Ladislav Uko

„Rodičia len poľnohospodárstvom, aj mama boli z takej rodiny, dedko chovali. Obrábali pôdu. Po fronte prišli ťažké časy, dodávky dávali... (kontingenty). Moc sa muselo plniť, 75 metrov zaviezli do Zemianskeho Podhradia, 50 metrov zemiakov po 15 korún meter, hovädzieho mäsa, bravčového. 4000 vajec nám dali, 4000 litrov mlieka. A kto nesplnil, nedostal už ani cukor kúpiť, ani šaty na oblečenie kúpiť.“ 0:02:40 – 0:03:57 - Spomienky na odovzdávanie kontingentov po vojne

„Rusi tu boli tri týždne ubytovaní u nás. Lebo my sme ušli do Bošáce, tam mali zase dedko sestru, no a tak sa vrátili. Ale nechceli, aj tato, aby sme zostali decká aj starí rodičia. Ale rodičia sa vrátili, ale Rusi ich nechceli pustiť. A všetko, čo bolo tu pozakopávané, čo mali oblečenie, obuv, všetko to povykopávali zo zeme a pobrali preč. Kone nám zobrali, dva kone. Všetko (Rusi). Potom keď sme my utekali do tej Bošáce, od tých Kubičkov sme potom dole, ako sú jarky na Predpolomskú dolinu k Janegom a odtiaľ sme do Bošáce. A potom, keď sa vrátili, tam Rus nás dobehnul a už sa niesol na jednej našej kobyle a ako na ňu zavolali tato, tak sa zvrtla, on ju chytili a on vytiahol pištoľ na tatu. A aj sa pýtali, že kam ideme a kde je naša chata. No tak potom sa vrátili pre kravy, tu ešte dobehli tam do Bošáce aj kravy. Ale inak čo tu zostal vôl jeden, asi 400-kilový, aj toho zabili Rusi, svine pozabíjali, všetko čo bolo. Jedného skla nebolo na celom baráku, všetko porozbíjané.“ 0:06:36 – 0:08:35 - Ladislav spomína na pobyt sovietskych vojakov v ich dome