The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Jarmila Vaňová (* 1965)

• narodená 8. mája 1965 v Košiciach

• vyštudovala vysokú školu, odbor sociálna práca a zdravotníctvo

• dva roky pôsobila ako terénna sociálna pracovníčka na Luníku IX

• žurnalistka v RTVS, riaditeľka Roma media, šéfredaktorka a programová riaditeľka Rómskeho mediálneho centra

• v roku 2020 úspešne kandidovala za poslankyňu do NR SR za stranu OĽaNO

Jarmila Vaňová sa vďaka starým rodičom nikdy necítila menejcenná pre svoj pôvod, ani nezažila rasizmus. Stretla však mnohých, ktorí s ním mali skúsenosť. Neuznáva preto jednostranné videnie sveta, lebo vtedy nie sme objektívni.

 

V jej živote sa miešali dva svety

Jarmila Vaňová sa narodila 8. mája 1965 v Košiciach ako druhá zo štyroch detí. Do jej trinástich rokov žila s rodinou v neďalekej obci Ďurkov. Otec Imrich pracoval ako policajt a pre pamätníčku bol veľkou inšpiráciou. Starí rodičia z otcovej strany tvorili pevnú súčasť rodiny. Vďaka nim sa nikdy necítila menejcenná pre svoj pôvod. Starú mamu považovala za veľmi progresívnu a modernú. Z úcty k nej používa jej prezývku Ega ako svoje druhé meno. Starého otca vnímala ako majstra nad majstrov, ktorý bol veľmi zručný.

Mama Júlia pochádzala z neďalekej obce Vtáčkovce. Z jej strany rodiny spoznávala pamätníčka tradičnú stránku rómskeho života. V Ďurkove vyrastali súrodenci medzi majoritným obyvateľstvom. Ten rozdiel medzi majoritným a rómskym svetom vnímali až exoticky.  „Tým, že bola tá komunita uzavretá, uchovala sa v podstate čistota toho “rómstva” a aj rómskeho jazyka. Tam sme prichádzali na to, ako funguje tradičný rómsky svet a tam som dostala základy toho pekného a dobrého, čo vám rómska komunita dokáže dať. Na jednom mieste bolo toľko ľudí. A všade, kde ste vošli, do ktoréhokoľvek domu, nikto vám nepovedal: “choď von”, alebo “nemáš tu čo hľadať”. Ako prvé vám dali najesť a všade vás núkali.“

 

Všetkých chceli poslať do koncentračných táborov

V rodinnej pamäti sa uchovali udalosti z obdobia druhej svetovej vojny. Keďže územie Ďurkova po Prvej viedenskej arbitráži patrilo Maďarsku, starí rodičia pamätníčky chodili do maďarských škôl a celá obec vedela rozprávať po maďarsky. Ku koncu vojny, v januári 1945, všetkých Rómov odviedli na železničnú stanicu zopár kilometrov od obce. Niekoľko dní tam o hlade čakali na transport do koncentračných táborov. Ženám oholili vlasy a niektoré i znásilnili. Transport sa nakoniec nekonal. Sovietske vojská už boli blízko a nemecká armáda sa rozhodla pre ústup. Počas vojny lokalitu sužoval aj týfus. Vtedy sa v komunite prejavila veľká solidarita, navzájom sa delili o jedlo a šatstvo. Pamätníčke sa vynára spomienka jej svokra Jozefa. „On bol vtedy ešte dieťaťom a chodil žobrať jedlo pre týchto chorých. Dá sa povedať, že tým, že takto zásoboval jedlom celú komunitu, tak pomohol mnohým prežiť.“ Pomohol aj jeho mame, keď po ťažkom pôrode ležala a prišli k nim domov Nemci. Chceli ísť k nej, no malý Jozef začal vykrikovať, že má týfus, Nemci sa zľakli a radšej odišli. Takto sa prejavilo jeho charakteristické ochranárske cítenie, pre ktoré si ho mnoho Rómov v lokalite vážilo.

