Mgr. Peter Sviták

„Čo sa týka otca – on mi rozprával, že ich mali zabiť prácou a nezmyselnosťou toho, čo robia. Hovoril mi, samozrejme, ráno stáli apel, v snehu, niekedy aj bosí, hodiny, a len vo väzenskom odeve, keď ich Blokelteste, čo je zodpovedný za blok, v ktorom žili, vyhnal. No ak by ich nevyhnal, tak by ho zabili, alebo ju. No a po apeli, keď počítali väzňov, či niekto neušiel, prišla práca. Jedlo mali vraj kus chleba a niečo, čo vyzeralo ako polievka. Oni mali prenášať nejaké kamene z bodu A do bodu B, a keď ich preniesli, vrátiť ich do bodu A. Čiže nezmyselnosť práce a ťažká fyzická práca ich mala zabiť."

„Dobre, tak sa vráťme zase k rodičom. Na jeseň 1944, myslím, to bol už november, obaja odišli transportom zo Žiliny do koncentráku. Lebo ako hovorím, výnimka ich už nekryla." „Aj viete, do ktorého presne?" „Viem, viem. Ale tu už rozhodovali Nemci a nie Slováci, tak odišli transportom. Najprv hej, keď odchádzali v Žiline, tak si povedali – o šiestej po vojne v nemocnici. Neviem, či ste čítali Švejka, ale tam vodička so Švejkom kričia na seba, že ‚až tahleta válka skončí, v šest večer u Kalicha‘. Tak oni to parafrázovali: Po vojne o šiestej večer v nemocnici, v Žiline. Odišli spolu do ženského koncentráku menom Ravensbrück."