The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Veronika Veselovská, rod. Črepová (* 1936)

• narodila sa 27. apríla 1936

• 1944 svedok lokálnych udalostí bojov v Liptovskej Lúžnej

• 1944 – 1945 stretávanie sovietskych partizánov

• 1945 prežila bombardovanie Liptovskej Lúžnej

• 1949 – 1950 súčasť osídľovania uprázdnených lokalít na južnom Slovensku

• 1950 – 1953 svedok násilnej kolektivizácie

Spomínanie Veroniky Veselovskej na vojnové udalosti a Slovenské národné povstanie sa v mnohých ohľadoch vymyká klasickým príbehom pamätníkov z tohto obdobia. Prelomové udalosti prežila ako osemročné dievča a aj napriek nízkemu veku mala s vojnou a predovšetkým s jej dopadom na bežných ľudí veľmi negatívne skúsenosti. Aj preto sa pri oslavách Slovenského národného povstania nikdy neradovala. Povstanie sa jej bez ohľadu na jeho výsledok spája so smrťou a utrpením vojakov a najmä civilistov.

Nešťastie v rodine Črepovcov

Veronika sa narodila v Liptovskej Lúžnej 27. apríla 1936. Jej rodičmi boli baník Peter Črep a Otília, rodená Turoňová. Aj keď bola Veronika najstarším dieťaťom v rodine, rodičom sa narodila až po viacerých rokoch po sobáši. Súvisí to s povolaním jej otca. „Otec pracoval ako baník už od svojich osemnástich rokov. Najskôr pracoval v Nemecku, ale po čase sa vrátil domov.“ Veronika spomína, že si v rodnej dedine chcel založiť rodinu a usadiť sa. Zoznámil sa s Otíliou, lenže kritická hospodárska situácia v krajine na prelome 20. a 30. rokov mu neumožnila zamestnať sa v okolí. „Preto len tri týždne po svadbe odišiel opäť do bane do Francúzska a následne pracoval vo francúzskych kolóniách, najdlhšie v Alžírsku. Tam robil s tamojšími domorodcami, volal ich Marokáni. Ochorel však na maláriu, keďže ešte neboli antibiotiká, išlo o smrteľnú chorobu, preto sa vrátil domov.“

Po návrate do rodného Liptova sa z malárie vyliečil a do rodiny sa najskôr narodila dcéra Veronika a o dva roky neskôr mladšia dcéra Božena. Mohlo by sa zdať, že rodina si najťažšie obdobie života spôsobené odlúčením už prežila, ale nebolo to tak. V čase, keď sa narodili obe dcéry, Peter Črep sa opäť živil prácou v podzemí. „Zamestnal sa v Banskej Bystrici, lebo sa vtedy razili železničné harmanecké tunely smerom na Martin. Pri razení však prišlo k nešťastiu – k výbuchu. Otcovi vybilo obidve oči, život mu zachránili, ale oči nie. To sa udialo v roku 1939, otec mal len 32 rokov, ja som mala tri roky a sestra rok.“ Veronika spomína, ako celé hospodárstvo, a teda aj živobytie padlo na plecia jej mamy Otílie. Tá sa snažila uživiť aspoň kravu, ktorá pre rodinu a malé deti poskytovala nevyhnutnú obživu. „Mama aj s niektorými ďalšími ženami chodila dorábať seno až hore, na Prašivú. Odtiaľ na sebe zvážali seno, aby mala čo dať krave, aby sme prežili. Otec ako úplne slepý nemohol pri tom nijako pomôcť.“

Nevidiaci otec predvolaný na mobilizáciu

Veronika si intenzívnejšie spomína na záverečnú fázu druhej svetovej vojny a vypuknutie Slovenského národného povstania. Od toho obdobia sa stala z vojny, ktorá bola predtým len témou debát dospelých, súčasť jej života. Jej dôsledky začala Veronika vnímať na každodennosti života vlastných rodičov. Krátko po vypuknutí Povstania bola vyhlásená mobilizácia bojaschopných mužov. Nariadenie dostaviť sa na úrad vojenskej správy platilo aj pre nevidiaceho 37-ročného Petra Črepa. „Mama mala vtedy nakosené, bolo jej treba hrabať. Tak poslala s otcom mňa. Prišli sme do Ružomberka na vojenskú správu, ale otca, samozrejme, neodvelili, keďže bol slepý.“

