledných šesť rokov patrila korejs Kórejcom a v Ázii mali tie finančné a investičné problémy a preto v tom mestečku, kde sme žili v Kingstown New York, táto firma prakticky prestala existovať, tak ja som sa stal umelcom ako už som predtým zhruba desať rokov predtým v tomto odbore prosperoval, ale nie preto že som chcel urobiť nejaké veľké vynálezy v umení, ale preto, že v tomto slobodnom svete ako v Kanade a v Amerike ma veľmi začalo trápiť tá minulosť, to čo som prežil v detstve a v mladosti a chcel som si urobiť poriadok, čo to vlastne prečo sa to stalo ako sa to stalo a konečne som mal príležitosť si spomenúť, som mal dvanásť rokov, keď mi zabili tých starých rodičov a a prakticky všetkých príbuzných okrem tých najbližších.

Ehm, tak mi nejako v tej slobodnej časti môjho života začalo sa mi vracať do pamäti te tie veci citové, ktoré som absolútne potláčal a ignoroval predtým. Ani si nemohol dovoliť v Československu [nezrozumiteľné slovo] o takých veciach hovoriť ani nemalo ani nesmelo. Kto tam trpel, boli sovietski vojaci, osloboditelia a maximálne partizáni ktorí boli v Komunistickej strane, ani tí tí vojaci, ktorí bojovali na strane západu aj aj tí tí nemali právo a aj možnosť sa slobodne prejaviť, dokonca boli prenasledovaní.

Najprv som začal maľovať a obrazy, ktoré ma strašili a tým som začal ako liečiť, tým že som sa snažil namaľovať napríklad niečo zo života môjho starého otca, ktorý takto bol zahubený tak sa mi nejako uľavilo, že som zanechal nejakú stopu, lebo oni zmizli bez stopy. Oni nemajú hroby, oni nemajú nič. A dokonca som žil pod režimom, kde kde sa to zatajovalo, ani ma o tom nemohlo sa o tom rozprávať. Tak konečne keď som už mal mal viacej času som začal maľovať tieto scény z môjho detstva a z toho deportácie alebo tie tváre, v ktorých je vidieť to vzrušenie rozrušenie to rozčarovanie strach a ku môjmu veľkému prekvapeniu, tak v tých osemdesiatych rokoch začalo toto téma sa dostávať aj do vedomia v ľudí. Ehm nielen židov ale aj nežidov, lebo to bola, to potrebovalo to, to ten odstup tých štyridsať rokov pre každého to pochopiť, lebo to bolo absolútne nehorázne, čo sa vtedy stalo.

Ehm, že si nejaký vodca nejakého národa vybral jeden ľud alebo národ, ktorý ani nemal svoj štát a svoju armádu a a rozhodol sa do posledného batoľaťa všetkých vyvraždiť. Ani jedno decko nebolo zabité preto, že bolo katolíkom alebo budhistom alebo moslimom alebo alebo hindom, ale všetky dokonca batoľatá boli zabíjané len preto, že sa narodili v židovskej rodine. To bolo niečo, čo sa nikdy v dejinách neopakova ne nestalo, ani ani odvtedy neopakovalo, hoci všelijaké genocídy boli sa stali na svete, ale nie v takomto duchu, preto ten holokaust po hebrejsky sa volá šoa, je neopake pa neopakovateľný a veľmi unikátny. A keď videli ľudia, ktorí nás navštevovali, že tam visia na stene takéto obrazy a sa pýtali, prečo vyzerajú tak všelijako strašne a a tak sú také citovo preplnené takými cito citovými zážitkami a tak a s súčasnej súčasnej v tej dobe začali byť tie všelijaké memoriály a sa začalo spomínať na na túto hroznú udalosť. A začalo sa to učiť v škole.

