„V nedeľu bola studená strava a to bola taká buchta, ako som slúžil na Pankráci, čo mi tá pani ponúkla, neviem, bolo to trošku pokvapkané lekvárom a k tomu bolo koliesko salámy. Tak asi desať deka. Tak teraz som nevedel, čo mám urobiť, či to zjesť hneď poobede alebo si to nechať, ale ako nechať, keď ten hlad sa hlásil. Tak som to rozkrájal na také malinké kolieska a jedno som zjedol. Ale keď som to nedokázal uchrániť, potom som už bol hladný naozaj. A z tej Mariánskej, z tej dobrej stravnej kategórie nás doviezli na tábor Dvanásť, kde bol ten útek a veľmi sprísnený režim. Tak tam som si doniesol kúsok chleba, taký väčší kúsok a do rána mi ho ukradli, samozrejme. Takže nebolo z toho nič. No ale bolo si treba zvyknúť na tieto veci. Vtedy by som povedal celkove, že tej stravy bolo málo a niekedy aj, že hlad bol nápravný alebo trestný prostriedok. Hlad a zima. To bolo jedno z najhorších. Ale my sme sa snažili všetko brať trošku tak s nadhľadom.“
„Potom ďalší si začali uvedomovať, že na takéto zlo, prekonanie celého zla, treba nejakú vyššiu pomoc, že tu si sami nestačíme. Tak ľudia sa začali obracať k Pánu Bohu viac ako v civilnom živote. No a hneď aj pocítili účinok toho, že sa im oveľa lepšie znášalo všetko, aj príkorie, boli tam také vzácne charaktery, jednoduchí ľudia a veľmi vzácne charaktery.“
„Blízko Vykmanova, tam dávali väčšinou kňazov a takých horších zločincov, tam sa tá ruda mlela a triedila do barelov, do takých špeciálnych debničiek a to si už brali Rusi. No a toto triedenie rudy bolo také, že to robili len holými rukami. Holými rukami bez akýchkoľvek ochranných pomôcok. A predstavte si, v tom vidím tiež prst Boží, že ochorenia na následky žiarenia neboli až také časté. Boli pomerne zriedkavé.“
„To odstreľovacie pásmo sa strážilo tak veľmi, že stačilo málinko sa priblížiť a strieľalo sa bez výzvy. V každom prípade sme prechádzali okolo tej strážnej veže a naša cesta viedla trošku v zatáčke. Spoluväzeň niesol nejakú dosku do tábora a koniec tej dosky sa trošku dostal do toho pásma. Už aj strieľali, ale netrafili ho, ani teda nemali ho asi zastreliť, ale už sa strieľalo. Niektorých pár prípadov bolo takých, že veliteľ napríklad zobral čiapku, strhol väzňovi čiapku, hodil ju do toho pásma a poslal ho pre ňu. Tak tam niekoľko ľudí zahynulo. Áno, zastrelili ho tam. Jednoducho.”
„To bola čisto taká interná tichá dohoda medzi pracovníkmi určitého pracoviska. Napríklad my sme tie percentá naháňali trošku, vyše dvadsať, ale sami a zvyšok sa prisunul tým, čo nevládali. Áno, alebo chorým. Ale raz sa nám stalo, že sme dosiahli stoosemnásť percent a dali nás na takzvaný trestný barak. Ten trestný barak pozostával v tom, že sa nesmelo chodiť po tábore, muselo sa tam byť a muselo sa chodiť na brigádu škrabať zemiaky do kuchyne a podobné veci. No a ja som bol celkom rád, lebo tam bol pokoj, tam som si aj literatúru presunul a študoval som.“
„Potom bola večierka, najprv nástup samozrejme, večerný nástup to bol. A keď niečo nesedelo, tak znova nástup. Hocikedy, aj v noci. To boli nepríjemné veci, najmä v zime. To sa muselo stáť pri tom a v Krušných horách bývali dosť tuhé zimy, takže tam sme si užili, tak sme väčšinou prešľapovali tak ako sa dalo a tancovali sme jáchymovské tango, tak sa tomu hovorilo. No a tie nástupy boli niekedy aj čisto trestné, povedal by som, že to bola forma trestu. No, ale muselo sa to prekonať.”
Augustín Valentovič sa narodil 20. januára 1923 v Bohdanovciach v okrese Trnava. Detstvo prežil s mamou a sestrou Vilmou na dedine, no bez otca - murára a tesára, ktorý zomrel, keď mal Augustín štyri roky. Vždy túžil po vzdelaní, priťahovali ho knihy. Absolvoval jeden rok na bývalej meštianskej škole a potom klasické osemročné rímsko-katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom, kde zložil aj skúšku dospelosti. Po maturite sa zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského (FF UK) v Bratislave, odbor klasická filológia. Aby si mohol financovať štúdiá, nastúpil v roku 1946 po prvej štátnej skúške do zamestnania v bývalej „Spravodajskej agentúre Slovenska” v Prahe, kde pracoval ako redaktor do roku 1949. Prevzatie moci komunistami v roku 1948 nebolo v súlade s jeho vnútorným presvedčením, čím sa netajil. Vďaka svojím otvoreným postojom a mnohým kontaktom s odporcami vtedajšieho režimu sa dostal do nemilosti a dňa 21. septembra 1949 ho za jeho postoje a aktivity v Prahe zatkli. Vo vyšetrovacej väzbe strávil takmer rok a bývalý Štátny súd v Prahe ho rozsudkom zo dňa 1. júna 1950 odsúdil za trestné činy velezrady a vyzvedačstva na trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov do jáchymovských táborov. Na výkon trestu nastúpil v Prahe v auguste 1950. Prešiel niekoľkými väzeniami a tábormi: Pankrác, Klatovy, Ústredný tábor, Vykmanov, Marianka, Svatopluk, Dvanástka, Ležnice, Bytíz, Vojna. Na základe amnestie prezidenta republiky zo dňa 9. mája 1960 sa dostal na slobodu. Väznený bol teda 10 rokov, 7 mesiacov a 21 dní. Po prepustení pracoval ako robotník v Stavoindustrii, neskôr v Pozemných stavbách a v Cheme, kde popri zamestnaní absolvoval v rokoch 1964 - 1966 Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Bratislave. Od roku 1967 pracoval v Bratislavských elektrotechnických závodoch na útvare VTI (Vedecko-technické informácie) a na tomto úseku pracoval aj vo VÚZ (Výskumný ústav zváračský), odkiaľ v roku 1983 síce odišiel na dôchodok, pracoval tu však ďalších 5 rokov. Prerušené štúdiá na FF UK v Bratislave úspešne ukončil v dobe uvoľnenia režimu v roku 1970. V 90. rokoch sa dostal k vysnívanej činnosti, keď vyučoval klasické jazyky na Trnavskej Univerzite v Trnave, na FF UK v Bratislave a na Aloisiane na Trnavskej Univerzite, na katedre klasických jazykov vyučoval latinčinu a gréčtinu. Dňa 11. augusta 1962 mal v Bratislave cirkevný sobáš s učiteľkou Matildou rod. Svítkovou. Rok po svadbe sa im narodila dcéra Iveta, ktorá neskôr aj napriek ťažkostiam dostať sa na vysokú školu kvôli otcovej minulosti, vyštudovala na FF UK francúzštinu a rumunčinu. Augustín Valentovič zomrel 19. júla 2010.
