The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zuzana Tajek Piešová (* 1964)

• narodená 12. decembra 1964 v Bratislave

• otec Imrich Pieš, mama Angela, rodená Bôbiková, obaja pochádzali z Čičmian, mladší brat Juraj

• stará mama z maminej strany vzbudila záujem o autentický folklór

• vyrastala v Bratislave, bola členkou viacerých folklórnych skupín

• po skončení gymnázia chcela študovať etnografiu, no kvôli pôvodu jej rodičov sa jej to nepodarilo

• počas zahraničných zájazdov s folklórnymi skupinami zažila politický dozor

• zamestnala sa na železnici, vďaka čomu sa jej podarilo precestovať Slovensko a venovať sa krojom

• zozbierala a zachránila množstvo pôvodných krojov a krojových súčastí

• pád komunistického režimu privítala, s rozdelením Československa nesúhlasila

• pracovala v reklamnom priemysle, založila fotobanku Tajek Gallery s autentickými vzormi

• na sociálnych sieťach spravuje poradňu Slovenský folklór bez fejku, poukazuje na zneužívanie folklóru na politické ciele a vydávanie cudzích prvkov za slovenské

„Ľudový odev je fenomén, má svoje historicky dané pravidlá. Tak ako si nemôžete obliecť spolu renesančné pančuchy a barokovú parochňu, tak isto ani v kroji sa nemôžete dogabať. Kroje sa prispôsobovali udalostiam. Ľudový odev je občiansky preukaz, ľudia vedeli z neho vyčítať, či ho nosí slobodný chlapec, mládenec, ženatý, vdovec, slobodná, vydatá, koľko má detí, či je vdova, či je vo veku, kedy má obliekať kroj starého človeka. Na jarmoku sa kedysi zišla celá dolina a každý vedel, kto je kto, aký má stav. Tak isto sa vedelo, kde boli silné remeselné zastúpenia. Napríklad baníci mali svoj odev, mlynári, murári. Oni to všetko pretavili do toho odevu, poznali sa bez slov.“

Zuzana Tajek Piešová sa narodila 12. decembra 1964 v Bratislave ako prvé dieťa Imrichovi Piešovi a Angele, rodenej Bôbikovej. Obaja Zuzanini rodičia pochádzali z Čičmian, narodili sa ešte pred druhou svetovou vojnou. „Mala som veľmi pekné detstvo aj napriek tomu, že som sa narodila v dobe, kedy nebolo všetkého, čo sme si zmysleli alebo akoby nám z neba padlo. Vyrastala som na polovicu v Bratislave, kde som sa narodila, a v Čičmanoch, kde sa narodili moji rodičia. Otcových rodičov som už nezažila, no od mojej starej mamy z maminej strany som sa naučila rôznym veciam, že nič nie je zadarmo. Všetko, či už chlebík alebo niečo iné, je výdobytok práce človeka, ktorý vedel zasiať a vypestovať obilie, zožať, pomlieť múku a z nej chlebík piecť,“ spomína Zuzana. Práve blízkosť a prítomnosť starej mamy počas jej detstva a dospievania formovali a rozvíjali jej úprimný záujem a lásku k pôvodnému autentickému folklóru, ľudovému odevu a zvykosloviu.