Tak začali ma pozývať, aby som im niečo o tom povedal, v školách aj dospelých aj tých, každý rok sa to ako robil taký memoriál taká pamätná pamätná schôdza a pomaličky si začali požičiavať tie obrazy a potom sa urobili výstavy aj špeciálne preto a keď som už prestal pracovať ako inžinier, len som konzultoval, teraz som konzultoval takú veľkú sochu asi pätnásťmetrovú robenú zo skla tak to mi nezaberalo veľa času, tak som sa prakticky stal umelcom ako maliarom, ale aj sochárom, keramikom, aj s rezbárom a teraz to už robím celý celý čas. Až do dnešného dňa, aj a tie výstavy boli dokonca v Bratislave. Slovenské národné múzeum vystavilo moje obrazy trikrát, raz v Harmincovej sieni na Vajanského nábreží, raz na Myjave a a raz vo Zvolenskom zámku, v galérii v Slovenskej národnej galérii.

 

Moderátorka

Môžeme dať ešte jednu otázku? Ehm, veľa ľudí po vojne sa snažilo zatajiť svoj židovský pôvod, bola to vlastne reakcia na to čo, na tie útrapy, ktoré prežili mnohí z nich sa stali ateistami alebo vlastne neboli praktizujúci takzvane. Ehm, ako si vlastne, respektíve ako si toto obdobie prežil potom ty, ako sa to vlastne odrazilo na tebe, na tvojom judaizme a vo vzťahu k judaizmu a na tvojom židovstve?

 

Tibor Spitz

Ehm, židovstvo sa po vojne praktizovať veľmi nedalo, lebo neboli židia a synagógy boli opustené a nebolo kde prejaviť sa ako žid. Na druhej strane, som pochopil až trošku neskôr, ale predsa len, že židovstvo bolo židia a židovstvo bolo prenasledované všetkými diktátormi sveta nakoniec som dospel k jedno jednoduchej vete, že som veľmi hrdý na svojich nepriateľov a vždy sa ma pýtali, čo tým myslíš. Začalo to tak, že moja mama si prečítala ten Mein Kampf kampf, ktorým bola kniha Hitlera, kde vysvetlil, že chce zotročiť svet a kto mu bude proti nemu a kto ho vlastne môže zničiť, budú tu židia, ktorí ktorých existencia začala s tým, že sa vzbúrili proti veľmociam.

Abrahám ako prvý žid, Boh mu povedal, odíď z tej zeme, kde žiješ a ja ti nájdem inú zem, lebo táto zem nie je dobrá. Rozlúč sa so svojou rodinou, lebo oni veria v modly a oni veria v diktatúry a ty musíš začať novú no nový z tvojho rodu alebo z tvojich potomkov ja vytvorím nový národ a novú novú ideológiu alebo nejako tak to chcel povedať v modernom jazyku. Ehm tento národ existoval začal s pár ľuďmi a nakoniec, osemsto rokov neskôr podľa tradície židia boli zotročení v Egypte a tam urobili niekoľko sto rokov boli tam zotročení. To znamená, že už mali národnú identitu, svoju reč a svoju filozofiu, lebo zostali ako skupina ľudí, ktorí boli jasne o iní ako tí obyvatelia v Egypta, ktorých alebo teda vláda Egypta, ktorých ktorá ich zotročila ako skupinu ľudí, ktorí museli mať niečo, čo sa im nepáčilo.

To, čo sa im nepáčilo, bola tá bola tá ten obrovský objav morálky etiky a to, že každý človek má to isté právo bez ohľadu na to, do akej rodiny sa narodil. Takže absolútna rovnoprávnosť. A že panovník tejto skupiny nemá nikdy mať právo nad životom a smrťou svojich občanov , to znamená, že vytvorili, žili pod zákonom, ktorý dával to isté právo tak kráľovi ako aj žobrákovi.

