Magda Stančíková, rod. Biedermanová
* 1922 †︎ 2022
-
„No ale tá Budapešť bola veľmi ťažká, lebo my sme boli úplne bez prostriedkov a boli sme načierno! Každý sa nás bál, lebo keby nás chytili nejaké maďarské rodiny, tak ich zatvoria a nás vyšikujú späť na Slovensko. Tak potom do toho bombardovanie, hladovanie, spanie na ulici a také, to boli úplne bežné veci. Bolo to hrozné!"
-
„Nastal štyridsiaty piaty rok, vrátili sme sa na Slovensko, môj muž dostal dobré zamestnanie. Všetko bolo v poriadku, až kým prišli Rusi a tým, že môj muž mal vysoké postavenie, tak bol v tom procese, bol zatvorený. Takže som bola zase sama. Trvalo to tri roky, potom umrel Stalin, tak ich vypustili. No a potom sme žili takým občianskym životom, ale môj muž veľmi zle znášal tieto útrapy, takže 65-ročný umrel. No a ja som štyridsať rokov bola sama."
-
„Ja pochádzam z Novej Bane, môj otec bol advokát. Ako dieťa som sa mala dobre do mojich šestnástich rokov. Nová Baňa, to patrilo do Československa a ja som chodila do gymnázia v Leviciach, lebo v Novej Bani gymnázium nebolo. Levice potom pripadli Maďarom, tak ja som sa vrátila do Novej Bane a potom už som v štúdiu nepokračovala. V roku 1938 som sa vydala za doktora Vojtecha Stančíka a potom v roku 1942 sme ušli do Maďarska [rok 1938 pravdepodobne nie je správny, má to byť rok 1940, pozn. ed.]). Ušli sme do Maďarska, tá naša cesta bola veľmi, veľmi strastiplná, lebo na hranici nás chytili financi a chceli nás vrátiť, tak sme ich uprosili a oni nám povedali, že dobre, že nás pustia."
-
Full recordings
-
Ohel David Bratislava, 06.12.2017
(audio)
duration: 39:22
Full recordings are available only for logged users.
Najviac si treba vážiť rodinu, znamená všetko a nič ju nenahradí
Pani Magda Stančíková sa narodila 1. januára 1922 v Nemšovej, detstvo prežila v Novej Bani v rodine advokáta. V roku 1940 sa vydala za Dr. Vojtecha Stančíka, ktorý bol o 9 rokov starší, bol právnikom a pochádzal z pobožnej židovskej rodiny z Liptovského Mikuláša. Obavy o ďalší osud ich priviedli k myšlienke opustiť Slovensko a nájsť útočisko v Budapešti, kde sa ukrývali tri roky a žili len z toho, čo im ľudia tajne dávali. Po vojne sa vrátili na Slovensko. Z celej mnohopočetnej rodiny sa vrátili len traja. Nemali kde v Novej Bani bývať, tak dočasne zostali u známych, aby sa napokon presťahovali do Bratislavy, kde manžel získal dobré miesto na úrade Zboru povereníkov ako právnik. Zmenu priniesli päťdesiate roky. Manžel, starý komunista, mal vysoké postavenie a v čistkách v roku 1950 bol obžalovaný a odsúdený za hospodársku sabotáž. Väznený bol v Bratislave a pani Stančíkovej počas celých troch rokov neumožnoli navštevovať ho. Pani Magda prišla o svoje dobré miesto, bola vysťahovaná z bytu a popritom sa musela starať o smrteľne chorého otca. Po smrti Stalina konečne boli ukončené tri roky väznenia manžela, ktorý bol neskôr rehabilitovaný. Napriek tomu, že manžel bol zbavený obvinenia, boli „kádrové mŕtvoly”. Po návrate z väzenia prekonal dva infarkty ako následok vojnových útrap. Ten druhý sa mu stal osudným a s podlomeným zdravím vo veku 65 rokov zomrel. Za najkrajšie obdobie svojho života považuje pani Stančíková roky po boku svojho manžela. Možno aj vďaka ťažkým chvíľam, ktoré prežili, si veľmi vážili spoločný život.
