The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jiřina Tóthová (* 1947)

• narodená 27. novembra 1947 v západočeskom kraji, v Tachove

• matka pochádzala zo Sovietskeho zväzu (Záporožie) - 1942 - sťahovanie do Tachova

• od r. 1954 miestna základná škola, následne stredná všeobecnovzdelávacia škola (ukončenie v roku 1965), zlý kádrový posudok

• 1971 - stretnutie s budúcim manželom, vojakom z povolania Štefanom Tóthom, rodákom z Rudníka pri Košiciach

• v roku 1973 svadba - narodenie dcéry Ingrid, 1980 narodenie syna

• v 70. rokoch sťahovanie do Košíc

• v čase dokumentovania stále žije v Košiciach, aktívne navštevuje Český spolok

„Tam chodili maminky z tých rodín… vyberať si slúžky” 

Jiřina Tóthová sa narodila 27. novembra 1947 v Tachove v západočeskom kraji. Z matkinho manželstva s Jiřininým otcom pochádzajú tri deti, z ktorých je druhá v poradí. Ona a jej bratia prišli o otca po jeho pracovnom úraze v roku 1950, keď mala Jiřina len tri roky. Aj preto si veľa spomienok na otca nezachovala. „Moja mamina zostala sama... s nami,” spomína pamätníčka. O pár rokov neskôr, keď si jej matka našla nového partnera, do rodiny pribudli dvaja nevlastní bratia a vytúžená sestra Maruška. Jiřina teda pochádza zo šiestich detí. 

Jiřinini rodičia

Jiřinina matka, pôvodom zo Sovietskeho zväzu, sa narodila v roku 1924 v Záporoží na Ukrajine. Mala štyroch súrodencov a venovala sa štúdiu pedagogiky. Dôvodom, prečo skončila v českom Tachove, bolo vypuknutie druhej svetovej vojny, keď si rodiny nemeckých vojakov hľadali v Záporoží opatrovateľky a pomocnice v domácnosti, najlepšie mladé dievčatá. Život v jej rodnej krajine bol pekný a najmä bezpečný len do istého okamihu. Blízko jej domova začali vyčíňať kriminálne živly a bandy násilníkov, ktorí vykrádali domy, prepadávali i zabíjali ľudí. Jiřinina matka sa ako dieťa bála ísť aj po chlieb. Cesta do najbližšieho obchodu bola veľmi dlhá a viedla aj cez neobývané miesta a kvôli nedostatku potravín sa bolo treba postaviť do radu už v noci. Kvôli vstupu do kolchozu jej rodina prišla o všetko a zo dňa na deň sa z bohatých gazdov, „kulakov”, stali veľmi chudobnými. V krátkom čase prišla aj o matku, Jiřininu babičku Annu. Keďže sa otec oženil druhýkrát so ženou, ktorá nemala dobrý vzťah s dievčatami, ony samy sa rozhodli, že pri prvej príležitosti domov opustia. „Mala veľmi, veľmi ťažký život,” hodnotí Jiřina, ale i napriek tomu sa z nej stala veľmi milá a empatická žena, na ktorú si pamätníčka zachovala len tie najlepšie spomienky. 

Po tom, čo výberom na miesto pomocnice v domácnosti v nemeckých rodinách prešli všetky sestry, sa ich nádej na spoločný domov rozplynula, keďže každá putovala na iné miesto. Jiřinina matka skončila v Tachove, v rodine so šiestimi deťmi. Rozhodne sa nenudila, ale popri všetkých povinnostiach sa dokázala naučiť nemecký jazyk na veľmi vysokej úrovni. Celú vojnu tak prečkala v relatívne dobrých podmienkach, kde jej nič nechýbalo a domáci sa k nej správali veľmi pekne. S koncom vojny sa však viažu kruté, neľudské spomienky, keďže práve cez Tachov prechádzal takzvaný pochod smrti. „Neskutočne zlé spomienky má na to, pretože akonáhle jeden trestanec spadol alebo nevládal, okamžite na mieste ho zastrelili a nechali tam.” Pre Jiřininu matku bol najbolestivejší moment, keď medzi väzňami z koncentráku objavila svojho strýka, ktorému však pomôcť nedokázala. Tachov sa napokon stal jej novým domovom, ktorý neopustila ani potom, čo nemecká rodina, u ktorej pracovala, bola v roku 1948 vysídlená.

