Veronika Veselovská, rod. Črepová

* 1936

  • „Otec si nás zobral, mňa a mladšiu sestru za ruky, ja som mala osem – deväť rokov. Mňa a sestru slepý chlap si zobral a ideme do hory! A mama zobrala kravu. Prečo? Keď nebudeme mať čo jesť, aspoň mlieka sa napijeme, lebo v hore nám chleba nikto nedá. Tak sme tam išli. Ale keď zistili, že tie míny nejdú priamo na dedinu, ale mimo. Pretože mimo nie je rovná. Oni mali zle vypočítané. To len tak lietali, viete ako! Ako keď sa blýska a hrmí! A jedna za druhou! A kde padla tá mína, tak tam bola čierna zem, bola vypálená. Ale si to zle vypočítali. Môžeme povedať, že Pán Boh zachránil, že si to presne nenamierili. Keď odchádzali Nemci z Osady, tak vtedy bola taká paľba. Ja si tak pamätám, že my sme sa triasli, bolo to večer.“

  • „Bola mobilizácia v štyridsiatom štvrtom. Však hej? To znamená, že za vojakov volali všetky ročníky, ktoré tam patrili, na vojenskú správu. Otec bol pomerne mladý, takže aj otec patril do tých ročníkov, ktoré volali. Ale otec už bol slepý, on oslepol, keď ja som mala tri roky. To bolo v lete, mama mala nakosené, bolo jej treba hrabať a zvážať na chrbte. Tak poslala s chlapmi mňa aj otca. Prišli sme do Ružomberka na vojenskú správu. No otca neodvelili, keďže bol slepý. Dali nám aj najesť, voľajaký betón to bol. Poslali jedného vojaka, neviem, kto to bol, dali mu peniaze, aby nás naložil do vlaku, lebo išla Korytnička do Osady. Tak vojak išiel s nami na stanicu, ale bolo mu to asi dlho čakať. Kúpil lístok, dal ho otcovi do ruky a odišiel. My sme tam ostali, ja som ani hodiny nepoznala. My čakáme, čakáme. ’Ale koľko je hodín?‘, otec vraví. Nevedela som. Potom tam voľakto išiel a pýtal sa: ‘Koľko je hodín? Veď ten vlak by mal už ísť!‘ On odpovedal: ‘Ujo, ten vlak už dávnom odišiel.‘ A my sme s otcom ostali na stanici. Osemročné dieťa a slepý chlap, ostali sme na stanici! No tak čo urobíme? Už nemáme spojenia domov! Tak sme išli pešo. Otec bol, pravda, nervózny, aj ma striasol nie raz, ale ja sprosté decko. Potom sme sa opytovali po ceste, že kadiaľ ideme, dobre ideme, nejdeme zle? Nakoniec sme sa dostali akosi na Biely Potok, tam sa dostal ku známym, lebo otca si ľudia vážili. A tí známi, tí sa nejakým spôsobom postarali, aby sme sa dostali domov.“

  • „Tak on prišiel z Prašivej, aby pripravil drevo, aby mali pri čom ten chlieb piecť, ktorý potom starí chlapi vynášali na Prašivú. Prišiel domov – bol na dvore a pripravoval to drevo do pece. Išiel dolu cestou Rus – partizán, s ktorým si ujo tykal, tak sa poznali, že na neho zavolal menom. Ako to bolo, neviem. Neviem, ako sa volal. Zavolal na neho. Ten vytiahol revolver a strelil do uja. Strelil mu do brucha a o dva dni na to ujo umrelo. Čo je kronika Lúžnej, je v nej napísané, že ujo zomrel na Prašivej. Na Prašivej boje neboli, tam sa Nemci nedostali, ani Prašivú nebombardovali. Ktorú dolinu mali bombardovať? Veď to nevedeli! Ale že ujo prišiel domov, že ho na dvore zastrelil kamarát – Rus, veď to bolo zastrelenie! Zostalo dvoje maličkých detí.“

  • Full recordings
  • 1

    Liptovská Lúžna, 28.09.2018

    (audio)
    duration: 01:11:13
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Vojnu pochovajme, dôležitejší je život

Profilová foto (dobová)
Profilová foto (dobová)
photo: archiv pamatníčky

Veronika Veselovská, rod. Črepová sa narodila 27. apríla 1936 v Liptovskej Lúžnej. Jej otec Peter Črep bol baníkom, a jeho manželka Otília ako roľníčka. Veronikin otec krátko po svadbe odišiel pracovať do baní na západ Európy a do severnej Afriky. Domov sa vrátil až po piatich rokoch, následne sa manželom narodili dcéry Veronika a Božena. Otec rodiny v roku 1939 pri nešťastí pri razení tunela oslepol a zostal invalidom. Takmer všetky domáce a hospodárske práce následne zostali na pleciach Veronikinej mamy a dvoch malých dcér. Spomienky na vojnu sú u pani Veroniky spojené s udalosťami v rodine. Po mobilizácii krajiny, muselo práve 8-ročné dievča doprevádzať nevidiaceho otca pred vojenskú správu. Cestou naspäť obaja zablúdili. Veronika bola ako malé dievča konfrontované s násilnou smrťou svojho uja či s útekom pred bombardovaním rodnej obce. Ani po vojne sa ich život oveľa nezjednodušil. Rok sa pokúšali hospodáriť v Rusovciach pri Bratislave, následne, po návrate domov sa museli vyrovnávať s odvádzaním kontingentov a prenasledovaním miestneho národného výboru. Dnes žije v Liptovskej Lúžnej.