The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Judita Stavrovská (* 1942)

• narodená 27. 5. 1942 ako Judita Felediová

• spoločne s mamou sa vyhla transportu do koncentračného tábora

• 30. 11. 1942 boli rodičia poslaní do pracovného tábora v Novákoch

• 29. augusta 1944 po vypuknutí SNP boli väzni z tábora v Novákoch prepustení

• na jeseň 1944 rodičia s malou Juditou odišli do dediny Baláže pri Banskej Bystrici

• 19. marca 1945 boli Baláže vypálené nacistami, rodina sa schovávala v horách nad dedinou

• v roku 1952 po procese s Rudolfom Slánskym bol Juditin otec prepustený zo zamestnania

• v roku 1968 Judita spoločne s manželom Alexandrom emigrovala do USA

Judita Stavrovská sa narodila 27. mája 1942 v Ružomberku ako prvé dieťa Eleny a Ladislava Felediovcov. Jej rodičia boli židovského pôvodu a narodenie dcéry bolo pre nich väčším šťastím, ako mohli spočiatku tušiť. Ako jej neskôr povedali, je dosť možné, že im Judita zachránila život.

Narodenie v čase transportov

Rodičia Judity Stavrovskej, rodenej Felediovej, žili v Ružomberku a v roku 1937 mali civilný sobáš. Otec pracoval ako obchodný cestujúci a mama bola v domácnosti. Rodina Felediovcov nebola obzvlášť bohatá, Juditini rodičia neboli ani príliš zbožní, patrili k bežným zástupcom strednej triedy.

Po prijatí Židovského kódexu zo septembra 1941 predstavitelia Slovenského štátu vyčlenili zo spoločnosti občanov židovského pôvodu. Židia, ktorí nemali udelené výnimky, boli pre štát nepotrební. Postupne boli segregovaní a posielaní mimo hraníc Slovenska. Už na jar 1942 mali do jedného z prvých transportov smerujúcich do nacistami ovládaného Poľska nastúpiť aj Juditini rodičia. V tom čase bola mama Elena už niekoľko mesiacov tehotná.

„Rodičov doviezli do Popradu, už ich išli naložiť do vagóna, keď nejaký gardista sa pozrel na mamu. On bol možno ešte vtedy pod tým dojmom, že tam idú na prácu. Tak on rozhodol, že čo tam bude taká žena robiť, keď má za chvíľu rodiť, a poslal ich späť do Ružomberka. Tak sa zachránili prvý raz,“ spomína pani Stavrovská na udalosti, ktoré jej neskôr vyjavili jej rodičia.

V rovnaký deň, keď bol v Prahe spáchaný atentát na Heydricha, prišla na svet aj Judita Felediová. Už pár dní po jej narodení prišli do nemocnice predstavitelia Slovenského štátu so zoznamom ľudí, ktorí majú nastúpiť na najbližší transport. Podľa zoznamu mali byť Juditini rodičia vo vlaku, ktorý 2. júna odchádzal z Liptovskému Mikuláša: „To bolo pár dní po tom, čo som sa narodila. Ale bol jeden lekár, ktorý moju mamu odmietol vydať. Povedal, že on odtiaľ neprepustí ženu, ktorá je dva-tri dni po pôrode a má malé dieťa.“ Takto sa aj vďaka novorodeniatku Felediovci vyhli ceste, z ktorej sa mnohí slovenskí Židia už nikdy nevrátili.

Pracovný tábor v Novákoch

Felediovci mali s čerstvo narodenou Juditou takpovediac šťastie v nešťastí. Juditini rodičia ale nemali výnimku, štát sa ich potreboval zbaviť, preto bolo iba otázkou času, kedy nastúpia do ďalšieho z vlakov. Mamin brat Mikuláš bol lekárnik, vďaka čomu sa vyhol deportáciam. Jeho výnimka sa vzťahovala aj na Juditiných starých rodičov. Na jej rodičov však nie, preto ich 30. novembra 1942 poslali do tábora v Novákoch. Šesťmesačná Judita ostala so starými rodičmi v Ružomberku.

Neďaleko mesta Nováky sídlil počas Slovenského štátu najväčší z troch veľkých pracovných táborov. Mama a otec Judity sem prišli už v čase, kedy sa tu internovaných Židov režim snažil využívať pre hospodárske účely. V Novákoch boli Židia nútení pracovať prevažne za účelom výroby konfekcie. Avšak do jesene 1942 tábor slúžil najmä ako stredisko pre ľudí, ktorí mali byť následne poslaní do koncentračných táborov. Z Novák deportovali v rámci transportov odhadom 4000 až 5000 Židov. Posledný vlak smerujúci do Lublina v Poľsku odišiel z Novák 15. októbra.

