The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľubomír Vacek (* 1932)

• narodil sa v Hlohovci v roku 1932

• vyštudoval na gymnáziu v Hlohovci

• silne ho poznačila nezištná pomoc jeho otca počas 2. svetovej vojny a jeho účasť v SNP

• pre komunistický režim bol nepohodlný

• vojenskú službu strávil v Pomocných technických práporoch

Obaja rodičia Ľubomíra Vaceka pochádzali z českých Pardubíc. Aj keď boli z roľníckych rodín, otec Rudolf sa vyučil za obchodníka. Najprv pracoval v Pardubiciach, potom v Olomouci vo firme Ander a syn, Olomouc, (ASO), neskôr si našiel prácu v Brne.

V roku 1918 narukoval a odvelili ho na obranu slovenských hraníc proti Maďarom. Aj to bol dôvod, prečo nakoniec zostal na Slovensku. Najskôr v Bratislave, potom v 60 kilometrov vzdialenom Hlohovci. Tam si prenajal malý domček na Nádražnej ulici (dnešnej Pribinovej). Z jednej izby spravil malý obchod, kde predával rozličný tovar, najmä papiernické potreby a knihy, a v druhej časti bývala rodina: „Tak sa snažil, vypracoval sa. A postavil potom v roku 1938 dom na hlavnej ulici, vtedy to bola Masarykova. Veľký dom, veľké sklady a mal aj filiálky. Jednu na okresnom úrade a ďalšiu v Leopoldove,“ spomína si pamätník a pripomína, že na novej adrese už mala rodina v obchode takmer všetko: „Knihy, papier, učebnice, hudobné nástroje, športové potreby, kozmetiku, nejaké písacie stroje, počítacie stroje a predával aj niektoré tovary vo veľkom. Aj detské kočiariky predával.“

Falošné doklady predavačkám a úkryt na povale

„Počas druhej svetovej vojny sa u nás skrývali aj Židia, aj Moraváci z Hodonína, na ktorých bol vypísaný trest smrti za politiku. A oni sa nie že skrývali, oni boli zamestnaní u otca. Vybavil im papiere, doklady, občianske. A pracovali tam. Ja som to tiež nevedel. Ja som bol malý chlapec – mal som 10 rokov. Takže mne nepovedal ani slovo, že sú u nás nejakí Moraváci. Ja som len vedel, že tá sa volá Zuzka, tá sa volá Anka a ten sa volá Juraj. Oni sa tak vôbec nevolali.“

Ľubomír Vacek si spomenul len na jedno zo skutočných mien ľudí, ktorých jeho otec schovával – na pána pôvodom z Moravy, Františka Landgrafa. Na mená štyroch Židoviek z Dunajskej Stredy, ktoré sa neskôr presťahovali do Izraela, zabudol. Otec pamätníka, Rudolf, im vybavil pracovné povolenie pod falošnými menami, takže neboli v úkryte, ale riadne zamestnané v obchode: „Keby ich len schovával, tak ich takú dlhú dobu nemôže schovávať, lebo boli aspoň dva roky u nás.“

Pred Slovenským národným povstaním boli v dome Vacekovcov ukrytí aj Francúzi, ktorí ušli zo zajateckých táborov. Spávali na povale, kde bol tovar. Nachádzali sa tam balíky krepového papiera, za ktorý sa dokázali ukryť: „Dostali deky a tam spali. Bolo to v lete, takže im tam zima nebolo.“ Podľa pamätníka sa u nich na povale takto dva-tri mesiace skrývalo okolo 15 až 20 francúzskych partizánov: „Ja to presne neviem. V roku 1944 som mal 12 rokov, predo mnou to všetko tajili, aby som niekde neotvoril zobák, lebo keby som niečo povedal a dostane sa to do nepravých uší, tak by nás zlikvidovali celú rodinu.“ 

Na otázku, ako sa podarilo vybaviť dokumenty celej rodine a ďalším ľuďom, ktorých Rudolf Vacek ukrýval, má jeho syn pohotovú odpoveď: „Peniaze robia všetko, a známosť ešte viac.“