Problémy však nastali cestou domov. „Na železničnú stanicu s nami poslali jedného vojaka, dali mu peniaze, aby nás naložil do vlaku. Išla vtedy Korytnička do Osady. Tak vojak išiel s nami na stanicu, ale bolo mu asi dlho čakať. Kúpil lístok, dal ho otcovi do ruky a odišiel.“ Osemročná Veronika s nevidiacim otcom čakala na vlak, ale ten nechodil. Po istom čase otec začal zisťovať, prečo vlak ešte nejde a koľko je hodín. Veronika však hodiny ešte nepoznala. Až po chvíli sa pristavil nejaký muž, ktorý im povedal, že ich vlak už dávno odišiel. Preto im nezostávalo nič iné, len ísť domov pešo. Nevidiaceho muža viedlo dievča, ktoré mesto a smer cesty vôbec nepoznalo. „Otec bol, pravda, nervózny, aj ma nie raz striasol, ale čo ja, sprosté decko, nevedela som, kadiaľ ísť. Potom sme sa opytovali po ceste, že kadiaľ ideme a či kráčame dobre. Nakoniec sme sa dostali akosi na Biely Potok, tam sa otec dostal k známym. A tí nám pomohli a nejakým spôsobom sa postarali, aby sme sa dostali domov.“

Odvrátená tvár sovietskych partizánov

Ďalšie dôsledky vojny a bojov zažívala Veronika už v rodnej obci. Liptovská Lúžna je dlhou obcou postavenou pozdĺž potoka, preto v nej počas Povstania a jeho potlačenia vládla iná situácia na vyšnom a iná na nižnom konci. „Nemci sa zdržiavali len v nižnej časti, vyššie ako po kostol už nešli. Boli totiž čistotní a potrebovali sa umyť, boli len tam, kde bola dostupná voda. Partizáni boli zasa vo vyšnom konci dediny. A tak keď sa zazreli, strieľali po sebe, ale nešli jedni k druhým a naopak.“ Partizánom pomáhali mnohí obyvatelia obce. Viacerí mladí muži vstúpili medzi nich a keďže dobre poznali tamojšiu krajinu a hory, kde sa zdržiavali, boli pre odboj veľkou pomocou. Ženy zasa v dedine piekli chlieb a zásobovali ním vojakov. „Tam hore, na Prašivú, ale ženy jedlo nenosili, tie sa báli ísť k Rusom, preto jedlo vynášali najmä starí chlapi.“

  Dedinčania sa báli hlavne sovietskych partizánov, ktorých správanie bolo nevyspytateľné. Aj napriek tomu, že im domáce obyvateľstvo veľmi pomáhalo a medzi nimi boli aj bojovníci z dediny, správali sa násilnícky. „Spomínam si, ako k našej susede prišli Rusi. Ona bola vdova, mala dve deti a starala sa ešte o svoju mamu. Veru, ťažko sa im žilo. Tu prišiel Rus a vraví jej: ‘Davaj malako! Davaj jajo! Davaj chleba!‘ Ona mu odpovedala: ‘Ja nerozumiem, čo chcete. Ja nie panimajem.‘ On na ňu namieril zbraň: ‘Tak ty nie panimaješ?‘ A ona s plačom odpovedala: ‘Jaj, panimajem, panimajem!‘ A už zobrala deťom a musela dať Rusovi.“ Takéto správy o chovaní sovietskych vojakov sa však po oslobodení z pamätí ľudí museli vymazať.

Podobne to bolo aj s Veronikiným ujom, maminým bratom, Viktorom Turoňom, ktorý sa ako 32-ročný pripojil k Povstaniu. Bol medzi partizánmi na Prašivej a z času na čas chodil do dediny po zásoby. Jedného dňa tak prišiel po chlieb, ktorý mala upiecť pre partizánov jeho žena. „Bol u seba vo dvore a chystal drevo, pri ktorom mali piecť chleba. Dole cestou išiel Rus – partizán, s ktorým si ujo tykal, poznali sa, boli kamaráti. Tak na neho zavolal a pozdravil ho. Ten vytiahol revolver a vystrelil na uja. Strelil mu do brucha, o dva dni na to ujo umrel. Zostali po ňom dve maličké deti.“ Na príbeh sa pozostalí pozerali ešte trpkejšie, keď sa podľa oficiálnej verzie dozvedeli, že ich príbuzný umrel v bojoch na Prašivej. „V obecnej kronike je napísané, že zomrel pri bombardovaní, ale veď to bola hlúposť. A správa o tom, že ho na jeho vlastnom dvore zastrelil Rus, sa ani nespomína. Doteraz neviem, čo bolo príčinou. Nerozum? Alkohol?“ V rodine Turoňovcov preto zostala pri spomínaní na vojnu a Slovenské národné povstanie trpká pachuť.

