Jiřina Tóthová

„Bola obnovená Československá republika. (dokumentarista) Áno. S tým, že mamka k nej nemala prečo mať vzťah, lebo pochádzala zo Sovietskeho zväzu. Tak neviem, že či možno nejak sa tie ockove spomienky cez ňu zachovali, že možnože ako vnímal obnovenie Československa. (dokumentarista) No, tak on to vnímal veľmi dobre, pretože bol rád veľmi. Akurát moja mamina mala veľké problémy, pretože Rusi chceli, aby sa vrátila do Ruska. Ale už boli tri deti prakticky a ona odmietala. Každý rok, každý rok cestovala do Prahy, na ruský konzulát. Každý rok ju prehovárali, že musí odísť, že musí sa vrátiť do Ruska. Ona proste vytrvalo odolávala. Poslednýkrát bola v Prahe… ja som mala dvadsaťjeden rokov, a to bolo v šesťdesiatom ôsmom, to bolo pred augustom. To som bola tam s ňou, aj brat tam bol so mnou, Peter. Sme boli s maminou… Tak to bola poslednýkrát a vtedy im povedala, že nie, že ona tu má deti, ona tu má rodinu, ona tu ostane. A to nám prišla úplne roztrasená, z toho konzulátu, uplakaná. A hovorila, že ten konzul ju chytil za krk, proste za šaty a hovoril, že nech vypadne, že bude, nebude mať žiadne občianstvo, že bude jako bezdomovec, ale že už ju tu v živote nechce vidieť. Vtedy to skončilo, no a vtedy požiadala moja mamina o občianstvo české a dostala ho. Dostala ho, pretože už veľmi dlho bola tam, takže… Lebo predtým nemohla, nemohla, pretože Rusi jej v tom stále bránili. Takže ona stále bola ako Ruska vedená, až v tom šesťdesiatom ôsmom sa to zlomilo, pred napadnutím tými voskami a vtedy proste potom už mala pokoj, už nemala problém. Samozrejme, trošku odbočím… Jak sa rozpŕchli tie dievčatá, snažila sa ich hľadať a cez Červený kríž sa jej podarilo. Podarilo sa jej, takže tú jednu sestru našla v Kyrchyzi, druhú v Mahadani a tá čo bola vo Francúzsku, tak tam jej oznámili, že ona zomrela. No a potom… Na nejaké zdravotné následky? (dokumentarista) Nie, vo vojne, vo vojne. Následkom vojny zomrela. Takže potom, cez ten Červený kríž sa snažila… Išla, cestovala potom za tou sestrou, sa volala Dusia… Do Kyrchyzka? (dokumentarista) Do Kyrchyzka, áno. Tá dokonca bola aj u nás s manželom.“

“A vlastne, na prechod frontu… (dokumentarista) Áno. Ako si spomínali vaši rodičia? To už boli spolu. (dokumentarista) Na prechod frontu spomínajú veľmi zle, pretože cez Tachov išiel trestanecký tábor, bol to takzvaný pochod smrti a oni tých trestancov z koncentračných táborov viedli do Nemecka. Išlo to cez Tachov, pretože Tachov prakticky susedí s tým Nemeckom a veľa, veľa… Moja mamina tam dokonca našla svojho strýka, ktorý bol v tom koncentračnom tábore a bol v tom pochode. Že neskutočne zlé spomínky má na to, pretože akonáhle jeden trestanec spadol, alebo nevládal, okamžite ho zastrelili a nechali tam. Že to boli veľmi, veľmi kruté spomínky. No, snažila sa nejako s tým strýkom spojiť, že snažili nejako mu pomôcť, ale že nemali šancu, lebo boli strážení tí trestanci. A to bol nejhorší pochod, ktorý vôbec cez Tachov, keď išiel. Že to bolo veľmi strašné.”

„Ja by som sa ešte… to nevadí, ale ja by som sa ešte opýtal... tým, že vaša mamka zažila Sovietsky zväz... Áno. (dokumentarista) V tých dvadsiatych, tridsiatych rokoch… (dokumentarista) Áno. A ono v podstate len tesne pred tým, ako sa narodila, vznikol… (dokumentarista) Áno. Lebo bola tam občianska vojna… Ja by som sa opýtal, že ako ona spomínala na to svoje detstvo v tej oblasti, že aké to bolo v tom Sovietskom zväze? (dokumentarista) No, ona svoje detstvo zo začiatku popisovala tak, že bolo pekné. Oni totiž boli takzvaní kulaci. Oni mali obrovské hospodárstvo, oni mali strašne veľa toho. Len, po tom rozvrate, po tom všetkom… všetko im zobrali. Boli proste úplní chudáci. Spomínala veľmi ťažko, lebo hovorila, že tam boli skupiny banderovcov takzvané, a oni vykrádali, prepadávali ľudí, proste zabíjali. Že má také útržky zo spomienok, že keď ako jedenásťročná musela veľmi ďaleko, lebo oni bývali na dedine a musela chodiť veľmi ďaleko na chlieb, na potraviny, a musela chodiť vždy v noci, lebo tam sa stálo veľmi dlho vo fronte, aby sa každému ušlo. Takže chodili…t akže tam boli také prepadovky, že jednoducho tí banderovci zabíjali deti, zabíjali ľudí… Je mi to trápne o tom hovoriť, ale moja mamina mi to tak hovorila, tak mi to rozprávala, že oni to normálne predávali ako mäso, tých ľudí, že to bolo, veľmi, veľmi tragické. A v noci raz, keď išla mamina tiež stáť frontu na ten chlebík, išla sama a počula za sebou nejaké kroky, tak sa skrývala, ako mohla. No, ale nakoniec išiel za ňou najstarší brat, ten Peter, ktorý ju prakticky zachránil, pretože stretol tam tie bandy a bežal za ňou, keď mamina mojej mamky povedala, že išla stáť frontu na chlebík. Také zážitky má veľmi ťažké. Hovorila, že to bolo niečo strašné, že čo sa dialo v tom Rusku, že to boli… obrovský kraj to bol a pritom nebolo to, nebolo to dosídlené, proste boli tam také priestory prázdne, úplne prázdne. Pole ležali ladom, proste jednoducho úrodná pôda, obrovsky úrodná, lebo tam je černozem, takže keby sa snažil každý, tak by predsa len. Ale veľmi ťažký život mala, veľmi. Ak by som sa mohol opýtať tým, že ste spomínali, že boli takí väčší statkári? (dokumentarista) Áno, boli. A vtedy sa presne robili, tie kolchozy? (dokumentarista) Kolchozy. Presne, kolchozy. (dokumentarista) Kolchozy, áno. A že ako prebiehalo, asi nie dobrovoľne? Tam sa dostali asi, na toto konkrétne, že asi tam chodievali tí úradníci sovietski. (dokumentarista) Chodili, chodili úradníci…presviedčali. Prakticky mojej babičky, ako maminky mamina, ona nechcela do toho kolchozu v žiadnom prípade, ale otec, ako manžel, jej prehováral, že to bude dobré a tak ďalej. No, ale bolo to veľmi zlé, pretože všetko im zobrali. “