Juditini rodičia sem dorazili už viac ako mesiac po zastavení prvej vlny transportov. Síce sa vyhli deportáciám zo Slovenska, stále však boli pozbavení osobnej slobody a občianskych práv. Kvôli svojmu pôvodu boli nútení pracovať v táborových dielňach. Felediovcom časom umožnili, aby ich dcéra prišla na leto navštíviť. Judita mala iba dva roky, keď v lete 1944 bývala s rodičmi v drevených barakoch nováckeho tábora. Dňa 29. augusta ale vypuklo Slovenské národné povstanie a jedným z prvých krokov povstalcov bolo otvorenie brán pracovných táborov. Felediovci so svojou malou dcérou nakrátko získali slobodu.

Skrývanie sa v horách

Rodina sa po odchode z pracovného tábora vydala do centra povstaleckého územia – na stredné Slovensko. V septembri sa vo Zvolene narodila Juditina sestra Dáša. Rodina vzápätí našla dočasné bývanie v dedine Baláže neďaleko Banskej Bystrice. Povstanie bolo čoskoro potlačené a Felediovci sa museli skrývať pred nacistami i prisluhovačmi ľudáckeho režimu.

„Našli sa ľudia, ktorí boli ochotní našu rodinu ukrývať. A neboli sme jediná židovská rodina, ktorá bola v Balážoch. My sme bývali v akejsi miestnosti vo dvore, čo vyzerala ako letná kuchyňa. Ja som mala dva roky a sestra bola čerstvo narodená. Baláže boli partizánska dedina, často tam Nemci robili razie. Dedinčania zvykli už vedieť dopredu, že idú Nemci. Tak každý raz mňa mama niesla na rukách a otec mal sestru v ruksaku na chrbte. Utekali sme skrývať sa do hôr.“

Dedinu Baláže, podobne ako neďaleké Kalište, nacisti v marci 1945 vypálili. Za pomoc partizánom a poskytovanie útočiska prenasledovaným ľuďom boli mnohí obyvatelia popravení. Dedinčania z Baláž vedeli, že sa schyľuje k najhoršiemu, preto ešte predtým rodinu Felediovcov odviedli na bezpečnejšie miesto.

„Nás ešte spoločne s dvoma rodinami tí dedinčania, ktorí nás zachránili, odviedli do hôr, kde bol taký podzemný bunker. A v tom my sme strávili zimu a jar z roku 1944 na 1945, kým neprišla sovietska armáda a nedošlo k oslobodeniu. Že sme to prežili, to si neviem vysvetliť, ako je to možné. Moja sestra bola taká slabá, lebo nebolo dosť jedla, že ani plakať nevládala. Čo bolo ale šťastie, lebo Nemci tam chodili nad nami, keď sme boli pod zemou. Keby bola zaplakala, tak by nás boli našli. Tí ľudia z Baláž nás zachránili. Nosili jedlo, tiež toho nemali dosť. Mama vravela, že počítali, koľko fazúľ každá osoba bude mať na jedenie. Otec v tom mraze chodil prať plienky do potoka, musel najprv roztĺcť ľad a potom to vypláchať. No prosto, neviem si to predstaviť, ako sme to prežili. Ale prežili sme.“

Judita Stavrovská sa neskôr snažila vypátrať záchrancov jej rodiny, od rodičov vedela, že sa volali Tišliarovci. Nevedeli však presne, o ktorú rodinu išlo, keďže v súčasnosti sa v Balážoch nachádza viacero ľudí s rovnakým priezviskom. Ich presnú totožnosť sa jej nepodarilo zistiť. „Nerobím si ilúzie, mnohí ľudia na Slovensku boli na strane Nemcov a aktívne sa zúčastňovali v akciách proti Židom, ale boli aj mnohí, ktorí boli ochotní riskovať vlastné životy a pomáhali.“

Pretrvávajúci antisemitizmus

Po oslobodení v roku 1945 sa rodičia s Juditou a druhou dcérou vrátili do Ružomberka. Matka Elena stále s nádejou čakala na návrat rodičov, ktorí boli pôvodne vyňatí z transportov. Po potlačení povstania však boli zrušené všetky výnimky a ich následne deportovali. Neskôr sa dozvedeli, že Juditina stará mama Róza zomrela v koncentračnom tábore Ravensbrück, o jej manželovi Bernardovi dodnes nič nevedia.

Byt Juditiných rodičov v Ružomberku počas vojny pripadol arizátorom; otec Ladislav napríklad raz pri prechádzke mestom cez okno uvidel v cudzom byte vlastný sekretár. V roku 1950 sa rodina presťahovala do Bratislavy, kde Juditin otec získal zamestnanie. Napriek všetkému, čím si Juditina rodina musela počas ľudáckeho režimu prejsť, antisemitizmus ani za komunizmu zo spoločnosti nevymizol.