To bolo niečo absolútne nové v d v štátoch a a národoch a impériách, ktoré boli založené na základe na otrokárskom systéme, kde panovník bol obklopený nejakou tou šľachtou, nejakými tými t tou sociálnou triedou vysokou, ktorá, ktorej veril a ktorá ochránila jeho a mal armádu a potom bol ten ľud, ktorý prakticky nemal žiadne práva alebo menej práv alebo rôzne práva, ale určite ne nemal práva toto všetko židovská viera nemá veľa spoločné s teológiou ži židovs ži židovská viera vlastne nemá teológiu, lebo Boh je neviditeľný, nemá žiadnu formu, nedá sa zobraziť žiadnym spôsobom a prej Boh sa prejavil tým oslobodením otrokov a im povedal, že musia byť slobodní a že im dáva slobodu.

Keď sa pozrieme na desať prikázaní, čo je v židovskej Biblii, čo je v čo je základom židovstva, tak to prvé prikázanie hovorí, nehovorí, ja som váš Boh, ktorý vás stvoril alebo, ktorý vám dal rozum a ktorý vám dal srdce, ale hovorí, ja som váš Boh, ktorý vás oslobodil z otroctva a toto sa nepáčilo takisto žiadnemu impériu ako sa to nepáčilo Hitlerovi a Stalinovi a nebude sa to páčiť nikomu, kto bude chcieť vládnuť nad životom a smrťou ľudí.

 

Moderátorka

Ehm, moja otázka smerovala trošičku inde, pýtala som sa na tvoju identitu židovskú po skončení druhej svetovej vojny, či si sa hlásil, či si vlastne zatajoval alebo nezatajoval svoj židovský pôvod? Ako to bolo s tebou v tomto období?

 

Tibor Spitz

Po prvé po prvé st zatajovať môj židovský pôvod som nemohol, lebo na mojom rodnom liste je napísané , že obaja moji rodičia boli židia a ja som žid. Ja som sa, tam je napísané, v mojom rodnom liste izr, ako izraelského vierovyznania.

A tá odpoveď je veľmi jednoduchá, lebo v komunistickom systéme od roku od roku tisíc deväťsto štyridsaťosem v Československu, nikdy nikto v žiadnom doklade nežiadal náboženský pôvod alebo náboženskú príslušnosť. Ehm, keď som si objednal duplikát rodného listu, tam už o židovstve nebolo nič, tam bolo slovenská národnosť a bolo tam narodenie v Dolnom Kubíne v Československu alebo neskôr to zmenili na Slovensko a a nikto v živote sa ma nepýtal na tieto veci, lebo to bolo lebo za komunizmu šlo o sociálne triedy a nie o náboženskú príslušnosť. Kostoly nakoniec nielen židovské, ale iné boli pozatvárané v Sovietskom zväze napríklad biblia bola ilegálnou literatúrou, len historici a a mohli si vypožičať nejakú já kópiu biblie, ehm na Slovensku a v Čechách to nebolo také prísne, ale keď niekto chcel ísť do kostola v nedeľu, musel cestovať vlakom pol hodiny, aby ho tam nepoznali a potom ísť šiel do kostola.

Ma nikto nevypočúval, akého náboženstva ja som a sa nepýtal na to. Ako žid ja som nemal príležitosť do kostola chodiť, ale na Veľké sviatky v Tepliciach ja som šiel. Do takej malej miestnosti , kde sa vošlo asi pätnásť ľudí a ja som tam išiel a a nikdy som sa netajil tým, že by som židom nebol. Pravda nikto sa ma na to nepýtal. Eh, ani pracovne, ani inak. Podľa môjho názoru každý o tom vedel a a a to nebol žiadny to nebol objekt nejakej debaty alebo o tom sa proste nerozprávalo. To bolo, to bolo nie tabu, ale proste bezvýznamné. Bezvýznamné.