Predchádzajúca generácia
Zuzana má korene v gazdovských rodinách, obaja starí otcovia istý čas stáli na čele obce Čičmany. „Moja stará mama Bôbiková bola dcérou posledného muža, ktorý v Čičmanoch nosil kompletný kroj. Volal sa Ján Gápľovský Honvéd a tú prezývku mal preto, lebo bol v rakúsko-uhorskej armáde ako jazdec – honvéd (pozn. vojak maďarskej domobrany za Rakúsko-Uhorska) a z toho mu aj tá prezývka zostala. Aj starú mamu potom prezývali Honvédka,“ zdieľa spomienku na starých rodičov Zuzana. Jej manžel, starý otec Vavrinec Bôbik, viedol ako richtár obec do začiatku druhej svetovej vojny. Po ňom v roku 1939 prebral vedenie druhý starý otec Juraj Pieš. Ten bol predtým v Amerike na robotách a z ušetrených peňazí postavil v obci murovaný dom a nosil už mestské šaty. Juraj Pieš spravoval obec až do oslobodenia v apríli 1945. Mamin brat bol zapojený do odboja, bol v horách ako partizán a v úľoch u Piešovcov stará mama schovávala zbrane. „Stará mama spomínali takú príhodu, že tam boli Nemci. Zaklopal na okno nemecký dôstojník aj s tlmočníkom. Spomínala, že bol slušný, pozdravil a vypýtal si čaj. Ona však bola zamontovaná do odboja a mala syna medzi partizánmi, tak sa ho strašne zľakli, že mu ten čaj namiesto s cukrom podali so soľou,“ spomína na príhodu z vojny Zuzana. Dôstojník sa nahneval a vytiahol pištoľ, no nakoniec sa nedorozumenie vysvetlilo. Starý otec Pieš ako richtár obce musel vyjednávať s Nemcami aj partizánmi, aby ochránil domácich obyvateľov. Po potlačení Povstania Nemci za podporu partizánov v dedine nariadili nástup všetkých chlapov od 16 do 60 rokov. Richtár Pieš, Zuzanin starý otec, sa spolu s miestnym farárom zaručili vlastnými životmi, že sa Nemcom v dedine nič zlé nestane. Na konci vojny dedina vyhorela a mnoho rodín sa muselo vysťahovať do prázdnych domov po odsunutých etnických Nemcoch. Piešovci odišli do Mostu pri Bratislave. Tam starí rodičia čoskoro zomreli, Zuzanin otec osirel a zostal na starosť starším sestrám. Mama s otcom sa poznali od detstva a aj napriek tomu, že otec ako chlapec z Čičmian odišiel, nakoniec sa ich osudy spojili.

Detstvo medzi mestom a dedinou
Zuzanini rodičia sa po sobáši presťahovali do Bratislavy, kde sa narodila aj Zuzana a jej mladší brat Juraj. Odmalička teda vyrastala v Bratislave na sídlisku. Otec sledoval Slobodnú Európu, mama sa zameriavala skôr na výchovu detí. Nechcela, aby im politika vstupovala do súkromia. V auguste 1968 mala Zuzana len štyri roky a mama ju poslala k starej mame. „Akurát v septembri 1968 sa mal narodiť brat Juraj a mama ma poslala do Čičmian. Tie tanky si nepamätám, keď prišli Rusi, to už som bola tu. A normalizácia? Rodičia mali také povolania, že neboli ani škodlivé tomu režimu, ani poplatné. Mama bola v úradníčkou v poisťovni a otec elektrotechnikom, ktorý mal na starosti projekty. Išlo to mimo nás,“ spomína Zuzana. Rané detstvo trávila aj v Moste u otcovej staršej sestry, no najmä v Čičmanoch pri starej mame Bôbikovej. Na dedine zažila všetky práce spojené s hospodárstvom, ale fascinovali ju najmä ručné práce spojené s výrobou a výzdobou ľudového odevu. „Zažila som otcovu najstaršiu sestru, ktorá si vedela kroje vyšívať, dokonca vedela vrapovať, všetko okolo kroja urobiť. Robila to dlhé roky pre SĽUK aj pre Lúčnicu. Starého otca som zažila tak hmlisto, keď som mala tri roky, si pamätám možno také dve sekvencie životné. Ale väčšinou som so starou mamou komunikovala a ona bola aj taká rada, že som sa chytala na tieto veci okolo krojov. Ja som im tam ponachodila, ony si odstrihávali zo starých krojov výšivky a ja som im to skonfiškovala ešte ako dieťa, že sa mi to páčilo. To bol vlastne prvý krok k tomu, aby som pokračovala v diele oboch starých mám. Pretože obidve vedeli vyšívať, vedeli necovať, sieťovať, hlavne teda stará mama z maminej strany. Vrapovanie a riasenie, to zase stará mama žila vedľa susedky, ktorá to robila. Čiže mne sa to nejako dostávalo do tých mozgových závitov a od takých 15 rokov to vnímam tak intenzívne,“ spomína na detstvo Zuzana. Odjakživa vyrastala s vedomím, že všetko je výsledok práce rúk a nič nie je zadarmo. Sama o sebe tvrdí, že je polomestský-polodedinský človek.

