Mgr. Jarmila Vaňová
* 1965
-
"Ja som bola priamo v tomto dianí, to bola moja téma policajné násilie. Neviem, či som bola taká hlúpa, alebo taká odvážna, že som išla do týchto tém a necítila som nejaké ohrozenie. Aj keď stávalo sa mi, že mi v noci do telefónu púšťali pochod čižiem, alebo sme dostávali výhražné listy s nacistickými symbolmi. Ale nejako som to neriešila. Prvý môj taký prvý stret s policajným násilím alebo brutalitou bol v Stráňach pod Tatrami. To bolo ešte skôr ako v Moldave, tuším. A bola to náhoda, pretože veľmi veľa vecí sa ututlalo vtedy. A ututlávali to aj samotní Rómovia. Pretože nechceli mať problémy s tými policajtmi. A aj keď tam boli také razie, že hľadajú nejaké osoby a neviem čo, tak v podstate urobil sa cirkus, ale potom bol kvázi pokoj, pretože sa to ututlalo. No neututlalo sa to napríklad v tých Stráňach, pretože tam bola rómska samospráva a nám volali, že nechcú tam prísť žiadne médiá a že včera sa stalo niečo hrozné, pretože prišli policajti a rozbíjali a vchádzali do domov a robili domové prehliadky a bili ľudí. Tak ja som na druhý deň bola v Stráňach. A my sme tam išli nakrúcať, videli sme, čo sme videli a dali sme o tom informáciu. Ja som poprosila vtedy prešovského hovorcu vtedy policajného, aby sa mi k tomu vyjadril. Poprosil mailom tri otázky, tak ja som mu ich poslala, ale dobrý novinár dá vždy aj štvrtú, samozrejme nenapísanú. Zhodou okolností tam so mnou bola vtedy jedna rakúska režisérka, moja priateľka, ktorá bola na Slovensku a chcela prísť na nakrúcanie. Ja som mu dala tri otázky a potom som sa ho opýtala, že či má takú skúsenosť, že v obci, kde nežije ani jeden Róm by sa robila takáto akcia. Lebo on povedal, že všade sa to môže realizovať v takomto rozmere. A on, samozrejme, tam potvrdil, že nie."
-
"Nebolo vhodné, napríklad, rozprávať po rómsky na verejnosti. A veľmi veľa rómskych rodín tou silnou asimiláciou a donútením vlastne prišlo o tento svoj jazyk a dodnes ho už neovládajú. Práve tam, kde paradoxne boli tie komunity uzavreté a kde sa to pestovalo akoby doma, a že to spoločenstvo tých Rómov bolo väčšie, tak v podstate sa ten jazyk udržal čistejší. Nájdete v ňom naozaj len málo výpožičiek alebo iných slov, napríklad prevzatých zo slovenčiny. Pretože nie je rómčina taká, že keď idete po ulici a každé druhé slovo je slovenské, tak každý mu porozumie, toto nie je rómčina. Ale jednak tá veľká ujma na tom našom jazyku, samozrejme, nesmeli sme pestovať vlastnú kultúru. Všetci naši kvázi dobrí muzikanti hrali väčšinou slovenský folklór. Samozrejme, aj ten rómsky, ale to už bolo v rámci iných možností a iných aktivít. Takže ani v tej dobe, počas socializmu, som nevnímala, že sa nám deje krivda. Samozrejme, vedeli sme, kto sme, čo sme a svoje rómstvo sme si... Oni nám ho tak uzatvorili vlastne do tých našich domovov, do tých našich osád, do tých našich bytov. A buď ste to akceptovali, alebo ste sa chceli prispôsobiť. My sme to akceptovali a v podstate sme si žili ten svoj život akoby v takej súčinnosti so všetkými ostatnými. Verejne sme príliš nedávali najavo, že kto sme, čo sme, ale keď sme boli spolu, jasné, že to fungovalo."
-
"Hovorila moja tetka, že sú to Rusi, a že keď sú to Rusi, je to okej. Nebude to zlé. Potom ale prišla z práce moja mamka, to nám opakovala niekoľko krát, keď sa spomínalo na túto dobu. Tak hovorila, že v Košiciach sa strieľalo. A obidvaja moji rodičia pracovali v Košiciach. A vtedy sa staval, tuším, hotel Slovan. Vtedy sa tak volal dnešný Hilton. A hovorila, že tam bolo pripravených množstvo tehál a tak. A že keď začali zo samopalov strieľať, tak to každý tam ľahal. Mama prišla s obitými kolenami, lebo boli v centre toho diania. A boli vystrašení a bol to pre nich veľmi silný zážitok, lebo dovtedy sa s ničím takým nestretli. Oco bol tiež, boli spolu. A hovoril, že niečo veľké sa deje v tých Košiciach, lebo že tam sa strieľa. Na dedinách niektorí ľudia, pokiaľ viem, tak v našej lokalite bol taký odboj niektorých ľudí voči týmto vojskám. A veľmi dlho sme mali na takom obrovskom obchodnom dobe také nápisy, že sloboda. A oni to tam prenatierali stále, a stále to bolo vidno. Takže to si pamätám ako dieťa to slovo "sloboda". Tam bolo stále čitateľné a my sme to vnímali."
-
Full recordings
-
Bratislava
(audio)
duration: 02:14:24
Full recordings are available only for logged users.
Mgr. Jarmila Vaňová sa narodila 8. mája 1965 v Košiciach ako druhá zo štyroch detí. Do jej trinástich rokov žila v obci Ďurkov. Základnú školu absolvovala v rokoch 1971 – 1979. Prvý stupeň navštevovala v Ďurkove a na druhý chodila do vedľajšej obce. Počas základnej školy sa presťahovala do Košíc, na sídlisko v mestskej časti Dargovských hrdinov. V rokoch 1980 – 1984 navštevovala Strednú odbornú školu na dnešnej Boccatiovej ulici so zameraním na obchod. Po škole nastúpila ako predavačka do dcérskej pobočky Prioru, v ktorom počas stredoškolského štúdia praxovala. V roku 1983 sa jej narodila dcéra Lucia, v roku 1985 Klaudia, v roku 1992 tretia dcéra Karolína a v roku 1997 syn Karol. Po poslednej materskej dovolenke sa Jarmila zahlásila do ženského programu pre rómske ženy, cieľom ktorého bolo, aby rómske ženy vo voľbách 2004 išli kandidovať do samospráv. Po voľbách začala pôsobiť ako žurnalistka. Vyštudovala druhú strednú školu a následne aj vysokú, obe zamerané na sociálnu prácu. V rokoch 2017 - 2019 pôsobila na košickom sídlisku Luník IX ako terénna sociálna pracovníčka. Pôsobila v Rómskom národnostnom vysielaní v RTVS ako riaditeľka Roma media – ROMED a aj ako šéfredaktorka a programová riaditeľka Rómskeho mediálneho centra. V roku 2020 bola zvolená ako poslankyňa Národnej rady Slovenskej rady. Kandidovala za stranu OĽaNO.