Niečo iné bolo napríklad v Sovietskom zväze, kde židovs židovská národnosť Jevrej bol mala ekvivalent Rus, Gruzín, Ukrajinec, Bielorus, Estónec, to isté Jevrej má tú hodnotu lebo oni mali jeden židovský štát vyrobiť, že tam v Sovietsko zväze, čo bola autonómna republika a tam to bola národnosť. Československo to národnosť nebola a nikto sa ťa nepýtal, nikto sa nikoho nepýtal, či je katolík alebo budhista alebo hindu alebo žid. To bo tá otázka sa nevyskytovala v žiadnom doklade a nevyskytovala sa v žiadnej debate, ani v žiadnom ani ne možno že v kádrových posudkoch niekde to tam bolo schované, že ten je židovského pôvodu.

Slánskeho našli, že jeho rodičia boli židia. A ho obesili. Ale oni ho neobesili preto, že bol žid, oni ho obesili preto, že chceli jeho miesto a využili jeho pôvod na aby vyvolali podozrenie, že on je nejaký sionista alebo je nejaký zradca alebo je loajálny nejakému inému nejakej inej veľmoci alebo ideológii ako bola komunistická. A preto takto to zdôraznili, zdôvodnili a prinútili ho sa priznať, že je zradca a ho obesili a potom odvolali. A čo sa týka na na náboženského vzdelania ja som prístup ku biblii mal, ja som si to prečítal.

A a som veľmi starostlivo špeciálne neskôr v mojom živote študoval aj Starý zákon aj Nový zákon a chcel som vedieť ako ja som obyčajne hovoril, kde je moje miesto na mape. Kto ja vôbec som. Moju identitu, čo bola teda otázka ktorú na ktorú by som mal zodpovedať. Nikdy v živote som nezmenil svoje meno, ako niektorí si zmenili nemecké alebo maďarské mená, čo zdedili za Rakúsko-Uhorska na slovenské meno.

Ja som to nechal tak, lebo svoju identitu som stratiť nechcel. A ja nemám proti tomu nič, moje prvé meno Tibor je maďarské a druhé meno je nemecké a ja som nie ani ma Maďar ani ani ani Nemec ani Maďar. Ehm, keď sa ma pýtali, čo to je za meno, tak som povedal prvé je nemecké druhé je maďarské, ja som nie žiaľ ani to ani to. Ja som sa narodil ako Slovák a mám slovenskú národnosť a ja som som to s nemôžem z mojej kože vyskočiť toto je moja národnosť.

Ehm, čo sa týka ehm ako môjho náboženského presvedčenia, to som už trochu začal hovoriť, trošku zdĺhavo, ale ako ho ako som už dopredu povedal, židovstvo nemá teológiu a nezaoberá sa Bohom. Keď si pozrieme na desať prikázaní, ktoré ako súhrn židovskej viery, tam o Bohu nie je nič. Tam je, sú vzťahy medzi ľuďmi ako sa máme správať. V tých desať božích prikázaní Boh hovorí, ty ja som tvoj Boh, ktorý ťa vyslobodil z otroctva a ty musíš byť slobodný a teraz potom je plno príkazov, ako sa máme správať k iným ľuďom.

Máme milovať svojich mám máme s rešpektovať svojich rodičov, nesmieme zabíjať, nesmieme kradnúť, nesmieme žiadať veci, ktoré iní ľudia vlastnia a tak ďalej. To sú všetko vzťahy človeka k človeku. To je základ morálnych a etických princípov spravodlivosti. Židovská biblia začína tým, že s že sú tam dvaja ľudia Adam a Eva. A títo dvaja ľudia sú praotcovia pra prarodičia celého ľudstva. To znamená nikto nemá právo povedať, ja som lepší ako ty, lebo všetci máme ten istý pôvod.