Folklór ako prejav chudoby?
Na základnú školu nastúpila v roku 1970 v období tvrdej normalizácie na sídlisku v Bratislave. „Nemala som rada školu, veľa veciam som nerozumela, prečo sa to tam deje. Mám traumu zo školy ako inštitúcie. Čo sa mi tam však páčilo, že tie učiteľky boli aktívne a mali sme tam súbor. Vtedy pani učiteľka zapájala aj rodičov, šili nám kostýmy. Vtedy to bolo také, že tí rodičia boli na to hrdí. Moja mama sedela za strojom a šila, otec dorábal niečo z papiera,“ spomína Zuzana. Aj keď nežili v bohatstve, nepociťovala nedostatok. Ľudia si ešte vedeli doma vyrobiť takmer všetko. Rovnako, ako kedysi. Zuzana odjakživa obdivovala zručnosť starších generácií, ktoré si vedeli vyrobiť doma úplne všetko na dôstojné žitie. Spomína, že jej stará mama zvládla celý proces výroby textilu sama. Od siatia ľanu, po jeho spracovanie na nite, tkanie plátna, šitie odevu pre celú rodinu, vyšívanie aj zdobenie. Ovládala všetky dôležité techniky ľudovej tvorby a videla v tom obrovské bohatstvo. V tom období sa Zuzana začala hlbšie zapodievať filozofiou ľudového odevu, jeho výroby, výzdobou a rozmanitosťou aj v rámci regiónov. Lásku a úctu ku kroju vnímala ako niečo samozrejmé a nesmierne si vážila prácu ľudských rúk svojich starých mám, ktoré ich vytvorili. „Ja som vyrastala v prostredí, kde nás učili, že drevený dom, kroj a dedina sú prejavom chudoby. Lenže to je veľmi čierno-biele videnie. Áno, ľudia strádali, lebo najdôležitejšie bolo zohnať jedlo. Ale to, aké mali podmienky a čo oni dokázali vytvoriť? Úžitkové predmety, trlice, riady, no všetko. Oni to dokázali nielen urobiť ako úžitkový predmet, ale mali aj vysokú mieru vkusu.“ Poukazuje na to, že jedinečnosť ľudovej architektúry a umenia dokázali oceniť aj také osobnosti ako prezident T. G. Masaryk, jeho dcéra Alica v medzivojnovom období zorganizovala v Čičmanoch súťaž o najkrajšiu výšivku. Karol Plicka vytvoril o slovenskom folklóre množstvo krásnych filmov a fotografií. Architekt Dušan Jurkovič v roku 1921 po požiari obce naprojektoval celý dolný koniec, ktorý je doteraz Pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry.

V päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch v období budovania socializmu sa v spoločnosti začal presadzovať trend rozvoja miest a mestskej kultúry a upúšťanie od vidieckeho spôsobu života. „Na jednej strane to bolo vyzdvihované ako kultúra vidieckeho ľudu, ale na druhej strane tam prišiel taký protipól akoby „samopojedanie“ tej kultúry. Keď dieťa prišlo vo vyšívanej košieľke do školy, tak to bol akoby prejav chudoby. Tak isto drevenica. Po architektonickej stránke však boli veľmi zaujímavé. Čiže drevenice dolu a vznikali kamenné domy. Na jednej strane áno, majme tú vidiecku kultúru, ale je to ako znak chudoby. Takto to utrpelo. Ja som celý život vo folklóre, ale tomuto som nerozumela. Veď ja mám krásny kroj, ktorý niekto urobil a narobil sa na ňom,“ spomína Zuzana na zvláštny trend druhej polovice 20. storočia.

