Ja si to ani neviem reálne predstaviť, že vám zoberú všetko, čo vidíte a čo máte, ale ani tú situáciu, že vás vlastne donútia, aby ste s jedným kufrom niekde odišli
Emöke Vargová je úspešná a priebojná žena, umelkyňa patriaca k maďarskej menšine žijúcej na Slovensku. Narodila sa 29. júla 1965 v Dunajskej Strede zmiešanému páru, Zoltánovi a Márii Vargovej. Otec Zoltán bol maďarskej národnosti a narodil sa v Kráľovičových Kračanoch, kde jeho rodina patrila k maďarskej menšine. Emökin otec bol veľmi hrdý na svoju národnosť a chcel, aby dcéra navštevovala len maďarské školy. Proti tomu zakročila jej matka Mária, ktorá si uvedomovala, že rodina žije na Slovensku a nebolo by to vhodné pre dcérinu budúcnosť. Vďaka nej sa slovenský jazyk pamätníčka naučila, ale až v škôlke. Emökina matka bola slovenského pôvodu, avšak narodená v Maďarsku, konkrétne vo Vácegres, kde patrila k slovenskej menšine. V rodine Vargovcov sa narodila ešte jedna dcéra, Alica, staršia Emökina sestra. Pamätníčka ukončila deväťročnú základnú školu v Dunajskej Strede, kde bola počas štúdia považovaná za hyperaktívne dieťa, ktoré však nebolo vôbec spoločenské. Mama jej rozprávala, že jej obľúbenou aktivitou z detských čias bolo napríklad trhanie papiera na drobné kusy či hra na pieskovisku, na ktoré však vstúpila až po tom, čo z neho vyhnala všetky ostatné deti. Tieto jej povahové črty zrejme už prezrádzali niečo o jej budúcom smerovaní. V roku 1980 začala navštevovať Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, ktorá sa nachádzala na krásnej historickej ulici Palisády. Táto škola bola až jej druhou voľbou, prvým pokusom bola stredná pedagogická škola, z ktorej neskôr odišla. Podľa pamätníčkiných vlastných slov neinklinovala okrem umenia k ničomu inému, bolo preto logické, že si po úspešnom ukončení strednej školy v roku 1984 zvolila ďalšie štúdium na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave. Prijatiu predchádzali talentové skúšky, ktoré vďaka dobrej odbornej príprave zo strednej školy úspešne absolvovala. Emöke bola prijatá na katedru maľby, konkrétne monumentálnu maľbu, a začala u pedagógov ako boli Lehotská či Fila. Vysokoškolské štúdium ukončila v roku 1991 a po krátkej pauze získala viacero štipendií v zahraničí. Do revolúcie v roku 1989 boli vysokoškolské časy pre študentky umeleckých škôl kruté. Pamätníčka si spomína, ako jeden z jej učiteľov každú svoju hodinu začínal listovaním v Dejinách umenia, pričom zvykol podotknúť: „A teraz mi ukážte, kde je v dejinách umenia nejaká žena.” Toto obdobie ju veľmi ovplyvnilo a zo spoločenskej ženy sa stal uzavretý človek. Bola veľmi vďačná svojmu pedagógovi Filovi, ktorý jej po revolúcii veril a pomohol jej pri maľbe dostať sa z kŕča a uvoľniť sa. V roku 1992 vďaka nemu získala cenu Martina Benku. Po nej nasledovali aj ďalšie úspechy. Stala sa finalistkou súťaže „Mladý slovenský výtvarník roka 1998” a neskôr víťazkou súťaže „Mladý slovenský výtvarník roka – Tonal 1999”. Keď v roku 1991 Emöke úspešne ukončila vysokoškolské štúdium, vrátila sa späť domov, do Dunajskej Stredy. Najskôr robila reklamné veci, vystavovala diela v ateliéri a asi dva roky reštaurovala. V roku 1997 sa pamätníčka stala odbornou asistentkou kresby na Katedre maľby a iných médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Bolo to jej prvé oficiálne zamestnanie, v ktorom zotrvala dodnes. Počas pôsobenia na vysokej škole sa zúčastnila viacerých stáží v zahraničí. Najvýznamnejšia bola stáž vo Švajčiarsku v roku 1995, kam sa Emöke vracala vyše troch rokov, a v roku 1999 v USA, kde strávila tri mesiace. Keďže na Slovensku mala dobré podmienky pre svoju prácu, neuvažovala nad novou kariérou v zahraničí. V súčasnosti je pedagógom na vysokej škole, vystavuje svoje diela po celom Slovensku a robí kurzy maľby pre dospelých. Čo sa týka jej osobného života, vo Švajčiarsku mala vážnu známosť. Emöke strávila vždy určitý čas s priateľom a potom znovu sama, doma na Slovensku. Takýto vzťah jej nevyhovoval a ukončila ho. Umenie je krásna vec, ale v osobnom živote šťastná nebola. K životnému naplneniu jej chýbalo dieťa, čo neskôr okomentovala:„Moje najväčšie dielo je moja dcéra.” Laura sa narodila v roku 2005 a v súčasnosti má pätnásť rokov. Žiaľ, z matkinho výtvarného talentu veľa nezdedila a blízki z jej okolia majú skôr pocit, že si vyberie hereckú dráhu. Čo sa týka zamestnania a materstva, Emöke porodila v apríli a už v júni musela nastúpiť späť do práce, aby zrealizovala výberové konanie. Nemohla si dovoliť prísť o miesto, prišla by o všetko. Emökiným životným heslom je obklopovať sa ľuďmi, ktorých máme radi, byť šťastný a zvládať bežné veci s ľahkosťou.