Eh, židovstvo nemá misionárov a nebude nikdy presvedčovať nikoho iného, aby toto náboženstvo prijal. Pravda židovstvo má neuveriteľný odkaz pre všetkých ľudí na svete. A to byť slobodným, morálnym, etickým a spravodlivým. A trvalo to ako lyžovanie na na piesku a veľmi pomaličky to šlo tých štyritisíc rokov, ale dožili sme sa v tomto desaťročí hlavne po páde páde tej veľkého impéria sovietskeho, že tento ideál sa pomaličky ap uplatňuje a celé ľudstvo ho prijíma s veľmi veľkým nadšením, hlavne preto, že posledné veľké impérium nedemokratické impérium teroristické impérium a diktátorské impérium Sovietsky zväz sa nejako nejakým zvláštnym záhadným spôsobom rozpadol nikto to nepredpokladal a nepredvídal a predsa sa to stalo a a Amerika akákoľvek s akokoľvek postupovala k demokracii tým prekována prekonávaním otroctva predsa len je to najlepšia demokracia, aká na tomto, na tejto zemeguli je a zdá sa, že vplyv Spojených štátov na je taký, že každý rok pribúda z tých dvesto zhruba štátov, ktoré sú na svete niekoľko demokracií každý rok.

A toto je dôsledok od Abraháma až po Mojžiša a každý si to môže prečítať v židovskej biblii v Starom zákone. A ja sa s týmto princípom, ktorý je vlastne sociálnym odkazom pre celé ľudstvo plne stotožňujem a som veľmi šťastný, že som žil tak dlho, že vidím, že svet dnes má obrovskú šancu tieto ideály pod rôznymi menami a rôznymi titulmi a rôznymi cestami a cestičkami predsa len pomaly ale iste prijímať. Samozrejme, že pred nama mi stoja obrovské dva problémy, prvé je diktatúra sú dobre tak toto nebudem.

 

Moderátorka

To už zachádzame naozaj do politiky súčasnej. Ja som sa ťa chcela ešte opýtať, či by si chcel ešte niečo doplniť o k tejto tvojej výpovedi, nad či si vlastne niečo nezabudol.

 

Tibor Spitz

Určite som mnoho vecí nepovedal a zabudol možno to, že nakoniec si sa pýtala na iden identitu a židovstvo. V prvej príležitosti, akú som mal a to hlavne na západe a to bolo v Kanade a potom v Amerike, som sa som sa som začal chodiť do židovských synagóg, dodržujeme pravidlá , ktoré sú opísané v biblii ako pravidlá , jeme to, čo je tam dovolené a nejeme to, čo je tam zakázané posledných desať rokov sme prešli sme sa stali členmi ortodoxného židovstva, kde tieto všetky princípy sa dodržujú o trochu viac ako u iných a lebo židovstvo má dva má má to je tiež rozdelené na rôzne stupne dodržiavania týchto pravidiel.

Dnes nikdy sme nezabudli , že človek má byť slobodný a nie žiadne extrémy nie nepestujeme, ale nikdy som sa židovstva nevzdal a nikdy som nemal som najmenšie pochybnosti o tom, že táto myšlienka, ktorá je tam a ktorá na vlastne vytvorila es dve obrovské náboženstvá a to kresťanstvo a a islám, žeby v tej čistej forme nemala neuveriteľne veľké veľké výhody pre každého človeka, ktorý ktorý si to chce prečítať a chce tak žiť.

Čo som nepovedal, určite som nepovedal viac ako som povedal, ale obyčajne keď prednášam, tak končím s jedným vtipom, ktorý keď sa pýta jeden človek druhého, žil si tu svoj celý život. A on sa začal brániť, ešte nie celý život, ešte nie celý takže takto aj končím ešte sa ne nehodlám nikde nehodlám nikde hoci zach za pár mesiacov budem mať sedemdesiatšesť, nehod nikde sa neponáhľam a a chcem pokračovať ako v umeleckej činnosti a vedeckej činnosti a ako konzultant sklárskej výroby a sklárskych výrobkov ako dlho len budem môcť.