Ty nebudeš študovať etnológiu
Po skončení základnej školy Zuzana nastúpila na gymnázium. Vo voľnom čase sa venovala folklórnemu súboru Bezanka, ktorý fungoval pri Bratislavských elektrotechnických závodoch, neskôr v súbore Dimitrovec, terajšia Lipa, ten pracoval pri Závodoch Juraja Dimitrova, neskôr účinkovala vo vysokoškolskom súbore Ekonóm. Pre Zuzanu veľa znamenal najmä kontakt s inými krojmi. Okrem spievania v súbore ju veľmi napĺňalo spoznávanie ľudovej kultúry iných regiónov Slovenska. „Dalo mi to veľa, napr. obliecť sa do iného kroja ako čičmanského, starať sa o tie kroje, vidieť kus Česka aj Slovenska. Keď na to spomínam tak spätne, tak to bola taká snaha o zakonzervovanie toho folklóru, že čo ešte sa z toho vidieka dalo vytrieskať pre niekdajšie ideologické záležitosti,“ spomína. Spolu so súbormi sa zúčastnila súťaží, no nepáčilo sa jej tam podsúvanie vtedajšej ideológie do vystúpení folklórnych skupín. Hlboký a úprimný záujem o ľudovú kultúru chcela pretaviť do štúdia etnológie na vysokej škole. „Prišla som na skúšky, nejakí štyria-piati tam boli a začali ma tam obracať. Bola som tam ako na výsluchu. Pýtali sa ma na rozdiely v nárečiach, to som vedela. Potom sa ma spýtali, prečo som mala zlé známky z matematiky. Ale úplne ma dorazilo, keď mi povedali: ‚No, viete, vaši rodičia nie sú v strane a pochádzajú z gazdovských rodín!‘ To boli pre nich kulaci. Ja som to nikdy tak nevnímala. Toto ma úplne dorazilo, že ja nemôžem študovať, lebo im nevyhovujem po tejto stránke,“ približuje Zuzana dôvod, prečo ju aj napriek dobrým študijným výsledkom na gymnáziu nezobrali na vysnívané štúdium. Namiesto nej prijali deti z rodín so správnymi názormi a zázemím.

Vlastná cesta za poznaním
Po skončení strednej školy jej kroky teda neviedli na vysokú školu, ale do práce. Okrem folklóru má Zuzana veľkú záľubu aj v železniciach a vlakoch. Podarilo sa jej splniť si aspoň druhý veľký sen a zamestnala sa na železnici v dokumentačnom centre, dnešné Železničné múzeum. „Robila som dokumentaristku, čiže ja som cestovala. Počas pracovnej cesty som si spravila svoju prácu, všetko čo bolo treba, som zdokumentovala, rozhovory. Potom som mala voľno, tak hybaj po ľuďoch. Vtedy nebolo toľko zlého medzi ľuďmi,“ spomína Zuzana na svoje pracovné začiatky. Práca na železnici jej otvorila nové možnosti. Keď jej nedovolil študovať systém, dala sa na samoštúdium. V tom období ešte nebolo toľko podvodníkov, ktorí by chceli starých ľudí okradnúť. Počas desiatich rokoch práce na železnici sa jej podarilo precestovať takmer celé Slovensko. Zuzana si dokázala získať ich dôveru a vďaka stovkám osobných rozhovorov a návštev domácich sa jej podarilo zdokumentovať nespočetné množstvo súčastí nielen ľudového odevu, ale aj architektúry či predmetov úžitkového umenia. Skúmala tradičné postupy tvorby odevov, predmetov každodennej potreby a ľudových tradícií. Aj keď etnológiu neštudovala, vytušila, ako postupovať a zaznamenávala všetky svoje objavy. Zuzana študovala sama, našla si vlastnú cestu, ako získať cenné poznatky. Vybrala sa tadiaľ, kam ju srdce ťahalo. Ako sa hovorí, rovno za nosom. Preto si aj zvolila prímenie Tajek, čo v čičmianskom nárečí znamená „tadiaľ“. „Často sa mi stalo, že som musela niekde prespať, tak sa mi otvoril priestor robiť aj taký krojový výskum. Nehovorím etnologický, lebo nemám to vyštudované, tiež si to museli oddrieť. Ja som si robila výskum krojový, zaujímalo ma, aký je tam kroj, prečo je taký, prečo sa nevyšíval, prečo sa vyšíval, prečo takto, aké farby. Ale stále som nemala akúsi koncepciu, čo robiť, stále som mala potrebu ich len zachraňovať, veď preboha, máme to tu ako bohatstvo tradičnej kultúry!“ Postupne však sledovala, ako poslední tvorcovia a nositelia ľudových tradícií prirodzene odchádzajú a s nimi odchádza do nenávratna aj množstvo vedomostí a zručností slovenského vidieckeho človeka.

