Mgr. Jana Teššerová
* 1948
-
„Otecko povedal: ‚My už nemáme kam odísť.' Tak vymyslel takúto vec, že mamičku dal do manželskej postele. A on sa postavil za skriňu do takého výklenku, ale predtým ešte rozhodil všetko v izbe. Všetko. Stoličky, otvoril okno, dvere. Všetko bolo na zemi zničené, aby si mysleli, že keď tam prídu ich hľadať, tak aby si mysleli, že ušli. Takže tú celú izbu tak zničil. A chcem povedať, že netrvalo dlho, pár minút, keď vošli do bytu. Boli to Kežmarčania. To neboli Nemci, ktorí prišli hľadať mojich rodičov. To boli domáci, gardisti. A vošli do tej izby a videli, že tá izba je v dezolátnom stave a kričali. A ocko počul: ‚To by teraz bolo fajn, by sme ich tu rovno zastrelili a ja by som ich ubil.' Oni presne počuli, čo tí gardisti hovorili. Mamka hovorila, že to bolo niečo hrozné. A mamka povedala, že ona bola chorá, mala chrípku, kašľala veľmi. To bolo zaujímavé, že v tom čase, keď bola v tej posteli, keby zakašľala, tak by hneď vedeli, že tam sú ukrytí. Jeden z tých gardistov si sadol, tak skočil a si sadol na posteľ. Na druhej strane, kde ona ležala v tých manželských posteliach. Boli v tej miestnosti možno tridsať minút a strieľali tam po tých veciach. Nadávali a kričali na Židov a všeličo možné a odišli. Takže môj ocko tak rozprával o tom období, že to bolo obdobie zázraku, že oni sa mohli tak zachrániť.“
-
„Mamka stále rozprávala o strachu. Ona prežívala hrozný strach. Napriek tomu, že ona bola tá, ktorá bola najmladšia z rodiny, ktorá nemala deti. Ale mala velikánsky strach. O tom rozprávala, tuším, každý deň. Môj ocko nebol taký zdieľny, ale tým, že moja mamička prežila holokaust, tak to zanechalo na nej hrozné stopy. Traumu, depresie. A pretože ona sa nekontrolovala, stále o tom rozprávala. Nepamätám si deň, žeby u nás táto téma sa neotvorila. Tuším mamička zabudla na to, že my sme deti a že my to musíme počuť. A my sme si neuvedomovali, že v iných rodinách to takto nefunguje. Ja ako decko som si myslela, že to, čo moja mamička rozprávala, rozprávala každá teta v Kežmarku. No ale keď som dospela do veku, ktorý bol taký nejaký už starší, keď som si uvedomila, že to len u nás, to nie u susedov sa takto rozpráva, tak sme to nejako tak ťažšie zniesli. Ako ja, určite áno. Každopádne som mala také zvláštne stavy strachu z vojny. Keď bola napríklad siréna. Ja som sa skryla, lebo som kričala: ‚Bude vojna‘. Ocko: ‚ Nie, nebude vojna. To je žatva. Niekde horí.‘ No ale decku zbytočne hovoríte, lebo to decko vyrastá v traume.“
-
„Ale my sme sa aktívne neangažovali. Vôbec. Vedeli sme, že je to nejaká politická vec. Vedeli sme, že je tu niekto, kto chce zmeniť svet. Vedeli sme, že sa niekto snaží zmeniť svet, ale sme to pozitívne vnímali v ich mene. Či sme boli zbabelí? Neviem, možno sme boli aj zbabelí. Ale mali sme deti. Rodičia boli nezdraví, boli depresívni, kvôli ním by sme to nikdy neboli urobili, aby sme im poškodili. Aj tak boli dosť depresívni. Aj traumu mali veľkú. Takže my sme sa snažili všetko udržať v takej norme, aby sme im nerobili problém, lebo oni boli tí postihnutí. Že ja mám traumu po rodičoch, lebo viete dneska, keď poznáte pána doktora, profesora neurológie Ivana Rektora z Brna. On robí výskum, že trauma sa dedí v génoch a som sa s ním stretla a hovorí a má to zdokumentované. Treba s ním hovoriť, on to lepšie vie. Takže, my sme mali všetci traumu, svoju traumu. Sa prejavoval strach od rodičov, strach o deti. Sme tak ináč žili, viete, tak nejako... bojíme sa o deti, bojíme sa o rodičov. Vždy sme sa o niečo báli. Lebo vždy bol niekto nad nami, ktorý nás stresoval. A my sme to, samozrejme, preniesli do tej ďalšej generácie. Pohodovo sme žili, ale sme sa neangažovali.“
-
Full recordings
-
Košice, 22.06.2022
(audio)
duration: 02:15:51
Full recordings are available only for logged users.
Medzi prvým nádychom a posledným výdychom je jeden mimoriadne krásny okamih, život. Vážme si ho
Jana Teššerová sa narodila 4. augusta 1948 v podtatranskom meste Kežmarok do ortodoxnej židovskej rodiny. Jej rodičom, matke Regíne a otcovi Leovi, sa podarilo ukryť v dome rodiny Žihalových a prežiť tak holokaust. Ako dieťa vyrastala s rodičmi a starším bratom v Kežmarku. Janino detstvo bolo do veľkej miery poznačené traumou jej matky Regíny, ktorá počas holokaustu prišla o takmer celú početnú rodinu. Z týchto ťažkých udalostí sa spamätávala veľmi dlho a sprevádzali ju rôzne zdravotné problémy. Jana v roku 1966 zmaturovala na kežmarskom Gymnáziu Pavla Országha Hviezdoslava. Odjakživa verila, že sa stane učiteľkou, preto si po ukončení strednej školy podala prihlášku na Filozofickú fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, ktorú úspešne dokončila v roku 1971. Ihneď po skončení vysokoškolského štúdia sa vydala za svojho manžela a odišla do Košíc, kde začala vyučovať na Gymnáziu na Šrobárovej ulici. Do roku 1993 pôsobila na tomto gymnáziu ako učiteľka, potom bola vo výberovom konaní zvolená za riaditeľku, ktorou bola až do roku 2009. Počas jej riaditeľských rokov sa jej spolu s pedagogickým zborom aj napriek ťažkým porevolučným pomerom podarilo tvrdou prácou vytvoriť z tohto gymnázia prestížnu vzdelávaciu inštitúciu s množstvom významných absolventov. Po roku 2009 ešte nasledujúcich desať rokov učila na Strednej zdravotníckej škole Kukučínova, taktiež v Košiciach. Dnes sa aj napriek dôchodkovému veku veľmi aktívne venuje šíreniu povedomia o udalostiach spojených s druhou svetovou vojnou a holokaustom. Pravidelne prednáša na stredných, ale aj základných školách, kde žiakom približuje život židov v čase vojny. Taktiež je kurátorkou Galérie Ľudovíta Felda v Košiciach.