 

Moderátorka

Ďakujem ti Tibor . Môžme ísť.

 

Tibor Spitz

A čo sa týka vzťahu medzi kresťanmi a židmi z môjho detstva alebo neskôr na Slovensku šestnásť rokov som žil v Kubíne, v Dolnom Kubíne a potom pokračoval niekoľko rokov v Liptovskom Mikuláši a potom som odišiel do Čiech. Ale ten problém bol skoro všade rovnaký.

V detstve, keď som chodili do ľudovej školy tam som nevidel žiadny veľký rozdiel medzi náboženstvami, lebo keď sme sa trochu hašterili alebo jeden druhému vysmievali, nebol veľký rozdiel medzi luteránom, katolíkom alebo židom. A boli to hlavne také náboženské rozdiely, lebo my sme išli do iného kostola v sobotu a katolíci a evanjelici išli do iného kostola v nedeľu. Ale skutočne v tých v tom zvyšku šesť dní týždňa táto náboženská otázka nikdy nepadla a aj keď niekto povedal keď som v škole niekde počul ako deti spievali židku, židku, daj pažítku určite nevedeli, čo to je židovstvo a nemali ani poňatia, čo to je kresťanstvo a ani nevedeli, prečo to spievajú.

Takže to sú boli také smiešne veci. Moji rodičia boli veľmi demokratickí, my sme mali priateľov prakticky z každej sociálnej vrstvy a z každého náboženstva a tam neboli v Kubíne nebolo nebolo veľmi mnoho tak veľmi vzdelaných ľudí, ale kto bol vzdelaný, ten bol členom našej rodiny a ten chodil k nám a môj otec hral šachy pravidelne a hral ho s prakticky takzvanou vzdelanou elitou Dolného Kubína a zas prakticky z celej Oravy. Ehm u nás sa schádzala mládež nielen židovská mládež hocikto, hrali sme pingpong ešte sme nemali tie rakety, sme hrali so zošitami, tvrdými zošitami na s normálnom dlhom stole.

Eh, ja som mal priateľov židov a nežidov takisto a nepamätám sa, že by som niekedy pocítil v najmenšom nejakú nejaké perzekúciu alebo nejaké vyhrážanie alebo nejaké, že by niekto bol veľmi nepriateľský. Samozrejme, že sa stalo, stalo, že niekto mi vynadal ako ako do židákov ako ale oni ani poňatia nemali, o čo ide a ani ja som poriadne nevedel, o čo ide.

Lebo ja som vedel, že som nikomu nič neublížil a moji rodičia takisto nie a prečo sa ten chlapec na mňa hnevá, pretože mu rodičia povedali, že ja som nejaký z iný alebo zlý.

Boli tam bolo tam niekoľko rozporov, ktoré ktorému by som sa mal vrátiť, čo sa netýkali našej rodiny, my sme vedeli rôzne reči, ale vedeli sme absolútne dokonale perfektne slovensky. Moji starí rodičia rozprávali perfektne slovensky a my sme nemali tento problém jazykový.

Pravda boli ľudia, ktorí prišli dajme tomu z Maďarska alebo z iných kraj krajín alebo alebo žili v tom Rakúsko-Uhorsku a tam boli úradné reči maďarčina a nemčina a ako niektorí sa nenaučili alebo nechceli naučiť alebo nevedeli sa naučiť slovensky, ale keď mali deti alebo vnukov, tí sa už slovensky samozrejme naučili. V tomto prechodnom období židom vyčítali, že nevedia reč slovenskú reč a že nemôžu byť považovaní za takzvaných skutočných Slovákov, mňa sa to netýkalo, lebo moji starí rodičia prišli z Ardonoviec, Radošinnej a môj praotec rozprával slovensky.

