Judita Stavrovská

„Ďalší transport išiel z Liptovského Mikuláša 2. júna 1942. Moja mama a ja sme boli ešte v nemocnici v Ružomberku, keď tam prišli za ňou s ďalším zoznamom, podľa ktorého mali byť rodičia v tomto transporte. To bolo pár dní po tom, čo som sa narodila. A znova to bol jeden človek - lekár v tej nemocnici -, ktorý nás odmietol vydať. Povedal, že on z nemocnice neprepustí ženu, ktorá bola dva-tri dni po pôrode a má malé dieťa. Takže tým pádom sa moji rodičia vyhli aj tomuto transportu. Moji starí rodičia mali ísť v tom transporte tiež, lenže oni mali takzvanú výnimku. Pretože mamin brat Mikuláš bol farmaceutista, čo bolo v Slovenskom štáte považované za potrebnú funkciu, a tým, že on bol chránený, výnimka sa vzťahovala aj na jeho rodičov. Na mojich rodičov však nie."

„Takže nás ešte spoločne s dvoma rodinami tí dedinčania, ktorí nás zachránili, odviedli do hôr, kde bol taký podzemný bunker. A v tom my sme strávili zimu a jar z roku '44 na '45, kým neprišla sovietska armáda a nedošlo k oslobodeniu. Že sme to prežili, to si ja tiež neviem vysvetliť, ako je to možné. Moja sestra bola taká slabá, lebo nebolo dosť jedla, že ani plakať nevládala. Čo bolo ale šťastie, lebo Nemci tam chodili nad nami, keď sme boli pod zemou. Keby bola zaplakala, tak by nás boli našli. Tí ľudia z Baláž nás zachránili. Nosili jedlo, tiež toho nemali dosť. Mama vravela, že počítali, koľko fazúľ každá osoba bude mať na jedenie. Otec v tom mraze chodil prať plienky do potoka, musel najprv roztĺcť lad a potom to vypláchať. No proste neviem si to predstaviť, ako sme to prežili. Ale sme prežili."