Vojna a SNP v Hlohovci

Pamätník si spomína, že v čase vojnového slovenského štátu bol veľmi nesmelý a do školy chodil zahriaknutý. S nepriateľsky naladenou spoločnosťou v Hlohovci sa mu žilo len veľmi ťažko: „Chodil som do školy tu v Hlohovci. Po mne vtedy vykrikovali: ,Češi peši do Prahy.ʻ“ Tvrdí, že aj jeho spolužiaci, aj učitelia sa na neho ako na Čecha pozerali dokonca aj po vojne zvrchu: „,Čechúň si a Čechúň budeš,´ hovorili. A ja som nerozprával česky nič, hoci by som vedel česky rozprávať plynule. Ten útlak som cítil. Bolo veľa takých, ktorí sympatizovali s Čechmi, ale aj veľa takých, ktorí boli proti Čechom.“

Slovenské národné povstanie prežil na prázdninách v mlyne v Senici. Udalosti zachytili cez rozhlas, v ktorom Rudolfa Vaceka označili ako jedného z účastníkov SNP. Ten sa do povstania zapojil spolu s hlohovskou posádkou majora Čilíka, ktorého presviedčal, aby sa pripojili k odboju na strednom Slovensku. Podľa pamätníka major Čilík s nápadom nesúhlasil, pretože mal obavy z následkov. Keď do Hlohovca dorazili Nemci, veliteľ sa zastrelil.

Rudolf Vacek potom presviedčal viacerých Hlohovčanov, aby sa pridali do Slovenského národného povstania. Vo svojom obchode sa stretával asi so šiestimi ľuďmi, s ktorými hovorili o aktuálnej politickej situácii. Do odboja sa takmer nikto nezapojil, skonštatoval pamätník. Ako dôvody uvádzali napríklad rodinu. 

„Otec bol účastníkom SNP – prežil tam celú zimu. Až potom vo februári, neviem kedy presne, lebo to mi tiež nikto nepovedal, ho zatkli slovenskí alebo nemeckí vojaci a sedel v base v Bratislave a nakoniec v Leopoldove.“ V Leopoldove spravili vzburu, takže sa podarilo ujsť, nielen politickým väzňom, ale aj ľuďom, ktorých úrady väznili pre vážne zločiny.

Po návrate z väzenia sa Rudolf Vacek rozprával s jedným známym. „Ten mu povedal: ,Pán Vacek, ja vám chcem niečo povedať, ale nehnevajte sa na mňa. Ja som ten, ktorý vám v roku 1942 vykradol pokladňu a ešte aj jednému drogistovi vykradol pokladňu v ten deň.ʻ  A on mu hovorí: ,Vy ste lapaj, ale bolo to už dávno, už sa na to zabudlo, je to v poriadku.ʻ“ 

Z bohatého obchodníka radovým zamestnancom

„Keby som pri povstaní zomrel, postavia mi pomník,” vravel Rudolf Vacek susedovi kováčovi, ktorý sa po vojne stal jedným z predstaviteľov mestského úradu. Ale keďže sa vrátil a bol bohatý, namiesto toho mu zobrali aj dom, aj obchod.

Najprv v roku 1948 pridelili obchodu národného správcu. Po asi roku národnej správy Rudolfovi Vacekovi odobrali živnosť úplne. Úrady ich síce nechali bývať v dome, kde bol aj obchod, museli však platiť nájomné. Tovar prevzala Slovenská kniha a odviezla ho preč. Išlo o veci v hodnote 27 miliónov československých korún: „To boli vtedy dobré peniaze. [...] Ja som otcovi ako taký fafrnok hovoril: ,Otec, rozpredaj obchod, kúp bratovi Rudovi, kúp mne, kúp dcére nejaký domček. Keď to bude na naše meno, nemôžu ti to zobrať.´ Ale on tomu neveril, vraj ,ty si už napáchol komunizmomʻ.“ 

