Juraj Steiner

* 1946

  • "Dostali ste výplatu a tam ste mali päťkorunovú známku, mimoriadnu známku ROH na podporu, ja neviem, Kubánskej revolúcie. Čo ste mohol povedať, že dajte mi tých päť korún naspäť, ja tú známku nechcem, lebo ja to nechcem podporiť? Takisto keď niekto ustanovil nejakú schôdzu a podľa mňa takú veľkú, že tam prišiel nejaký námestník, a povedal, že pri odchode sa všetci podpíšte, tak to všetci podpísali. Ja som časť tej Charty prečítal, časti som rozumel, časti nie, považoval som to, že dobre, že také niečo bolo, ale nejak som tomu ani poriadne nerozumel. A Anticharta, si myslím, že každý, kto bol zamestnaný, to bolo to donucovanie, to bolo to zakladanie nových zväzov a nových pravidiel hry. A boli aj takí ľudia, ktorí sa tomu spriečili a tí nepracovali."

  • "Robil som železiara v panelárni a naučil som sa do všetkých panelov, z ktorých stojí Karlova Ves alebo celé lokácie, ktoré boli vtedy vo výstavbe. Tak ja som do nich montoval tie železné výstužové konštrukcie do panelov, kde sa vyrábali. A to som robil dva roky. A potom som sa vrátil do televízie a začal som zase pracovať ako maskér. Takže ja som to jedno obdobie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy a jedno to obdobie normalizácie po tom vstupe zažil de facto ako robotník. A keď som sa vrátil do televízie, tak ma oboznámili s tým, kto tými previerkami neprešiel. Takže vtedy som už začal chápať, aká to je hra. Nejak už som s tým bol konfrontovaný. Možno som to nechápal vtedy, ešte stále to pre mňa nebolo dôležité. Pre mňa bolo dôležité, že som sa mohol postarať o rodinu, zarobiť peniaze a pretože som zhodou okolností tú prácu mal rád a mal som v nej úspech, tak to boli také motory, ktoré boli pre mňa prioritou v tom čase. Priamo 21. augusta som býval v tom čase na Veternej, tam bývala moja mama v tom byte. A keď som išiel do panelárne na rannú smenu, lebo tam bola trojsmenná prevádzka v tom čase, tak som videl vonku tie tanky pred Slovenskou národnou radou a pred Svätou trojicou a všade odstavené všelijaké iné a neporiadok na cestách a bezradných ľudí a žiadna mestská doprava, nič. Tak som sa vrátil domov, žene som povedal, nech nikam nechodí. Naša dcéra mala štyri mesiace vtedy, v auguste. A išiel som pešo do práce, krížom cez mesto. Všade som videl, čo sa tam deje, a keď sme prišli do práce, tam už ten národ bol rozrušený a bol pohoršený."

  • "Môj otec sa volal Alexander Steiner. On bol najstarším synom mojho deda, ktorý bol Artúr Steiner. A Artúr Steiner bol v medzivojnovom období, ale aj počas Slovenského štátu, veľkoobchodníkom s múkou, tá firma sa volala Stea. On patril medzi tých, ktorí nejakým spôsobom boli strategicky dôležití aj pre to hospodárstvo Slovenského štátu, pretože múka bola surovina, ktorá proste…Takže on nejakým spôsobom ani nebol vystavený, ale už jeho syna zavraždili na gestape, pretože ho vypočúvali. Aspoň tak mi potom neskôr otec povedal, že ho vypočúvali pre podozrenie v nejakej ilegálnej činnosti. Takže môj strýc, po ktorom som Juraj, ten zahynul v dôsledku politiky Slovenského štátu. A jeho súrodenec iný ten bol v Terezíne, ten odišiel z domu ako dospelý žiť do Prahy. Tak ten si užil holokaust, v úvodzovkách užil holokaust, tým, že bol väzňom v Terezíne. A ostatní príbuzní boli odvlečení. Môj otec potom pracoval u svojho otca a keďže dedo Artúr zomrel v štyridsiatom štvrtom roku, tak môj otec viedol ten podnik, pokiaľ mu to dovolili, ešte aj po vojne. A potom na ten podnik uvalili štátnu správu a jeho spravili správcom toho majetku, ale už monitoroval ten obchod štát. A potom po štyridsiatom ôsmom myslím mu to raz úplne zobrali."

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 19.02.2020

    (audio)
    duration: 01:51:21
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Rodičia ho prežitou traumou nezaťažovali, k práci maskéra sa dostal vďaka tomu, že bol neposedné dieťa

Juraj Steiner sa narodil 13. júla 1946 v Bratislave ako druhé dieťa Alexandra Steinera a Edity, rodenej Goldschmidtovej. Jurajov dedo z otcovej strany bol Artúr Steiner, bratislavský veľkoobchodník s múkou. Cez vojnu bol dedov obchod arizovaný a krátko po skončení vojny sa obchod dostal pod štátnu správu a napokon, po roku 1948, oň rodina pod vplyvom znárodnenia prišla úplne. Pamätníkova matka Edita pochádzala z rodiny cukrovarníka Ernesta Goldschmidta. Počas vojny prišla o rodičov, sestru a veľkú časť rodiny. Pamätník bol neposedným dieťaťom a práve na základe tejto povahy objavil svoje vysnené povolanie. Raz hľadali takýto typ dieťaťa do filmu My z 9. A v réžii Štefana Uhra a Jurajovi sa podarilo dostať do užšieho výberu na jednu z hlavných rolí. Do filmu sa napokon nedostal, ale stačilo, že sa ocitol v maskérni a vedel, čím chce byť. Umeleckú priemyslovku absolvoval v Prahe v roku 1966, neskôr sa zamestnal ako maskér v Slovenskej televízii. V roku 1968 už bol Juraj ženatým mužom a otcom, na základe čoho sa mu podarilo namiesto povinnej absolvovať náhradnú vojenskú službu. Augustovú inváziu spojeneckých vojsk tak zažil ako robotník. Do televízie sa vrátil v čase, keď už bola normalizácia v plnom prúde. Nežná revolúcia zastihla Juraja Steinera ako zamestnanca filmových ateliérov na Kolibe. Pád režimu očakával už na základe uvoľnenia atmosféry v spoločnosti po nástupe Gorbačova. Na rozdelení republiky ho najviac mrzelo to, že prišiel o možnosť nazývať Prahu, v ktorej strávil formujúce roky mladosti, hlavným mestom svojej vlasti.