Jiřinin otec, ktorý pochádzal z českej rodiny s nemeckými koreňmi, sa narodil v roku 1921. Rodina Štychovcov nebola spokojná s výberom nevesty, a tak po jeho smrti prerušili všetky kontakty s nevestou aj s vnúčatami. Vzťahy sa obnovili, až keď bola Jiřina na strednej škole, a sa stretávajú dodnes. Jiřinini rodičia sa stretli v Tachove vďaka spoločnej kamarátke Anne. Jej manžel pracoval v Západočeských závodoch, kde mladý Štych pôsobil ako vodič nákladného auta. Raz bol pozvaný na návštevu k nim domov, kde narazil na mladú dievčinu zo Záporožia. Slovo dalo slovo a zrodila sa láska.

Obnovenie Československa a život po vojne  

Po skončení druhej svetovej vojny sa Československá republika obnovila a Jiřinin otec bol s týmto vývojom situácie veľmi spokojný. Jeho manželke ako sovietskej občianke však po vojne hrozil návrat do vlasti. Nasledovali každoročné návštevy sovietskeho konzulátu v Prahe, ale nátlaku sovietskych úradov sa jej podarilo úspešne odolávať veľmi dlho. Matkino posledné stretnutie s ruským konzulom sa konalo v roku 1968, a aj keď sa z neho vrátila veľmi rozrušená, už nikdy viac sa nezopakovalo, pretože krátko na to získala české občianstvo. Po vojne sa Jiřininej matke podarilo nájsť prostredníctvom Červeného kríža aj sestry. Zistila, že jedna z nich, žiaľ, zomrela vo Francúzsku na následky vojny. S ostatnými sestrami však opätovne nadviazali na vojnou prerušený blízky vzťah. 

V roku 1948, po tom čo nemeckí obyvatelia boli z Tachova vysídlení, Jiřinini rodičia začali bývať v prenájme na jednom z poschodí domu po nemeckej rodine. Jiřina a jej starší brat už boli na svete a nikto ani len netušil, že krátko na to, čo sa narodí ich tretí súrodenec, prídu všetci traja o otca. Ich matka sa dostala do existenčne veľmi zložitej situácie, z ktorej ju aj s troma malými deťmi mal dostať nový partner. Pamätníčka tak získala ďalších troch súrodencov, ale tiež otčima, ktorý bol alkoholik. „Nespomínam na to dobre, bolo to obrovské trápenie,” hodnotí neutešenú situáciu, do ktorej sa dostali.

V roku 1954 Jiřina začala navštevovať miestnu základnú školu, z ktorej si odniesla len to dobré. Žiaľ, na pol roka vypadla z vyučovacieho procesu kvôli pobytu v nemocnici, keďže sa nakazila brušným týfusom. Počas dospievania neprežívala žiadne zvláštne rebélie. Spomína si na pioniersky oddiel či zemiakové brigády, ktoré však vnímala skôr ako zábavu. Po základnej škole si nemohla vyberať a bolo jej odporučené gymnázium, teda vtedajšia stredná všeobecnovzdelávacia škola. „Ja som bola nútená ísť na to gymnázium,” konštatuje Jiřina, ktorá si to vtedy nevedela vysvetliť, pravdepodobne išlo o jej zlý kádrový profil. Keď školu v roku 1965 úspešne ukončila, čakal ju hneď nástup do zamestnania. 

