The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

poručík Jozef Vojtech (* 1919)

• narodený 8. augusta 1919 v Kostolišti (okres Malacky)

• otec Ján Vojtech bol učiteľ a organizátor kultúrneho života v Perneku, matka Adela, rod. Matscheková, riaditeľka pošty

• v roku 1938 ukončil gymnázium v Malackách

• od 1. septembra 1938 vyučoval ako zastupujúci učiteľ na ľudovej škole v Sološnici

• 1941 – 1942 učiteľ v Zohore

• 1942 – 1944 absolvoval školu dôstojníkov v zálohe v Bratislave

• 1944 ako poručík špeciálnej roty Slovenskej armády riadil výstavbu niekoľkých objektov v Bratislave a okolí

• od začiatku roku 1945 sa podieľal na výstavbe opevnení “pevnosti Bratislava” (Festung Pressburg)

• po prechode frontu prešiel do Československej armády sformovanej v ZSSR

• po februári 1948 pracoval ako zamestnanec ministerstva školstva, bol zodpovedný za výstavbu telovýchovných objektov

• do dôchodku odišiel v roku 1989, v súčasnosti (2020) žije na odpočinku v Bratislavskom Novom meste

Jozef Vojtech sa narodil 8. augusta 1919, iba necelý rok po skončení prvej svetovej vojny. Na svet prišiel v malej dedine Kostolište (vtedy Kiripolec), ktorá rovnako ako dnes aj pred sto rokmi tvorila predmestie Malaciek. Kostolište v súčasnosti disponuje neslávnym prvenstvom, keďže prvý potvrdený prípad koronavírusu na Slovensku pochádza práve z pamätníkovho rodiska.

Po skončení Veľkej vojny vo svete ešte vyše roka zabíjala španielska chrípka, avšak Záhorie výraznejšie nezasiahla. Miestni ľudia aj napriek tomu nemali v povojnových časoch núdzu o starosti; predovšetkým ekonomická situácia nebola jednoduchá, bieda a hlad tvorili súčasť každodennej reality. Mnohí si iba postupne začínali zvykať na jestvovanie v novom štáte, ktorý mal byť vytúženým domovom najmä pre bratské národy Čechov a Slovákov.

Učiteľstvo v rodine

Jozefovi rodičia patrili k vidieckej spoločenskej elite. Matka Adela (rod. Matscheková), pôvodom Nemka, pracovala ako vedúca na pošte. Otec Ján, ktorý mal zasa české korene, zastával pozíciu miestneho učiteľa a organistu. Rodina sa čoskoro po narodení syna presťahovala do neďalekého Perneka. Ešte za vojny Jozefov otec ako príslušník inteligencie pomáhal po celom okrese s distribúciou potravín a ďalšími organizačnými potrebami. Po vzniku Československa sa Ján Vojtech prejavil ako činorodý novátor obecného života. „Otec bol v Perneku nielen riaditeľ školy a organista, ale aj prehliadač mŕtvol, vyhotovoval smrtné listy, ďalej prehliadač mäsa – kontroloval jeho nezávadnosť – a zároveň bol predsedom poľovníckeho združenia, ako aj aktívny zakladateľ družstiev a organizátor kultúrneho života,“ vysvetľuje pamätník. Jeho otec bol tiež prvým vlastníkom osobného automobilu v Perneku, pričom autá neboli za prvej republiky vôbec samozrejmosťou.

Jozefa od chlapčenského veku vábila otcova hra na organ, preto po čase sám zatúžil stať sa organistom. K záujmu o hudbu ho podnecoval aj miestny farár, pán Pithort, ktorý bol hudobným znalcom, pravidelne navštevujúcim koncerty vo Viedni. Spočiatku Jozef hrával na harmónium, no po ukončení ľudovej školy a gymnázia v Malackách sa vydal študovať do Spišskej Kapituly, kde sa okrem iného špecializovali aj na výučbu hry na organ. V cirkevnej škole na východnom Slovensku si doplnil vzdelanie a v roku 1938 sa maturitou kvalifikoval ako učiteľ. V časoch, keď susedné Rakúsko pripadlo nacistickej „Tretej ríši“, na Záhorí nebolo pre čerstvo vyučeného učiteľa pracovné miesto. Pamätník konštatuje, že ešte aj na sklonku existencie prvej republiky slovenskí učitelia často nemali isté pracovné pozície, pretože tie dlhodobo zastávali pedagógovia z českej časti spoločného štátu. Kým v dvadsiatych rokoch bolo potrebné vyškoliť novú lojálnu česko-slovenskú inteligenciu, v tridsiatych rokoch sa už čoraz nástojčivejšie hlásili o slovo práve aj českými expertmi vzdelávaní Slováci. Jozef však od 1. septembra 1938, ešte pred vyhlásením autonómie Slovenska, vďaka otcovej intervencii získal pozíciu zastupujúceho učiteľa na Ľudovej škole v Sološnici.

