Eva Töködi Adamíková

Dokumentaristka: „No a vtedy sa jej vlastne podarilo, už v čase kedy bola s vami dvoma, malými deťmi vlastne, tak sa jej podarilo urobiť hrdinský čin, o ktorom vlastne nikto netuší. A to je vlastne, že pomohla emigrovať rodine Reitmanovcov a…” Eva: „Áno.” Dokumentaristka: „Potom vieš niečo, alebo čo o tom vlastne ty vieš, alebo čo ti bolo v tom čase vôbec povedané, že sa dialo, alebo možno ona ako na to spomínala, keď spomínala, keď si vlastne bola staršia.” Eva: „Ja som o tom fakticky, tak nevedela som, preto že som bola malá.” Dokumentaristka: „To bolo v päťdesiatom druhom.” Eva: „V päťdesiatom druhom, tak ja som asi nič nevnímala, alebo len to, že na nás dávala pozor nejaká cudzia žena. Brat určite viacej vnímal, pretože bol o tri roky starší, tak päťročný už viacej vníma ako dvojročné dieťa. Ja len to viem, čo mi vlastne hovorili, rozprávali. Začala som koktať, popišať sa, a takto, vieš, z toho že otec nebol doma, mama, mama nebola doma a dávala na nás pozor cudzia žena. Potom, keď som o tom už niečo viacej počula, tak som sa dozvedela len toľko, že maminy pomohla Reitmanovcom, všetko bolo v poriadku. Povedali mi takto, že všetko bolo v poriadku. Ja som nevedela, že mama sa dostala do Nitry, že ju zobrali vtedy z tej ulice, ani to, že koľko ona vtedy trpela v tom vyšetrovacom, asi bola vo vyšetrovacej väzbe, neviem, jak sa to vtedy volalo. Len, ani čítať som nevedela nič, ani prečítať som nevedela tie listy, čo ona písala z väzenia. A potom mi hovorila len, rozprávala o tom málo. Podarilo sa Reitmanovcom pomôcť, odišli, sú v poriadku a my by sme mali na to zabudnúť, čo sa vtedy stalo. To bolo takto. A to čom som počula, to boli útržky, čo sa rozprávali dospelí alebo so susedmi. A keď som už bola staršia, mama začala o tom niečo hovoriť, ale, ale hlavne kvôli tomu, že k nám chodili aj tí politickí väzni. Tí juhoslovanskí, čo boli vtedy spolu odsúdení jak mama a vtedy o tom viac hovorili, ale konkrétne som nikdy nechápala, že čo z toho sa vlastne vtedy stalo. Vedela som, že malý Reitman, že Ivan Reitman bol uspatý, že ho s nejakým člnom zobrali na ten šlep, na loď, a že ich zobrali do Rakúska. Odtiaľ sa oni dostali do Francúzska a odtiaľ do Kanady. Mne to bola ako rozprávka vtedy, že niekto takto sa dostal do Kanady a dostávali sme niekedy balíky, ale nikdy nie od nich.”

Dokumentaristka: „Tvoji rodičia sa teda zosobášili v tridsiatom treťom.” Eva: „V tridsiatom treťom v Komárne.” Dokumentaristka: „Čo je ešte ďaleko, alebo teda ďalej pred vypuknutím, vôbec pred vypuknutím vojny a zavedenia Slovenského štátu a arbitráží.” Eva: „Áno.” Dokumentaristka: „Čomu sa venovali pred tým? Pred týmito udalosťami.” Eva: „Tak…” Dokumentaristka: „Ešte nemali deti.” Eva: „Nemali deti. Mama robila v tej nemocnici, ale ako sa zosobášili, tak mama zostala doma a cestovala s otcom na lodi. Otec bol lodník a stále, stále boli na lodi. Síce niekedy keď on… Moja stará mama potom ochorela, tak bola potom doma ochrnutá, tak boli aj doma aj s ňou niekedy, mama, ale otec bol stále vlastne na Dunaji. Dunajský lodník bol. A cestovali stále spolu, kým sa nenarodil môj brat a ešte aj potom cestovali spolu, kým som sa nenarodila ja.” Dokumentaristka: „A brat sa narodil kedy?” Eva: „Brat sa narodil v 1947.” Dokumentaristka: „Čiže už po vojne.” Eva: „Po vojne.” Dokumentaristka: „Čiže vlastne aj celú vojnu takto cestovali, tak že na lodi?” Eva: “„Cestovali aj počas vojny, áno.” Dokumentaristka: „A vieš o tom možno aj niečo viac, že s akými situáciami sa možno stretávali počas vojny?” Eva: „Tak spomínali tú vojnu, že boli divné pomery. Pracovali najprv pre Nemcov, abo potom pracovali už potom počas Rusov. Nemci sa pýtali na Rusov, Rusi sa pýtali na Nemcov, že jakí sú na tom Dunaji.” Eva: „A potom aj to zvykla mama spomínať, že bol strašný pocit, že počas vojny plávali mŕtvoly na hladine, na tej vode na Dunaji. Oni takto vlastne stále cestovali, že mŕtvoly okolo nich.” Dokumentaristka: „Mali nejakú stabilnú trasu, ktorou chodievali alebo stále…” Eva: „Tak buď cestovali dolnou trasou. To z Komárna k Čiernemu...teda nie úplne k Čiernemu moru, ale do Bulharska a potom na hornú trasu do Regensburgu.”