Prierez súkromným životom a záver príbehu

Po ukončení stredoškolského štúdia nastúpila do práce v Západočeských drevárskych závodoch, kde pôsobila ako sekretárka riaditeľa. Asi po roku sa rozhodla, že diaľkovo absolvuje Strednú ekonomickú školu v Mariánskych Lázňach. Roky plynuli a hoci sa o politiku nezaujímala, ako mladá žena vnímala veľmi významné obdobie Pražskej jari. Uvoľnenie bolo cítiť už oveľa skôr. Zúčastňovala sa napríklad rôznych koncertov a tiež zaregistrovala Dubčekovu osobnosť, ktorá jej bola veľmi sympatická. Samotný august 1968 prežila v nemocnici s rizikovým zápalom mozgových blán. Kvôli vpádu vojsk Varšavskej zmluvy boli všetci pacienti, ktorí mohli odísť, poslaní domov. Nasledovalo doliečenie v domácom prostredí, aj preto Jiřina nič z invázie na vlastné oči nevidela. Len z matkiných slov vie, že vojaci rabovali budovy a kričali na miestnych. Počnúc rokom 1969 síce nastali zmeny v politickom i spoločenskom živote, ale jej osobne sa žiadna z týchto zmien nedotkla. 

Jiřininým osudovým partnerom sa stal Štefan Tóth, ktorého spoznala v auguste 1971. Pochádzal z Rudníka pri Košiciach a do Tachova bol pridelený ako vojak z povolania. Jiřina ho spoznala cez svojho brata, s ktorým sa Štefan priatelil. Aj keď sa do Jiřiny beznádejne zamiloval, pobyt v českom prostredí neznášal dobre. Kvôli častým konfliktom a bitkám to ako Slovák nemal jednoduché, a tak sa v roku 1972 vrátil domov. Východ Slovenska Jiřinu neočaril. Prvýkrát bola navštíviť Štefanovu rodinu krátko po zoznámení. Počas práve prebiehajúcej zabíjačky sa jej však jeho rodičia nemohli dostatočne venovať a jej prvotné pocity boli dosť zmiešané. Po čase si však zvykla a vedela sa postarať o celé hospodárstvo. Svokor najprv nebol nadšený z českej nevesty, ale so svokrou si Jiřina, naopak, veľmi dobre rozumela. Krátko po svadbe sa im v roku 1973 narodila ich prvá spoločná dcéra Ingrid. Keď Štefanovi ako tankistovi v Poprade pridelili byt, nasledujúcich päť rokov strávili tam. Po absolvovaní vysokej vojenskej školy vo Vysokej na Morave nastúpil do vojenského útvaru v Kežmarku, kde sa narodil aj ich syn. V októbri v roku 1982 sa rodina presťahovala do Košíc, kde Jiřinin manžel začal pôsobiť ako učiteľ na leteckej škole. Po materskej dovolenke Jiřina začala pracovať na rovnakom pracovisku ako jej manžel, ale na finančnom oddelení ako civilný zamestnanec. Jiřina nikdy nebola členkou komunistickej strany, avšak jej manžel do nej vstúpil, dokonca bol požiadaný o spoluprácu, ktorú však odmietol. 

V roku 1989 prišla aj Nežná revolúcia. „Neviem to vysvetliť, ale jednoducho som s tým nesúhlasila,” spomína pamätníčka. Žiadna zmena v súkromnom živote jej rodiny nenastala a aj naďalej pracovala ako účtovníčka, avšak už v miestnom domove mládeže. Pôsobila tam až do roku 2004, kým neodišla do dôchodku. Rovnako negatívne vnímala aj rozpad Československa. „Nemalo sa to takto ukončiť,” konštatuje Jiřina a delenie takého malého štátu považuje za zbytočný a nepremyslený krok. 

V súčasnosti Jiřina stále žije so svojou rodinou v Košiciach a tiež pôsobí v Českom spolku, ktorý jej robí veľkú radosť: „To je moja srdcovka,” priznáva. Združeniu pomáha v ekonomickej oblasti a s účtovníctvom, a tak je stále aj v pracovnom nasadení. Jej životné motto, o ktoré sa rozhodla podeliť, je skôr cieľom alebo vyhliadkou do budúcnosti: „Dožiť sa veku mojej maminy.”