Ladislav Szalay

* 1929

  • "Ja som dal výpoveď v 70. roku - nie v 70., v 69. roku som dal výpoveď a riaditeľ vydavateľstva - napísal som, že som stratil politickú legitimáciu, aby som mohol túto funkciu zastávať. Takto som mu to napísal. A riaditeľ si to prečítal a napísal mi list: „Odmietam prijať vašu výpoveď. Máte naďalej viesť časopis. Dôvod, ktorý uvádzate, nie je dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru.“ Dobre. Keď ma išli vyhodiť, tak som im ukázal tento list, lebo uviedli ten istý dôvod, čo ja som uvádzal. Hovorím: „Direktor, Miško, počúvaj, ja som ti toto písal vtedy a ty mi píšeš toto. Ako je to možné?“ Že: „Máš pravdu.“ Hovorím: „Môžem to dať na súd. Chceš?“ „Nemusíš, viem, že by si vyhral. Ostaň v redakcii.“ Zbavili ma funkcie, znížili mi plat. Nechceli ma vidieť v redakcii a dávali mi úlohy, kde som neprichádzal do styku s inými. To znamená robil som korektúry, opravoval som ypsilony. V podstate prekladal som, ak mali niečo z ruštiny, nemčiny, maďarčiny. Takto som tam vegetoval do toho 73., ani neviem, že tak dlho."

  • "Keď ďalší rok ma redakcia nechcela, ale ma nevedela prepustiť. Takže som takto vegetoval na prázdno. No keď ma už prepustili, za tri mesiace som si nevedel nájsť miesto. Kdekoľvek som sa prihlásil, všade ma odmietli. Predsa nebudú ešte z Roháča si ďalšieho pravicového oportunistu si nasadzovať do kožucha. Dokonca som si vybavoval na bývalom pracovisku v akadémii, kde som mal veľa známych, som tam tri roky robil, takže som zapadol do toho kolektívu mojich seberovných, ktorí tam ostali. A hovoria: „Poď k nám, zakladáme takýto encyklopedický ústav. Ty sa obzeráš, rozumieš sa do kadečoho, od športu po ekonomiku. Príď.“ Vybavili mi to u predsedu strany, predsedu odborov, u riaditeľa akadémie: „Môžeš k nám nastúpiť. Poď.“ Neodsúhlasil to súdruh – Biľakov zať, ktorý bol na ÚV príslušný na vedu. Keď zistil, že tam chcem ísť, tak povedal, že nikdy. S výkričníkom mi to ukázal. Takže takto som dopadol. Takže som bol nútený nejako vegetovať a potom, keď som za tie tri mesiace nenašiel nič, mal som neplatenú dovolenku tri mesiace, tak mi museli oni nájsť miesto a našli mi miesto u seba v učtárni, kde som čísla prepisoval zľava doprava. A mal som najnižší plat v učtárni. Bo jeden pracovník s maturitou, to bol šéf a tri dievčatá, ženy, staršie panie, ktoré mali – šéf mal maturu, tie tri mali osemročnú meštianku a nejakú ďalšiu príležitostnú, ostatné mali základné vzdelanie. Mal som najnižší plat z tých všetkých, pretože mi napísali prax: 0. Čiže vysokoškolský titul nie je potrebný na tom mieste, kam ma dali."