 

Rodičia sa ocitli uprostred streľby

Pamätníčka prežila detstvo v dobe čiastočného spoločenského aj politického uvoľňovania v šesťdesiatych rokoch. Aj napriek mladému veku sa jej prvé spomienky viažu na inváziu okupačných vojsk v auguste 1968. „Akurát sme obedovali u babky, odrazu nastal veľký hukot. S tetkou sme sa rozbehli k hlavnej ceste v snahe zistiť, čo sa deje. Zostali sme stáť blízko prechádzajúceho konvoja tankov. Ako dieťa som nechápala, o čo ide. A mám pocit, že to nechápala ani moja tetka. Ani mnohí ľudia. Vojaci nám hádzali cigarety, nejaké konzervy a my sme im ako deti mávali.“ Keď začala streľba na okraji hlavnej ulice v Košiciach, boli tam aj pamätníčkini rodičia. Mama prišla s obitými kolenami a obaja boli veľmi vystrašení. Na dedine prebiehal voči vojskám odboj. Veľmi dlho mali v Ďurkove na obchodnom dome veľký nápis SLOBODA a obyvatelia pootáčali orientačné značky, aby zmiatli konvoj. Iní ich zase vnímali ako bratov Rusov, spomínali na ich pomoc v druhej svetovej vojne.

 

Zväz Cigánov – Rómov na Slovensku

Rok 1968 sa v rodine vtedy malej pamätníčky zapísal aj skrz novovzniknutý Zväz Cigánov - Rómov. Angažoval sa v ňom aj pamätníčkin otec Imrich. „Nosil domov také fascikle a na nich bolo napísané Zväz Cigánov - Rómov. Stále niečo vypisoval a riešil. A ja som mu pomáhala, keď mi povedal: poukladaj to tam a tak. V tomto som bola taká otcova, vždy som s ním rada robila tieto veci.“ Zväz bol asi najsilnejšou organizáciou Rómov v Československu, cez ktorý sa začala rómska menšina aktivizovať a cez ktorý formulovala komunita svoje požiadavky. To sa, samozrejme, nepáčilo režimu. Po násilnom ukončení reformného procesu a zrušení zväzu bol pamätníčkin starý otec vyhodený z Komunistickej strany a problémy mal aj otec. Nakoniec však nebol výraznejšie potrestaný.

 

Prišli o pôvodný jazyk i kultúru

Detstvo v období základnej školy (1971 – 1979) sa pamätníčke spája s mnohými fragmentmi vtedajšej doby, ako bola účasť v pionierskej organizácii, rôzne brigády či lampiónové a prvomájové sprievody. Samozrejmosťou boli bežné normy, ktoré sa museli dodržiavať. Vo výzore a oblečení sa žiadala uniformita. Pamätníčka to brala ako bežnú súčasť života. Zároveň si spomína, že v období hlbokého socializmu nebolo vhodné na verejnosti hovoriť po rómsky a nútenou asimiláciou väčšina komunity prišla o pôvodný jazyk a kultúru. „To naše rómstvo nám uzatvorili do našich domovov, do našich osád. Buď ste to akceptovali, alebo ste sa prispôsobili. My sme to akceptovali, verejne sme nedávali príliš najavo kto sme, ale keď sme boli spolu, jasné, že to fungovalo.“  

 

Mal to byť akýsi experiment

V druhom ročníku na základnej sa v rámci školy vytvorili segregované triedy s čisto rómskymi deťmi. Pamätníčku presunuli do jednej z takých tried. Mal to byť akýsi experiment.