Zmena režimu
Zuzana na revolučné obdobie spomína s nadšením. „Mne sa to veľmi páčilo, tá spontánnosť. To, že sa konečne postavili ľudia na odpor voči niečomu, čo bolo dehonestujúce. Veď prečo ja nemôžem cestovať?! Vtedy som musela dokladať prehlásenie z cesty do Juhoslávie, čo som tam robila, keď som išla s rodičmi. Ja som nechápala, čo to je. Na prvý pochod som sa obliekla do kroja. 10. decembra 1989, keď sa otvorili hranice, sme išli do kroja celý súbor. Viem, že to bol úžasný pocit, ako sa to valilo. Tohto som sa zúčastňovala, ja som bola už veľmi nahnevaná na ten režim. Ja osobne som to veľmi privítala,“ spomína. Zuzane sa však podarilo dostať sa do zahraničia aj pred rokom 1989, keďže pôsobila v dvoch folklórnych súboroch a neskôr aj päť rokov v ženskej folklórnej speváckej skupine Slovenského rozhlasu. Spomína, že keď chodili do zahraničia so súborom, išiel s nimi vždy aj „ideologický dozor“, ktorý ich špicľoval. Účinkujúci mali dostať za vystupovanie aj odmenu, no nedobrovoľne sa s ňou museli podeliť. „Milí páni vytiahli z každej obálky po 200 šilingov, lebo oni potrebujú pre svoje ženy nakúpiť. A my máme byť ticho, lebo na ďalší raz sa nikam nedostaneme,“ vykresľuje vtedajšie pomery Zuzana. O pár rokov neskôr cestovala so súborom do Portugalska a jeden z tých dvoch pánov sa objavil pri súbore opäť. Tentoraz však už ako reprezentant magistrátu hlavného mesta, ktorý ich do sveta poslal. Zuzane sa to hnusilo a veľmi zle vnímala aj skutočnosť, ako vedia ľudia jednoducho prevrátiť kabát a fungovať ďalej v každom režime. „Ja som si vždy hovorila, že ja som folkloristka a politika ma nezaujíma, ale toto už ani mne nedalo. Ako dokáže ten človek prísť a postaviť sa pred tých ľudí, ktorých ošklbal o ich gážu?! Stále nás dirigoval, s týmto sa nesmiete rozprávať, s týmto, hentým, tam nechoďte... Čo ten človek odo mňa chce? Prečo to tak je? Ľudsky to na mňa veľmi vplývalo, politicky nie. Ako je ten človek schopný sa mi pozrieť do očí? To bolo úplne bez škrupúľ, empatie. Dodnes mi to nie je jasné. Ako s tým ten človek mohol žiť?!“ nerozumie ani po viac ako tridsiatich rokoch Zuzana.

Život v slobodnom systéme
Začiatkom deväťdesiatych rokov zmenila profesiu a odišla do práve začínajúceho a rýchlo sa rozvíjajúceho reklamného biznisu. „Ten mi tiež niečo dal, ale to sa neskôr začalo rozvíjať smerom, ktorý mi bol proti srsti. Dalo mi to veľa po tej stránke dozvedieť sa o autorských právach a tak. Malo to svoje čaro, je to práca s fotografiou. Som amatérsky fotograf, dokumentárny, nie umelecký. Naučila som sa, ako tie fotky majú vyzerať, reklamné, umelecké.“ Svoje pracovné skúsenosti dokázala využiť aj vo svojej veľkej záľube, ktorá časom prešla do profesie. Stále cestovala po Slovensku a zachraňovala kroje a jednotlivé krojové súčasti a začala ich systematicky reparovať a dokumentovať. Zuzana sa vždy držala svojej vlastnej línie. V práci aj v súkromí. Kedykoľvek si oblečie kroj alebo aspoň niektorú jeho súčasť a skombinuje so súčasným odevom. S rozdelením Československa nesúhlasila a dodnes nerozumie tomu, prečo sa museli rozdeliť jediné dva národy, ktoré „aj keď každý rozpráva svojou rečou, dohodnú sa.“