  • "Posudzovali ju traja profesori. Všetkých troch som poznal. Jeden bol odborník, ktorého som si veľmi vážil, a dvaja boli stranícki exponenti. A ten človek, ktorého som si vážil, ten pred 47. rokom vydával časopis, ktorý bol, nie napodobeninou, ale duchom, niečo také ako vydával Tigrid v Prahe tie svoje – ako sa to volá... no, prídem na to hneď. Po 48. mu to, prirodzene, zatrhli (Obzory, Tigridove Obzory). Ja som si ich kupoval a jedno číslo mi chýbalo. Bol som v redakcii, na Palisádach to bolo, a tam mi on, tento pán profesor dal jeden exemplár, že nemusíte platiť. Dobre, ďakujem. Odvtedy som ho poznal. A zhodou okolností na prvom plese vysokoškolskom našej fakulty ma vybrali, že ty pôjdeš a ty pôjdeš pre tú pani, pre tú pani, aby to bolo organizované, čiže úvodný tanec. A mne dali jeho manželku. Bola mladá, ja som bol o päť rokov starší. Ale príjemná pani. Takže takéto vzťahy som mal s týmto pánom profesorom. A považoval som ho jediného za odborníka. Títo teraz – povedal prvý, že: „Súdruh, dokázali ste opak toho, čo ste mali dokázať.“ Som bol prekvapený: „Akože ja som mal niečo dokázať? Ja som mal vyzistiť.“ No, že: „Dobre, ale mali ste potvrdiť to, čo ste nepotvrdili.“ Hovorím: „Čo som mal potvrdiť?“ „Že na Slovensku sa zlepšuje život.“ „Zlepšoval život,“ hovorím, „viete, čísla mi dali takéto.“ Druhý povedal, že: „Práve to je to, súdruh, mali ste sa pozrieť, aké sú to čísla. To boli buržoázne štatistiky, to ste mali kritizovať. A nie tu písať, že na Slovensku sa žilo v ekonomike horšie.“ To boli títo dvaja. A ten tretí, čo bol odborník, ten ani slovo nepovedal o obsahu. Výborne sa vyhovoril a povedal: „Na osemdesiatich ôsmich stranách iba trinásťkrát citujete súdruha Stalina. To nie je dobrá vizitka.“"

  • Full recordings
  • 1

    Bratislava, 14.11.2023

    (audio)
    duration: 03:17:28
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Moja vnútorná spokojnosť so sebou samým v zásadných otázkach je to, čo ma nejako drží pri živote... Doplatil som veľmi na to po každej stránke

Ladislav Szalay počas eyd natáčania.
Ladislav Szalay počas eyd natáčania.
photo: Dominik Janovský

Ladislav Szalay sa narodil 23. mája 1929 v Trnave. Matkina rodina pochádzala z Moravy a do Trnavy sa presťahovali kvôli práce v cukrovare krátko po prvej svetovej vojne. Rodina z otcovej strany mala maďarské korene, ale po roku 1849 sa poslovenčiny. Otec pracoval na Okresnom súde v Trnave až do 50. rokov, keď nechcel byť účastný procesov s ľuďmi, ktorí neodovzdali štátu to, čo mali. Ladislav vyštudoval osemročné katolícke gymnázium a navštevoval ho aj počas druhej svetovej vojny. Na škole sa paradoxne stretol s odmietavým postojom pedagógov voči klérofašistickej politike slovenského štátu a sám zachránil jedného židovského spolužiakova pred deportáciou v roku 1944. Po maturite nastúpil na Vysokú školu komerčného inžinierstva, ale po nástupe socializmu sa štúdium veľmi zmenilo. Následne sa zamestnal na Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied, kde sa po úvodnej pedagogickej činnosti začal venovať výskumu ekonomiky Slovenska v rokoch 1918 – 1928. Keďže výskum nedopadol podľa predstáv recenzentov, musel svoju vedeckú činnosť ukončiť a zamestnal sa v redakcii časopisu Roháč až do roku 1973, keď ho prepustili po tom, ako odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy a Poučenie z krízového výboru. Po troch mesiacoch na neplatenej dovolenke, počas ktorých mu Biľakov zať znemožnil vrátiť sa naspäť do akadémie, ho zobrali znovu do učtárne redakcie za najnižší plat, hoci mal najvyššie vzdelanie. Krátko po novembrových udalostiach 1989 založil Slovenský denník a stál pri myšlienke založiť kresťanskú stranu – KDH (Kresťanskodemokratické hnutie). Zostavením programu poverili Ladislava, ale napriek volebnému úspech ho z KDH vypovedali. Po dvoch rokoch zanikol aj denník. V roku 2018 vydal Ladislav na vlastný náklad knižku k stému výročiu vzniku Československa pod názvom Triumf propagandy.