Rodina Črepovcov vo víre vojny

Veronikin otec sa bojov aktívne nemohol zúčastniť, ich rodina však podporovala Povstanie a pomáhala partizánom. O otcovom pevnom charakternom postoji vedeli aj ďalší ľudia aktívni v odboji, preto sa na Petra Črepa mohli obrátiť s prosbou o pomoc. „Bývali sme na kraji dediny, tak pod lesom. V jeden neskorý večer zaklopal na naše dvere učiteľ Žiak. Otca veľmi prosil, aby pomohol neznámej mladej žene a jej štvorročnému synovi, ktorých priviedol so sebou.“ Ukázalo sa, že išlo o rodinu armádneho dôstojníka Antona Cypricha, ktorý sa po vypuknutí Povstania stal veliteľom partizánskeho pluku. Bolo jasné, že keby sa vedelo, že ide o jeho manželku Irmu a ich dieťa, iste by ich väznili alebo popravili. „Otec nezaváhal a prichýlil ich u nás doma. Keď sa niekto opýtal, kto to k nám prišiel, tak povedal, že je to naša príbuzná, ktorá je vydatá v meste, že prišla do kúpeľov do Korytnice, a že teraz sa uchýlila ku nám. Zostala u nás až do oslobodenia.“ Veronika spomína, že manželia Cyprichovci sa po vojne opäť stretli, mali ešte spolu dvojičky, ale dôstojník po februári 1948 emigroval cez Anglicko do Spojených štátov amerických. Manželka s deťmi zostala v Československu.

Hrdinstvo svojho otca Veronika videla aj v okamihu, keď boli nemecké vojská vytláčané z doliny a z Liptovskej Osady ostreľovali Liptovskú Lúžnu. „Otec – slepý chlap, si nás, mňa a mladšiu sestru, zobral za ruky a ideme do hory! Mama vzala kravu, že keď nebudeme mať čo jesť, aspoň sa napijeme mlieka, lebo v hore nám nikto chleba nedá. Tak sme utekali, to bola taká paľba, že sme sa triasli.“ Ostreľovanie však nebolo presné, členitý terén a kľukatá dolina, boli účinnou obranou pred delostrelectvom. Preto priamo do dediny nepadlo veľa projektilov. To bol posledný a najnebezpečnejší prejav nemeckej agresie voči civilistom, potom boli z doliny vytlačení.

Keď totalitu nahradí totalita

Po ukončení druhej svetovej vojne sa rodina Črepovcov pokúšala nájsť začiatok nového života mimo Liptova. Tak ako viacero rodín z rôznych kútov Slovenska, prišli na územie južného Slovenska, kde mali hospodáriť na vyprázdnených poliach. V roku 1949 sa presťahovali do Rusoviec, ležiacich neďaleko Bratislavy. „Otec vždy chcel, aby sme chodili do školy, aby sme mali lepšie možnosti ako oni, preto sa chcel presťahovať k mestu. Lenže mama to zle znášala, lebo bola na prácu na poli sama. Bolo tam veľa neznámych ľudí a dosť Maďarov, s ktorými sa ani nevedela dohovoriť.“ Preto sa mladá rodina po roku nie najpríjemnejšej skúsenosti vrátila do rodného kraja.

V ťažkých 50. rokoch však aj tu musela zápoliť s odvádzaním neadekvátnych kontingentov a tlakom miestnych predstaviteľov socialistického zriadenia. Rodina to zažívala najmä pri štúdiu mladšej dcéry Boženy, študentky Strednej zdravotníckej školy v Ružomberku. „Mama okrem kravy chovala aj jedno prasiatko. Lenže prasiatko si ešte ako malé zlomilo nohu a museli sme ho zabiť. Ale predpis na kontingent znel, že z každého prasaťa sa malo odovzdať päť litrov masti. Preto predseda MNV napísal do školy, aby sestru vyhodili, lebo mama neplní socialistické predpisy. Veď to prasa malo päť či desať kíl, kde mohlo mať päť litrov masti? Takí boli prajní na tej obci, čo by mali tej žene pomôcť, ktorá sa starala o celú domácnosť sama, tak ju obvinili, že zabila načierno prasa.“ Riaditeľ školy si študentku predvolal. Ten však ešte predtým pôsobil v škole Liptovskej Lúžnej, a preto dievča jej rodinné okolnosti, ale aj politickú situáciu v obci dobre poznal. Preto sa z obviňujúceho listu s kolegami vysmiali a dievčaťu dovolili študovať ďalej.

Črepovcom robili ťažkosti predstavitelia obce aj v ďalších rokoch. Veronika spomína, ako mama žiadala na národnom výbore podporu pre študujúcu dcéru. Existovala totiž možnosť získať od nich štipendium. „Na úrade jej iba stroho odpovedali, že ako môže byť ona chudobná a žiadať podporu, keď si dovolila poslať dcéru do školy! Vyhodili ju s tým, že jej nič nedajú.“

Veronika si na začiatku 50. rokoch založila rodinu, vydala sa za Františka Veselovského a narodili sa im dve deti. Po tom, ako deti trochu odrástli, tiež sa vrátila k štúdiu a absolvovala kurz pôrodnej asistentky. Ako asistentka a detská zdravotná sestra pôsobila v rodnej obci takmer celý aktívny život. Neskôr sa kvalifikovala na rehabilitačnú sestru a pomáhala tak ľuďom až do odchodu na dôchodok. V jeseni života jej však ostali živé spomienky na vojnu a triezvy pohľad aj na Povstanie. „Koľko rokov už oslavujeme Slovenské národné povstanie. A čo na tom oslavujeme? Vojnu? Smrť? Ja to celé hodnotím ako jedno veľké zlo.“