Judita Stavrovská

„Takže nás ešte spoločne s dvoma rodinami tí dedinčania, ktorí nás zachránili, odviedli do hôr, kde bol taký podzemný bunker. A v tom my sme strávili zimu a jar z roku '44 na '45, kým neprišla sovietska armáda a nedošlo k oslobodeniu. Že sme to prežili, to si ja tiež neviem vysvetliť, ako je to možné. Moja sestra bola taká slabá, lebo nebolo dosť jedla, že ani plakať nevládala. Čo bolo ale šťastie, lebo Nemci tam chodili nad nami, keď sme boli pod zemou. Keby bola zaplakala, tak by nás boli našli. Tí ľudia z Baláž nás zachránili. Nosili jedlo, tiež toho nemali dosť. Mama vravela, že počítali, koľko fazúľ každá osoba bude mať na jedenie. Otec v tom mraze chodil prať plienky do potoka, musel najprv roztĺcť lad a potom to vypláchať. No proste neviem si to predstaviť, ako sme to prežili. Ale sme prežili."

„Ako som povedala, otec bol veľmi schopný a postupoval z jedného úradu do druhého. Až do '52. roku, keď bol proces so Slánským. Otec bol vyhodený zo zamestnania, obvinený, že je sionista. Rodičia tŕpli, a to si pamätám, že ho tiež zatknú, lebo mama už vedela, že v rámci Slánskeho procesu zavreli bratranca Eda Goldstückera. Vtedy sa tomu hovorilo, že ho poslali do výroby, čo spočívalo v tom, že mu našli zamestnanie, nemohol si vyberať - a robil ako strechár. Môj otec bol skoro 50-ročný, nikdy manuálne nepracoval, bol pred tým obchodný cestujúci, tak pre neho to bolo strašné."