Emöke Vargová

* 1965

  • Áno, áno. Vždycky som po tom túžila, že v podstate. Tak, ale najviac človek už asi po tej tridsaťsedmičke sa asi, sa to môže zdať ako neskoro. Ja som chcela mať prirodzene rodinu od začiatku. Aj preto som proste chodila do Švajčiarska, tie 3 roky, lebo som mala o to záujem, aby som proste fungovala normálne. Ale v tej tridsaťsedmičke mi to už bolo také divné, že preboha, veď nemám nič a, a to umenie je síce nádherná vec, že v podstate ste šťastný, ale, ale nie v tom reálnom živote, ale tak, v takom tom, v tej tvorivej činnosti, a som si uvedomila, že tam mi chýba tá, tá moja vlastná rodina. Tak už som trošku na tom začala pracovať a sa mi to podarilo potom zrealizovať. Takže som, moje najväčšie dielo je moja dcéra, vždy hovorím, takže takto to dopadlo dobre. Takže vlastne kedy sa vám narodila dcéra? (dokumentaristka) Viete čo, dva mesiace pred štyridsiatkou sa mi to podarilo. Rok, v roku? (dokumentaristka) V roku 2005. 2005. (dokumentaristka) V 2005. roku. Momentálne má pätnásť rokov. Áno, Pardon, som sa zamyslela nad tým. (dokumentaristka) Áno vidím. Že koľko má, koľko má rokov. No, takže pubertiačka. (dokumentaristka) Áno pubertiačka.

  • Musím povedať, že za tie, dobu, za tú dobu, čo som ja študovala, to bol ako tak nesmierne kruté. Lebo väčšinou tu učili muži a tí nám dávali strašne za, ako, vedieť, proste nás nejakým spôsobom šikanovali za to, že sme ženy a v tom umení niečo chceme dosiahnuť. Mala som učiteľa, ten nám doniesol takúto knižku Dejín umenia, my sme boli tri ženy jeden chalan. Tri dievčatá alebo ženy povedzme, jeden muž medzi nami. `A tak, a teraz mi ukážte, kde je v dejinách umenia nejaká žena.` A takto v podstate začínal svoju hodinu, že nám dal. `Aj tak budete tehotné, čo tu vlastne robíte.` A toto sme počúvali v jednom kuse. Mali sme tu jedného pedagóga, ktorý si robil čiaročky za to, že ktorú dostal kam na psychiatriu. Ako bolo to, to bolo desné, z tohto hľadiska. No a potom prišla ešte taká, také obdobie agónie, keď už bolo cítiť, že, že všetko asi padne. Tak potom sa chodili kontroly. Nám prikázali prísť ráno o šiestej do školy, že, že nemusíte začínať o ôsmej, môžte už o šiestej začať. Tak my sme nabehli o šiestej do školy. Pani učiteľka prišla skontrolovať. A keď sme neprišli, museli sme ísť na koberec do, k rektorovi. A ten nás potom, ten bol veľmi ľahko pustil, ten nás veľmi ľahko pustil k vode. Takže niekoľko ľudí tu proste takto povyhadzovali, takže my sme sa vlastne, takto presne chodili do školy. To bola katastrofa, katastrofálne to bolo. Takže vnímal, vplýval, pardon, vplýval na vás ten režim. (dokumentaristka) Veľmi, veľmi. Ja som si povedala, že... Viete, my sme tu vlastne netvorili, neučili sa tvoriť, ale učili sme sa socialistický realizmus.

  • Mama mi iba to rozprávala, že v podstate, ony... Moja babka, teda že mojej mamy otec zomrel v prvej svetovej vojne, ona sa potom druhý raz vydala. A myslím si, že jej rodičia nesúhlasili s tým zväzkom, takže sa rozhodli, že prejdú, respektíve, že odídu na Slovensko. A babka bola tehotná v tom období, a keď prišla, tak porodila dieťa s downovým syndrómom, ktoré do roka zomrelo, ale vysvitlo, že je to dedičná záležitosť. No a viac o tom ani veľmi neviem, aby som pravdu povedala. Ale viem o tom, že keď dedko z otcovej strany, ktorý býval v Kračanoch, keď zakladali jednotné roľnícke družstvá, tak všetcia tam mali v podstate hospodárske zvieratá a polia, pretože si hospodárili na svojom. Viem, ako to dedko prežíval a do smrti sa s tým nevedel zmieriť, keďže mu zobrali kravy, kone, kozy a všetko možné. A ja si to ani neviem predstaviť ako reálne, že, že mu proste zoberú ako všetko, čo máš. Všetko, čo vidíte a čo máte. A ani tú situáciu, že vás vlastne donútia, aby ste s jedným kufrom niekde odišli. Takže, že čo si tam máte vlastne zobrať a ešte sa k vám tak správajú ako, ako k vojnovým zločincom. Samozrejme len kvôli tomu, lebo, lebo situácia to tak si, niekto si to proste tak zmyslel z tej skupiny. Dobre, a tá babička je vlastne z otcovej strany, keď si dobre pamätám. (dokumentaristka) Áno, babička je z otcovej strany. Tak ona ich ako vyhnala, dá sa povedať, nevysťahovali ich. (dokumentaristka) Nie, ich nevysťahovali kvôli tomu, že dajú im odklad. Dobre. A počkajú keďže majú malé deti. Tri malé deti tam mala, tak potom našťastie si... oni sa tam všetcia poznali v tej dedine takže, ale. Ale hovorila, že veľmi veľa ľudí ako vysťahovali do Čiech. Takže jej sa to podarilo. (dokumentaristka) Do Maďarska a tak.