S týmto postupom nesúhlasil jej starý otec, ktorý si na riaditeľstve školy vyžiadal opätovné začlenenie jeho vnučky do zmiešanej triedy. Pamätníčke to bolo spočiatku ľúto, v triede s čisto rómskymi deťmi mala svojich kamarátov. Po čase ale zapadla do kolektívu aj tam a vytvorila si nové priateľstvá. Na druhý stupeň chodila do susednej obce. Tu sa asi v siedmom alebo ôsmom ročníku vďaka učiteľovi dejepisu prejavila jej záľuba v histórii. Zároveň sa ako najstaršia dcéra podľa tradície starala o domácnosť a súrodencov. V týchto rokoch sa rozviedli pamätníčkini rodičia. Otec odišiel a asi po roku sa deti s mamou presťahovali do Košíc. Tam pamätníčka dokončila základnú školu.

 

Proti režimu bojovala malými rebéliami aj aktivizmom

V rokoch 1980 – 1983 navštevovala Strednú odbornú školu na dnešnej Boccatiovej ulici so zameraním na obchod. „Mala som síce dobré známky, ale nechcela som zaťažovať mamku, lebo nás vychovávala sama. Ja ako najstaršia som potrebovala rýchlo začať zarábať, tak som si povedala, že pôjdem za predavačku, to mám za tri roky.“ V tomto období sa začala pamätníčka stretávať s ľuďmi z mesta, ktorí mali viac informácií o dianí v politike. Spolu diskutovali o veciach, ktoré im v rámci režimu prekážali. Ich nesúhlasné postoje prejavovali malými rebéliami vo forme ignorovania prvomájových sprievodov či počúvaním režimom zakázaných piesní. Výraznejšie však z davu nevyčnievali.

Po škole nastúpila do dcérskej pobočky Prioru, v ktorom počas stredoškolského štúdia praxovala. Ešte pred koncom štúdia a potom opakovane ju z podniku lákali do komunistickej strany, zakaždým však nepriamo odmietla. V roku 1983 sa vydala za dlhoročného priateľa Karola. O rok sa manželom narodila dcéra Lucia, o ďalšie dva dcéra Klaudia. Pamätá si, ako revolučná atmosféra osemdesiatych rokov vplývala na všetky úrovne spoločnosti a odzrkadlila sa aj na pracovisku. Všetky  predavačky si pripli na odev trikolóry a rozhodli sa, že budú hlasovať za odvolanie ich vedúcej – zarytej komunistky. Nakoniec sa ale nad pani v rokoch zľutovali a pri hlasovaní jej vyjadrili dôveru. Pamätníčka sa zúčastňovala aj protestov na námestí v Košiciach či schôdzí podniku, kde sa riešili ľudské a pracovné práva. Angažovala sa aj v obci, ako jediná žena vstúpila do novovzniknutej Rómskej občianskej iniciatívy, tzv. Roiky. Na  ústredných zhromaždeniach sa z nej stala zapisovateľka. Po úspešných voľbách sa jej ideály rozišli s ideálmi iniciatívy, a tak sa rozhodla odísť z Roiky a aj z práce. Vtedy bola prvýkrát v živote na úrade práce, čo jej prišlo ponižujúce.  

 

Boli vystavané piliere rómskej národnosti

Prvé slobodné voľby pamätníčka prijala s nadšením. „Bolo to pekné, cítili sme spolupatričnosť medzi ľuďmi. Tiež to bola veľká zodpovednosť, daná do rúk občanom. Myslím, že sme volili dobre. Ale nie som si istá, či si ľudia tú veľkú zodpovednosť vtedy uvedomovali.“ Potešilo ju, že sa do národnej rady dostali aj Rómovia ako Anna Koptová a Gejza Adam. Vďaka nim a nastaveniu spoločnosti získalo rómske etnikum štatút národnostnej menšiny. Začali sa tiež vydávať rómske noviny, vznikla umelecká škola pre rómske deti a Divadlo Romathan. Mnohé úspechy menšiny boli dosiahnuté práve v tomto období. Na ďalší rozvoj komunity chýbala podľa pamätníčky politická vôľa a veľa toho ostalo nedokončeného. Sklamal ju i rozpad Československa.