Záchranárka krojov a ľudových tradícií
Okrem ľudového odevu sa Zuzana venuje aj tradičnému zvykosloviu a obradom. Skúmala a zdokumentovala postupy tradičných obradov ako sú svadby, čepčenie nevesty, krstiny, pohreby a podobne. Na jednej strane víta, že sa o tradičnú ľudovú kultúru v poslednej dobe zaujíma viac ľudí, no hnevá ju, že mnohí k tomu pristupujú veľmi povrchne, čo celú tradíciu dehonestuje. „Svadba je taký typický príklad toho, ako sa to mení v myslení ľudí. Kedysi to naozaj malo veľmi dôležitý význam. Rôzne postupy pri obrade mali svoje odôvodnenie. Napríklad taká základná vec, keď sa prijíma nevesta za ženu, nemôžu ten obrad robiť dievčatá s odkrytou hlavou. Musia to byť ženy, ktoré sú už začepčené, zakryté. Kedysi malo všetko svoju „štábnu kultúru“, dnes je to cirkus,“ rozhorčuje sa Zuzana. „Takisto je veľmi zvláštne ponímanie smrti. Čo si pamätám aj z Čičmian, tak to tak isto malo svoje postupnosti, svoje obradoslovie. Aj príprava zosnulého na poslednú cestu. Dnes sa to ako keby popieralo, že tu smrť je. Ľudia sú na tom niekedy psychicky veľmi zle, že ako čo sa stalo, že ten človek odíde?! No áno, raz odíde každý.“ Zuzana si veľmi cení, keď môže spolupracovať s odborníkmi a rada tiež posúva svoje vedomosti a skúsenosti ďalej, ak vidí úprimný záujem. V posledných desiatich rokoch môžeme sledovať akúsi renesanciu ľudovej kultúry. Avšak deje sa to živelne a bez znalosti elementárnych postupov a rešpektu k tradícii. Výrobcovia miešajú vzory z jednotlivých regiónov, prípadne pridávajú maďarské, poľské, ukrajinské či dokonca škandinávske vzory z fotobánk. Ťažké srdce má obzvlášť na politikov, ktorí sa začali obliekať do kroja. „V politike je to úplná dehonestácia. Na takéto úplne extrémne dianie je odpoveď na ďalší extrém. Krojovanie politikov a kadejakých celebrít, veď to na nich vidno, že ten kroj im nič nehovorí. Kroj, alebo teda ten ľudový odev, je výpoveďou niečoho. Tak ako keď si dáte športový úbor, tak ľudia vedia, že idete hrať volejbal alebo plávať, tak keď si dáte kroj, tak idete reprezentovať a nie robiť šaškáreň. Toto mňa úplne bolí. Na jednej strane majú plné ústa vlastenectva a na agitku si pleštia cudzie ornamenty. Potom sa začínajú vyhovárať, že to je piešťanský ornament alebo runa.“

Zuzana sa stále venuje zbieraniu a opravovaniu krojov, doma ich opatruje stovky z rôznych regiónov Slovenska. Ochotne tiež radí lokálnym nadšencom a pomáha s navracaním reparovaných krojov či krojových súčastí naspäť do pôvodných regiónov, aby sa tu zachovali. Venuje sa aj digitalizácii tradičných vzorov a vytvára fotoarchív Tajek Gallery aj pre potreby tých, ktorí sa úprimne zaujímajú o tradičnú ľudovú kultúru. Je aktívna na sociálnych sieťach, vedie poradnú skupinu Slovenský folklór bez fejku, kde poukazuje na nepodarky použitia ľudových vzorov na tlačovinách, reklamných predmetoch či v politike.

„Čo sa týka tradícií, musíme si uvedomiť vlastnú identitu. Mali by sme sa zamerať na tie dobré vlastnosti a na to lepšie, čo sme dostali do vienka. Samozrejme, aj s tým, čo nám migráciou priniesli rôzne národy a kmene. Z toho si zoberieme to dobré a udržme si to. To je moje krédo.“