„Odkedy sme vyrastali, nikdy nepadla otázka, či sme Židia, alebo nie sme Židia, ale ľudia v našom okolí nám to nedali zabudnúť. Už na základnej škole deti na mňa vykrikovali, že som Židovka. Deväťročné deti na mňa vykrikovali: ‚Čo ty tu hľadáš, veď ty si Židovka!‘ Nedalo sa to zatajiť, takto to išlo celé roky, v školách, v zamestnaniach a tak ďalej.“

Protižidovské postoje síce už neboli priamo deklarované ako vo fašistických režimoch, avšak myslenie ľudí sa často nezmenilo. Neskrývaný antisemitizmus vyšiel na povrch aj počas vykonštruovaného procesu s Rudolfom Slánskym v roku 1952. Jedenásti zo štrnástich obžalovaných boli označení ako osoby židovského pôvodu a sionisti. Následné perzekúcie neobišli ani Juditinu rodinu - prenasledovaný, väznený a do uránových baní bol poslaný aj bratranec Juditinej mamy Edo, niekoľkoročnému väzneniu sa nevyhol ani otcov brat Ernest Feledi. Hľadanie domnelého nepriateľa opäť postihlo aj Juditinho otca Ladislava.

„Otec bol vyhodený zo zamestnania a obvinený, že je sionista. Vtedy sa tomu hovorilo, že ho poslali do výroby, čo spočívalo v tom, že mu našli zamestnanie, nemohol si vyberať. Musel robiť ako strechár. Môj otec bol skoro 50-ročný, nikdy manuálne nepracoval, predtým bol obchodný cestujúci, tak pre neho to bolo strašné, aj po psychickej stránke. Každý raz, keď zvonili, sa báli, že prišli po otca. Rodičia tŕpli, a to si pamätám, že ho tiež zatknú, lebo mama už vedela, že v rámci Slánskeho procesu už zavreli bratranca Eda.“

Odchod za lepším životom

Judita Stavrovská bola vždy dobrá študentka, prechádzala školami s čistým vysvedčením, keďže ako hovorí, od mala sa snažila vynikať, aby nebola posudzovaná pre svoj pôvod, ale za výsledky. Už na strednej škole jej ale dopredu povedali, že ju nikdy na vysokú školu nevezmú. Rodičia chceli, aby študovala právo, ona však nechcela o „socialistickom práve“ ani počuť. Od mala rada a veľa čítala, preto sa prihlásila na knihovníctvo. Neskôr prišlo poštou rozhodnutie o neprijatí. Dôvodom bolo, že nemala „robotnícky pôvod”. Judita sa po maturite zamestnala ako dozor v knižnici, časom ju povýšili a neskôr bola dokonca prijatá na diaľkové štúdium.

Judita sa v roku 1967 zosobášila s manželom Alexandrom. Popri práci v knižnici sa zaujímala aj o divadlo; do dramatického súboru chodila ešte na strednej škole. Uvoľnenie druhej polovice 60. rokov vnímala s manželom veľmi nadšene, i keď nemala prílišnú nádej, že sa v spoločnosti skutočne niečo zmení. Obavy manželov Stavrovských boli s definitívnou platnosťou naplnené 21. agusta 1968 vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Judita s Alexandrom sa rozhodli, že nadišiel čas na emigráciu do zahraničia.

„Kým nepoznáte niečo lepšie, človek sa akosi ľahšie zmieri. Aj keď si uvedomíte, že žijete fakticky v komunistickej diktatúre, tak si neuvedomujete ten rozdiel, ako keď sa to zlepší a ako sa to zlepšilo v tých mesiacoch Pražskej jari. A potom sa to má vrátiť do starých koľají. To sme už nemohli akceptovať,“ spomína dnes pani Stavrovská na príčiny ich rozhodnutia opustiť komunistické Československo. 

Judita Stavovská spoločne s manželom v roku 1968 emigrovala na Západ. Mali štastie, že dostali 3-dňové povolenie na návštevu známych vo Viedni. Za hranicami už zostali. Odtiaľ sa vďaka organizácii pomáhajúcej židovským utečencom snažili vybaviť azyl v zahraničí. Pôvodne uvažovali o Izraeli či Južnej Afrike, čoskoro ale zistili, že hľadanie útočiska v cudzine sa nezaobíde bez komplikácii. Nakoniec im bolo umožnené začať nový život v americkom Colorade, kde vychovali aj svoje deti. Dodnes sa na Slovensko každoročne vracajú, či už za príbuznými a starými priateľmi alebo kvôli spomienkam.