V roku 1992 sa narodila tretia dcéra Karolína, o päť rokov neskôr syn Karol. Myslela si, že s príchodom demokracie bude všetko fajn. Avšak, nástup organizovaných zločineckých skupín a nárast nacionalizmu prerastajúceho do násilia voči menšinám ju šokovali. Ľudia sa obávali o svojich blízkych, rodiny sa častejšie navštevovali a začala fungovať určitá forma rómskej domobrany.  Obdobie strachu po rokoch pripomenul nástup “kotlebovcov“. Rómovia opäť začali viac dbať na ochranu svojich obydlí a mobilizovať sa.

 

Komunita potrebuje ľudí, ktorí sa jej budú aktívne venovať

V roku 2001 sa pamätníčka prihlásila do participačného programu. Jeho cieľom bolo to, aby sa rómske ženy začali zapájať do verejného života a išli kandidovať do samospráv v roku 2004. Pamätníčka so zopár ženami aj kandidovali, no neúspešne. Program jej však ovplyvnil život na ďalších sedemnásť rokov. Cez mediálnu agentúru, ktorá jej ponúkla prácu, odštartovala svoju žurnalistickú kariéru. Začiatky boli pre ňu náročné, no rýchlo sa zaučila a už po týždni jej vyšiel prvý článok. Začala sa prioritne orientovať na rómskeho čitateľa. O dva roky sa stala šéfredaktorkou, o rok začali vysielať v televízii, o ďalšie tri aj v rozhlase. Toto prostredie ju doviedlo k snahe aktívne pomáhať rómskej komunite. Stala sa akoby ochrankyňou ľudských práv a slobôd. Prešla mnoho rómskych lokalít na Slovensku, riešila mnoho exponovaných tém. Osobitne i tému policajného násilia v rómskych osadách. Po dlhých rokoch však prišiel rozpor s jej morálnymi zásadami. Po dvojročnom boji aj s tímom profesionálov na protest odišli z médií. „Nechcela som sa podieľať na určitých veciach a podporovať v tom niektorých ľudí, pretože rómska téma je veľmi dobrý biznis. A veľmi veľa ľudí, ktorí sa dnes tvária, že pomáhajú, dlhoročne z tejto témy žijú. Žiaľ, nepomáhajú nijako. Pomohli len sami sebe alebo svojim najbližším.“

 

Až keď pochopíte, môžete začať pomáhať

Ešte počas práce vyštudovala Sociálno-právnu akadémiu a následne aj vysokú školu, odbor sociálna práca a zdravotníctvo. Za to, že mohla pri štyroch deťoch robiť, čo chcela, vďačí manželovi. „Manžel je mojou celoživotnou oporou, veľa v živote obetoval kvôli mojím ambíciám a môjmu profesijnému životu. Ako muž ustúpil do úzadia, čo nie je bežné v rómskej rodine. Za to si ho veľmi vážim.“ Po doplňujúcom pedagogickom štúdiu a lektoráte z andragogiky päť rokov učila rómsky jazyk na strednej škole. Všimla si a teší ju, že sa dnešná mládež venuje aj ťažkým spoločenským otázkam a že sú otvorenejší. Ďalšie dva roky pôsobila na košickom sídlisku Luník IX ako sociálna pracovníčka. Skúsenosti z osady ju naučili, že ak chceme niekomu pomáhať, musíme ho najprv pochopiť.

Pamätníčka verí, že príde čas na riešenie témy segregovaných rómskych komunít systémovým spôsobom. Dúfa, že sa do toho vloží aj štát a neostane to na pleciach mimovládnych organizácií. Sama sa o to snažila už dlhšie ako poslankyňa miestnej samosprávy. Od roku 2020 v tom pokračuje aj ako poslankyňa Národnej rady Slovenskej rady.