Ehm, ehm, takže my sme neprišli odnikadiaľ inakadiaľ z Rakúsko-Uhorska, no moji predkovia na Slovensku žili stále. Možno že pred pár sto rokmi prišli niekde z Moravy ako niektorí z nich. Niekto tam sledoval tie národné kamene a niekde prišiel tam do Mikulova niekde alebo čo. Ale ale hoci hoci ako to bolo my sme Slováci boli a my sme sa hlásili ako národnosť slovenskú. Niektorí v prvej republike sa hlásili k národnosti židovskej, lebo vtedy bola ako povolená v prvej republike ČSR.

Čo sa týka tejto rečovej veci keď si človek prečíta Adolfa Hit vyhlásenia Adolfa Hitlera aj jeho pri pris jeho príslušníkov tej nacistickej strany, najväčšie výčitky robili židom, ktorí vedeli príliš dobre nemecky a ktorí vedeli tak dobre nemecky a pretože boli viac medzi nimi viac intelektuálov, že sa im miešali do ich kultúry a hlavná výčitka Hitlera bola, že židia boli lepší Nemci ako boli Nemci. Jeho trápilo to, že židia vedeli nemecky príliš dobre. On ako Nemec a Rakúšan vyčítal židom, že vedia príliš dobre nemecky.

Na Slovensku zase sa hovorilo, že židia nevedia dosť dobre slovensky. To mi pripomína takú takú rozprávku z Talmudu čo je čo je veľmi stará kniha, tam lev stojí v potôčiku a hovorí jahňaťu, ktoré stojí tiež v potôčiku, ty mi kalíš vodu, ja ťa zožeriem. A to jahňa hovorí, ako ti môžem kaliť vodu, veď ja nejdem s prúdom, ja som proti prúdu. A on hovorí, aj tak ťa zožeriem. Takže tn tá tá otázka jazyková, to bola len dobrá výhovorka, proste keď chce niekto niekoho okradnúť, žiadny dôvod nepotrebuje okradnúť bolo možno židov ľahko, protože pretože nemali štát nemali armádu neboli vyzbrojení, boli veľmi mierumilovní, tak okradnúť slabého je veľmi ľahko, to tiež začínam moje prednášky niekedy na školách, im poviem, predstavte si, že stojí nejaký zlodej na rohu ulice a vyberie vyberá si, koho ide okradnúť koho ide okradnúť. Tak tam ide nejaký veľký silný človek a má aj nejakú nadutú tašku, vyzerá, že tam má pištoľ a potom tam ide na rohu taká maličká babka a takto tlačí svoju peňaženku k hrudi a a je slabučká a maličká a tak hádajte, koho koho ten zlodej ide okradnúť? Tú babku alebo toho silného človeka? A všetci kričia, áno, áno, tú babku. Tak hovorím, vidíte a toto je čiastočné vysvetlenie čo sa stalo židom cez holokaust.

Bezbranný národ, mierumilovný národ, ktorý okradli a aby nemohli si pýtať späť svoje majetky tak ich aj aj zabili a zabili aj ich dedičov pre istotu. Ale to nevysvetľuje všetko. Mi trvalo niekoľko desiatok rokov, aby som pochopil, že to nebola len obyčajná vra obyčajná krádež, lebo keď niekoho okradnem, ja ho nemusím zabiť preto. A kradlo sa vždy v dejinách, ale genocídu urobiť je viac ako ako krádež.

A tá má svoje korene v ideológii, ktorú som sa snažil vysvetliť, že mocipáni a diktátori nechcú mať opozíciu voči svojmu diktátorstvu a nemusím ísť späť ku babylonským a egyptským a gréckym a rímskym impériám v naš v mojej generácii som zažil dve, ktoré obe boli nesmierne nepriateľské k židovstvu ako ideológii, ktorá chce, aby každý mal rovné práva, aby sa mohol slobodne pohybovať a aby nebol obmedzený v ničom, aby neubližoval iným a my nemôžeme povedať žiadnemu diktátorovi, to žid židovské heslo, nerob iným, čo nechceš, aby robili tebe.

