František Vaczula

„A potom prichádzali vagóny s cementom a bolo jedno, či to bolo poobede, či ráno, či o polnoci - ako sa pristavili vagóny, tak sme ich museli vykladať preto, aby sa nemuseli platiť penále za tie vagóny. Takže boli noci, keď sme celú noc vykladali cement z tých vagónov. A na rudlách sme ich odvážali do skladov. Prášilo sa to. Tak v tých Líňách, tam sme sa strašne narobili. Ale hovorím, že boli niektorí chlapci, že doslovne sme my, čo sme boli lepšie, my sme ich aj ľutovali. Lebo tam bol napríklad hudobník, farár, viete, to je rozdiel, keď ja bývam na dedine, sem-tam tú lopatu chytím, a ten ani nevie, čo je lopata, a teraz mu to dajú do ruky. To bolo strašné niečo. A zase tam bol taký jeden veliteľ, že keď chlapci išli na ošetrovňu, tak ich vonku čakal: ,A čo je vám!’ A keď nevidel na ňom, že je nejaký zhulpovaný, tak ,Do roboty, já vás vyléčím!’ ... Veľmi ťažký život bol v Líňách, tam sme sa veľmi narobili."

„Boli medzi nami takí kamaráti, ktorí v živote nikomu nič nespravili. Najmenšiu vinu nemali, len preto, že asi ich rodičia možno mali nejaký majetok alebo z náboženských dôvodov, že ich dali do tých PTP, takže to boli chudáci. Skutočne, aj keď sme sa rozprávali na izbách, nechceli sme veriť, prečo nám toto robia. A najhoršie bolo, že sa objavili reči, že keď toto dokončíme, zoberú nás do Ruska. A viete si predstaviť, ako sme sa cítili. Také reči sa objavili. A mohlo na tom byť niečo. Lebo všetky tieto práce, čo sa robili na letiskách, to všetko riadili Rusi. Naši boli majstri - slovenskí, českí - a Rusi všetko dirigovali. Takže mali sme obavy aj z toho, že nás zoberú do toho Ruska."

„Viete si to predstaviť, že sa vykladal makadam, lebo potrebovali postaviť cesty... sme dostávali lopaty, to je tiež rozdiel, komu sa ušla lopata špicatá, ten mal vyhraté, a komu hranatá, ten to mal horšie. Tam aj plakali niektorí chlapci, lebo dostali také pľuzgiere, či mali rukavice alebo nie, že ani chlieb si nemohli odkrojiť. A keď chodili na ošetrovňu, to bolo niečo strašné. Keď ešte neboli mrazy, ešte to išlo, ale keď mrzlo, najprv sme to museli rozbíjať s krompáčmi a potom vykladať."

„A potom to začalo. Objavili sa gardisti. A to neprajem nikomu. Objavili sa nápisy na stenách, na plotoch... ,Maďari za Dunaj,’,Židia do plynu,’ ,Česi peši do Prahy’. A začalo to. Ešte som bol dieťa. Tí gardisti mali uniformy, vyleštené čižmy a tzv. rajtky. Pred saleziánmi sa zoraďovali v nedeľu na omšu, mladí zvlášť, starí zvlášť, to bola Hlinkova mládež a Hlinkova garda. Išli sa pomodliť. A poobede, nielen v nedeľu, ale aj v týždni, kto nemal nejaké označenie, že súhlasí s Hlinkovými gardistami, tak oni boli takí páni, že kohokoľvek zastavili a overovali. A keď prišli na to, že je Nemec alebo Maďar, tak ho bez rečí zbili. To vyzeralo tak, že on vôbec nepatrí do Slovenskej republiky. A to sa mi nevidelo, že sa chodia modliť do kostola a ľudí bijú bez príčiny. Boli to neobmedzení páni. Človek si musel dať veľmi veľký pozor, aby neprehovoril inou rečou ako slovensky. Vtedy som nevedel, čo je fašizmus, teraz už viem, čo to bolo. Takže keď sme chodili po Bratislave, či dospelí, či deti, musel som si dávať veľký pozor."