Michal Suďa

„Tu chcem uviesť jeden postreh ako chlapec. Keď sme išli do Giraltoviec niečo kúpiť, pri rieke tam bol sklad, volalo sa to vtedy RSD – sklad roľníckych prebytkov alebo nejako tak podobne. A vy ste boli povinná odovzdať 40 metrákov zemiakov, tie zemiaky ste tam vysypali na kopu, tam bolo niekoľko desiatok ton, tie kontingenty, čo ľudia odovzdali. Bol mesiac november, asi rok 1950, a ten mráz si viete predstaviť, ako zapôsobil na tie zemiaky, na kŕmnu repu a tak ďalej. Mráz silný už v novembri zničil všetko, voda tiekla z tých zemiakov, tie zemiaky boli prakticky nepoužiteľné na skrmovanie a pre ľudí sa ani nedalo uvažovať, že by sa dali použiť. Prakticky sa znehodnotili. Ako chlapec som ja takto uvažoval: ,Pre Krista Pána, čo to je za hospodárenie, čo to je za prístup? Toto sme čakali, toto sme chceli?´ Proste tí komunisti neboli postihnutí za svoju nečinnosť, že likvidovali, ničili ľudí, strpčovali životy. Oni si robili, čo chceli, ich nikto nekontroloval. Oni mali takú demokraciu, pre nich mantinely neexistovali, proste robili si s ľuďmi, čo chceli, otrokov si robili. Nesplnila ste, neodovzdala ste zemiaky? No tak ste mali postih, finančný, vaše deti nemohli ísť do školy, a tak ďalej.“

„Bola jedna židovská rodina, na druhej dedine ďalšia rodina. Oni mali dosť veľké majetky, role, obchod mali, boli podnikaví. Snažili sa proste a podnikali. A už vtedy tam boli gardisti, keď prišla tá pohroma na Židov a začali ich zbierať. Boli dve dievčatá Židovky, ich brat Šlojma sa volal a rodičia. Už tých starých rodičov zobrali gardisti, a sústreďovali ich v Giraltovciach pri kostole. A ja som išiel z mlyna, s mamou sme boli mlieť v mlyne pšenicu a išla s nami ešte jedna pani na voze. A tam ich strážili gardisti okolo plotu. Triedili ich tam, tých Židov, rodičov tu, deti tam, starcov tam. Tá pani hovorí: ,Pozri sa, pozri, ako tých Židov pripravujú, ako ich berú, kde oni ich zoberú?´ Jednoduchá pani z dediny ona bola, takéto poznámky mala, do politiky sa nevyznala, ale ľutovala tých Židov, čo sa s nimi deje. A boli tam gardisti, mali okolo 30 – 35 rokov a hovorili: ,Čo ste to hovorila, pani, že tých ľudí berú, že ich ľutujete? My máme miesto aj pre vás, vezmeme aj vás!´ V tejto súvislosti chcem povedať, že ten môj sused asi štvrtý alebo piaty dom od nás mal, Mašlej sa volal, vzal tie dve židovské dievčatá do lesa, volalo sa to tam Červená skala, a hovorí: ,Dievčatá, tu sa zložte, tu sa schovajte. Berú Židov, tak aby ste sa zachránili, ja vám pomôžem. Sa zachránite, tu prečkajte, si operte prádlo, tu pri potoku.´ Prameň tam bol, si presne pamätám to miesto, kde to bolo. A poobede tento sused zobral Nemcov so samopalmi a vyviedol tých Nemcov a ukázal, kde tie dievčatá sú. A nemeckí dôstojníci ich vzali. Ale neviem, čo sa s nimi stalo ... No vrátil sa ich brat. Ja už neviem vám toto povedať presne, ale po vojne niekedy v roku 1945, som sedel pri potoku ako chlapec, mal som deväť rokov. Kukám, všade ticho, nikde nič, a z takej zákruty sprava ide vojak, vyšší, fešák. A už som poznal tú uniformu, že to nie je ruská, ani naša, to bola americká uniforma, brigadírku mal, z nohy na nohu išiel hore, vedel som, kto to je. Poznal som ho. Len toľko sa ma opýtal: ,Richtár?´. A išiel hneď k richtárovi, ten zutekal preč, neviem, ako sa to dozvedel. Jeho žena len ostala doma a on sa jej vypytoval, kde sú dievčatá, kde sú sestry. A rozplakal sa tam. A hovoril im: ,Viete, čo vám poviem, keby tieto moje sestry niekto zachránil ... on, jeho rodina, jeho pokolenie by nemuselo vôbec robiť. Tak som zabezpečený v Amerike.´ A s plačom odišiel z dediny.“