Lebo diktátor chce robiť iným, čo nechce, aby robili jemu. A on chce panovať, on chce ukázať prstom na hocikoho a mať rozhodnutie nad jeho životom a smrťou. A tototo toto s preto kresťanstvo vyšlo zo židovstva, lebo nahradzovalo tú Rímsku ríšu, že sa to potom samozrejme pragmaticky menilo a a a dávam obyčajne taký príklad a existuje jedna jeden najdôležitejší sviatok v židovstve a to je osľub to je oslava oslobodenia otrokov z egyptského otroctva a to sa volá Peisach alebo anglicky pas over alebo neviem či slovensky sa volá Paska.

A z to a napriek tomu, že v Novom zákone sú len židovské sviatky a sobota sa svätí ako týž ako deň odpočinku, tak napriek tomu štyristo rokov neskôr sa tie všetky sviatky zmenili na celkom iné a tá tento sviatok je oslobodenie otrokov z otroctva sa zmenil na Veľkú noc, ktorá nespomína žiadne oslobodenie otrokov z Egypta, lebo kresťanstvo vzniklo v Rímskej ríši a Rímska ríša nemala žiadne sympatie hlavne nie vl vládcovia ako Konstantín, ktorý vlastne uzákonil kresťanstvo v tej ríši, nemal žiadne sympatie k oslobodeným otrokom, veď to bola otrokárska spoločnosť a trvala ešte ďalších tisíc rokov. A nevoľníctvo na Slovensku a a v celej Európe. A pálenie čarodejníc a tak ďalej, to boli diktátori, ktorí chceli vládnuť neobmedzene nad životom a smrťou a preto nemohli prijať ideológiu židovstva a keďže kresťanstvo vyšlo zo židovstva, museli to nejako upraviť a sa im to aj podarilo do dnešného dňa. Až do francúzskej revolúcie, kde to potom sekulárna vláda tá svetská vláda prevzala a odstrčila náboženskú moc trošku nabok.

 

Moderátorka

 A k tým kubínskym vzťahom mi ešte niečo povieš?

 

Tibor Spitz

Prosím?

 

Moderátorka

K tým Kubínčanom mi ešte niečo povieš?

 

Tibor Spitz

Ku Kubínčanom môžem povedať to, že keď prišli zákony v roku tisíc deväťsto štyridsať a to bola presná kópia dokonca zlepšená kópia Norimeberských zákonov, ale tak zak kto nedodržuje zákony, je trestaný alebo dostane finančnú pokutu alebo ho zavrú a keď nedodržuje zákony vo veľmi vážnej miere tak takých ľudí dokonca posielali do koncentračných táborov a niektorých aj na smrť do táborov smrti, lebo sa priečili zákonom štátu a cez roky tisíc deväťsto štyridsať až štyridsaťpäť na Slovensku tieto zákony boli fašistické. A boli priamo podriadené zákonom Veľkonemeckej ríše.

To znamená, že kto pomáhal židom sa zachrániť, pretože židia mali byť odvezení a podľa všetkých platných zákonov najprv najprv okradnutí, potom izolovaní, potom zhromaždení a potom poslaní do táborov smrti alebo do táborov, kde pracovali asi šesť mesiacov, dávali im šesto kalórií až za šesť mesiacov ochoreli a zomreli. Alebo ich zabili hneď, keď boli deti, ženy alebo slabí, starci a tak ďalej. To znamená, že kto sa priečil týmto zákonom v tej dobe, mnohí sa dostali alebo do koncentráku sami alebo do basy, lebo porušovali zákony štátu. Alebo boli poslaní mnohí napríklad niekoľko katolíckych kňazov bolo poslaných do táborov smrti, lebo obhajovali židov alebo obhajovali, proste boli proti nacistickému režimu, v ktorých sa rozhodovalo o živote a smrti. V tejto čo s.