Nakoniec však na to prišlo, pripomína Ľubomír Vacek: „Najprv zabrali továrne ľuďom, ktorí mali nad 50 zamestnancov, to znárodňovali, potom menších a nakoniec aj krajčíra alebo šustra, ktorý mal len jedno kopyto. V roku 1948 teda obchod znárodnili, otec odovzdal kľúče a zostal nezamestnaný dva mesiace. Potom ho zobrali ako odborníka do Slovenskej knihy v Bratislave, kde robil skladníka.“ 

Približne po roku sa v novej práci osvedčil. Spravili z neho vedúceho Slovenskej knihy v Piešťanoch, kde každý deň dochádzal autom. Raz dal vozidlo – Mercedes – do generálnej opravy: „Za týždeň prišli zo Slovenskej knihy, že auto tiež zabavujú. Takže zostal aj bez toho.“

Dva roky v PTP

Ľubomír Vacek vyštudoval strednú obchodnú školu v Hlohovci, potom sa zamestnal v Bratislave. Na povinnú vojenskú službu musel ako syn živnostníka narukovať k Pomocným technickým práporom: „Ani sme nevedeli, kam, len nás naložili na nákladné auto, zaviezli nás do Nitry do kasární a odtiaľ rovno na vlak. Až sme sa našli v Moste, tam sme mali tri týždne poradový výcvik, teda pochodovanie, otáčanie.“ 

Po výcviku ich pridelili na pracoviská, odkiaľ ich poslali do baní, ale bez toho, aby vedeli, aké má kto zdravotné ťažkosti: „Čo som mohol robiť v bani s okuliarmi? Len si ich stále utierať. Tak som bol chvíľu na povrchu a potom sme mali len vojenské stavby. Pochodil som 13 miest. Napríklad Líně, tam bolo letisko. Stavali sme pristávacie dráhy. Rakovník, Kadaň, Česká Třebová, Přerov, Chrudim, Karlovy Vary.“ 

Po 24 mesiacoch pridali PTPákom „výnimočné cvičenie”, takže na vojne boli celkovo viac ako dva roky. To, že idú naspäť domov, sa dozvedeli zo dňa na deň: „Keď som nastúpil na vojenskú službu, tak tam boli starí páni, mali 40-50 rokov, boli tam už tri roky a nevedeli, kedy pôjdu domov. A boli tam farári, úradníci, robotníci, aj roľníci a všetko muselo makať.“ 

Myslel som si svoje

Po vojenskej službe sa Ľubomír Vacek vrátil späť do rodného Hlohovca, kde robil vo vtedajšom Otexe, obchode s odevným tovarom. Potom išiel pracovať do ČSAD, kde si našiel manželku, s ktorou sú spolu 60 rokov. Do komunistickej strany však nikdy nevstúpil: „Nemal som dobrý kádrový posudok pre komunistickú stranu. Ja som nikdy v strane nebol, hoci ma volali. Vždy som sa nejako vyhovoril. Bol som v duchu proti tomu. Však boli u nás aj schôdze v ČSAD a aj keď tam niektorí vystúpili, tak tiež som sa nepriklonil k tomu. Ale aby som si zachoval miesto, tak som musel byť ticho. A myslel som si svoje.“

Príchod vojsk Varšavskej zmluvy do Československa prežil v Hlohovci. Deň na to, ako sa aj s manželkou vrátili z bývalej Juhoslávie, ich zobudili tanky: „Zobudili sme sa na veľký rachot ráno. Pozerám: ,Čo to je? Kde to je?´ Pozriem z okna a vidím hore na námestí rachot a nejaký hluk. My sme vôbec nevedeli, že sa tu niečo deje. Bol som z toho šokovaný.“

Otcov dom na Štefánikovej ulici im úrady vrátili po Nežnej revolúcii. S bratmi sa však Ľubomír Vacek napokon dohodol, že miesto, kde bol obchod s rozličným tovarom a dlhé roky aj ich domov, predajú.