  • Full recordings
  • 1

    u pamätníčky doma, 02.10.2020

    (audio)
    duration: 01:26:27
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Ja si to ani neviem reálne predstaviť, že vám zoberú všetko, čo vidíte a čo máte, ale ani tú situáciu, že vás vlastne donútia, aby ste s jedným kufrom niekde odišli

Emöke Vargová je úspešná a priebojná žena, umelkyňa patriaca k maďarskej menšine žijúcej na Slovensku. Narodila sa 29. júla 1965 v Dunajskej Strede zmiešanému páru, Zoltánovi a Márii Vargovej. Otec Zoltán bol maďarskej národnosti a narodil sa v Kráľovičových Kračanoch, kde jeho rodina patrila k maďarskej menšine. Emökin otec bol veľmi hrdý na svoju národnosť a chcel, aby dcéra navštevovala len maďarské školy. Proti tomu zakročila jej matka Mária, ktorá si uvedomovala, že rodina žije na Slovensku a nebolo by to vhodné pre dcérinu budúcnosť. Vďaka nej sa slovenský jazyk pamätníčka naučila, ale až v škôlke. Emökina matka bola slovenského pôvodu, avšak narodená v Maďarsku, konkrétne vo Vácegres, kde patrila k slovenskej menšine. V rodine Vargovcov sa narodila ešte jedna dcéra, Alica, staršia Emökina sestra. Pamätníčka ukončila deväťročnú základnú školu v Dunajskej Strede, kde bola počas štúdia považovaná za hyperaktívne dieťa, ktoré však nebolo vôbec spoločenské. Mama jej rozprávala, že jej obľúbenou aktivitou z detských čias bolo napríklad trhanie papiera na drobné kusy či hra na pieskovisku, na ktoré však vstúpila až po tom, čo z neho vyhnala všetky ostatné deti. Tieto jej povahové črty zrejme už prezrádzali niečo o jej budúcom smerovaní. V roku 1980 začala navštevovať Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, ktorá sa nachádzala na krásnej historickej ulici Palisády. Táto škola bola až jej druhou voľbou, prvým pokusom bola stredná pedagogická škola, z ktorej neskôr odišla. Podľa pamätníčkiných vlastných slov neinklinovala okrem umenia k ničomu inému, bolo preto logické, že si po úspešnom ukončení strednej školy v roku 1984 zvolila ďalšie štúdium na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave. Prijatiu predchádzali talentové skúšky, ktoré vďaka dobrej odbornej príprave zo strednej školy úspešne absolvovala. Emöke bola prijatá na katedru maľby, konkrétne monumentálnu maľbu, a začala u pedagógov ako boli Lehotská či Fila. Vysokoškolské štúdium ukončila v roku 1991 a po krátkej pauze získala viacero štipendií v zahraničí. Do revolúcie v roku 1989 boli vysokoškolské časy pre študentky umeleckých škôl kruté. Pamätníčka si spomína, ako jeden z jej učiteľov každú svoju hodinu začínal listovaním v Dejinách umenia, pričom zvykol podotknúť: „A teraz mi ukážte, kde je v dejinách umenia nejaká žena.” Toto obdobie ju veľmi ovplyvnilo a zo spoločenskej ženy sa stal uzavretý človek. Bola veľmi vďačná svojmu pedagógovi Filovi, ktorý jej po revolúcii veril a pomohol jej pri maľbe dostať sa z kŕča a uvoľniť sa. V roku 1992 vďaka nemu získala cenu Martina Benku. Po nej nasledovali aj ďalšie úspechy. Stala sa finalistkou súťaže „Mladý slovenský výtvarník roka 1998” a neskôr víťazkou súťaže „Mladý slovenský výtvarník roka – Tonal 1999”. Keď v roku 1991 Emöke úspešne ukončila vysokoškolské štúdium, vrátila sa späť domov, do Dunajskej Stredy. Najskôr robila reklamné veci, vystavovala diela v ateliéri a asi dva roky reštaurovala. V roku 1997 sa pamätníčka stala odbornou asistentkou kresby na Katedre maľby a iných médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Bolo to jej prvé oficiálne zamestnanie, v ktorom zotrvala dodnes. Počas pôsobenia na vysokej škole sa zúčastnila viacerých stáží v zahraničí. Najvýznamnejšia bola stáž vo Švajčiarsku v roku 1995, kam sa Emöke vracala vyše troch rokov, a v roku 1999 v USA, kde strávila tri mesiace. Keďže na Slovensku mala dobré podmienky pre svoju prácu, neuvažovala nad novou kariérou v zahraničí. V súčasnosti je pedagógom na vysokej škole, vystavuje svoje diela po celom Slovensku a robí kurzy maľby pre dospelých. Čo sa týka jej osobného života, vo Švajčiarsku mala vážnu známosť. Emöke strávila vždy určitý čas s priateľom a potom znovu sama, doma na Slovensku. Takýto vzťah jej nevyhovoval a ukončila ho. Umenie je krásna vec, ale v osobnom živote šťastná nebola. K životnému naplneniu jej chýbalo dieťa, čo neskôr okomentovala:„Moje najväčšie dielo je moja dcéra.” Laura sa narodila v roku 2005 a v súčasnosti má pätnásť rokov. Žiaľ, z matkinho výtvarného talentu veľa nezdedila a blízki z jej okolia majú skôr pocit, že si vyberie hereckú dráhu. Čo sa týka zamestnania a materstva, Emöke porodila v apríli a už v júni musela nastúpiť späť do práce, aby zrealizovala výberové konanie. Nemohla si dovoliť prísť o miesto, prišla by o všetko. Emökiným životným heslom je obklopovať sa ľuďmi, ktorých máme radi, byť šťastný a zvládať bežné veci s ľahkosťou.