Život za vojny

V záhorskej obci Sološnica učil svojich žiakov počas vypätých predvojnových čias v relatívnom spoločenskom závetrí. Správy o politickom dianí a záujmoch veľmocí prenikali do ospalých dedín a mestečiek pod Malými Karpatmi iba pomaly. Do Sološnice prichádzali informácie zo sveta prostredníctvom miestneho statkára a zároveň vládneho funkcionára Štefana Daniela, ktorý pôsobil ako poslanec a predseda národohospodárskeho úsporného a kontrolného výboru. „On vždy, keď sa večer vracal domov z Bratislavy, zastavil sa v krčme, kde sme my večerali, a referoval nám, čo sa všetko robí. Vďaka nemu sme vedeli, čo sa deje a ako sa politicky vyjednáva,“ hovorí. Zatiaľ čo Jozef vzdelával sološnických školákov, slovenská politická reprezentácia vedená Hlinkovou ľudovou stranou vyhlásila autonómiu, aby následne po Viedenskej arbitráži samosprávne Slovensko stratilo pätinu svojho územia. Počas zlomovej druhej polovice roku 1938 Jozef Vojtech registroval politickú situáciu so záujmom, ale bez angažovanosti – predovšetkým bol rád, že má pracovné miesto na škole. „Onen Štefan Daniel, ktorý sa angažoval v politike a mal informácie z prvej ruky, nám hovoril, že Nemci chceli Československu zobrať Záhorie kvôli letisku a strelnici. Zo Slovenska chceli zabrať územie až po Váh, lebo tam boli zbrojné továrne v Dubnici a Považskej Bystrici. Vtedy povedal Tiso, že takto okresaný štát nemá význam. Tak vtedy sa dohodlo s nemeckou armádou, že budú môcť aspoň využívať cvičiská na Záhorí a zbrojnú produkciu z Považia,“ ozrejmuje dianie, o ktorom sa dozvedal iba nepriamo.

K vzniku samostatného Slovenského štátu sa podľa vlastných slov staval kladne, nemalý význam pre neho mali najmä ľahšie podmienky pri hľadaní učiteľského uplatnenia. Českí učitelia a všeobecne inteligencia a úradníci boli od jesene 1938 postupne „navracaní“ do českých krajín. Za Hitlerovho prispenia ľudákmi vyhlásený Slovenský štát mal po novom patriť takmer výlučne iba Slovákom. Po 14. marci 1939 Jozef Vojtech pokračoval vo výučbe v Sološnici a vo voľnom čase hrával v kostole na obľúbený orgán alebo športoval. Hovorí, že každému bolo jasné, že sa schyľuje k vojne, pritom dobre vedeli, že „darmo boli zmluvy“. O vojnovom ľudáckom štáte, ktorý bol spojencom nacistov a nepriateľom časti vlastných občanov, rozpráva pozitívne. „Jeden fakt je, že vtedy sme to brali, že vďaka takémuto štátu sme sa zachránili. Keď sme po štyroch rokoch Tisovej vlády porovnávali život u nás a život okolo, či už v Maďarsku, Poľsku alebo Česku, tak tu sa žilo kráľovsky. Tu nebol problém,“ tvrdí aj po rokoch.

V školskom roku 1940 – 1941 sa presunul do Rače, kde mal na starosť triedu o počte dnes už nepredstaviteľných 80 žiakov. Trvalé učiteľské miesto však získal až počas nasledujúceho roku v Zohore, na dohľad od hraníc anektovaného Rakúska. Počas víťaznej eufórie a megalomanských plánov nacistického Nemecka obdržal v roku 1942 povolávací rozkaz.

V špeciálnej rote armády ľudáckej Slovenskej republiky

Hoci sa Jozef Vojtech počas vojnových rokov prihlásil na vysokú školu v Bratislave, študijné vyhliadky museli ustúpiť službe v armáde. Slovenská armáda v dôsledku osamostatnenia od Čechov trpela nedostatkom dôstojníckych kádrov, zrejme aj preto Jozefa pridelili do školy pre  dôstojníkov v zálohe v Bratislave. Tu sa vycvičil za poručíka špeciálnej stavebnej roty Ministerstva národnej obrany, ktorej úlohou boli predovšetkým opevňovacie práce v tyle. Na rozdiel od časti slovenských vojakov tak nebol určený k bojovým akciám na fronte, ale iba k pomocným stavebným prácam, ktoré až do skončenia vojny vykonával takmer výlučne v okolí Bratislavy.

Po vyškolení na poručíka v zálohe ho v roku 1943 odvelili do Martina, kde sa formovala nová jednotka, ktorá mala byť nasadená na východnom fronte. Morálka a bojaschopnosť slovenskej armády však po obrate pri Stalingrade nebola práve ukážková. „Rusi tlačili a tlačili a Nemci len ustupovali. Tá naša jednotka, aj keby tam išla, tak nevedel som si predstaviť, ako by sme tam robili opevňovacie práce. Darmo by sme tam stavali opevnenia, keď tí Rusi ich tam hnali,“ hovorí pamätník. Východný front slovenských vojakov ako spojencov hitlerovského Nemecka príliš nelákal: „Samozrejme, nikomu sa nechcelo ísť, každému bolo jasné, že vojna je prehratá. Nechcelo sa ísť ani vojakom, ale pochopiteľne ani dôstojníkom. Využívali sme všelijaké úskoky.“ Jedným z takýchto úskokov, ktorým sa mali vyhnúť nasadeniu na fronte, bolo sabotovanie dodávky nových guľometov. Čerstvo dovezené automatické zbrane zo zbrojovky v Považskej Bystrici boli konzervované proti zime a pred tým, ako mali byť použité na cvičnú streľbu, bolo nevyhnutné odmastiť ich od konzervačnej látky. Pokiaľ sa tak neurobilo, zbraň vystrelila iba raz a nebola ďalej použiteľná. Vďaka úmyselnej nedbalosti sa tak príslušníci v Martine cvičenej jednotky mohli vyhovárať na nefunkčnosť dodaných guľometov. „Slovom, tak sa to odďaľovalo, až sa tá jednotka rozpustila a každý išiel do svojich materských kasárni. Moje boli tu v Bratislave.“

V hlavnom meste poručík v zálohe Jozef Vojtech dostal na starosť výstavbu tzv. Čatlošovej chaty na Železnej studienke. Stavbu rekreačného objektu inicioval generál Ferdinand Čatloš a budova mala údajne slúžiť aj pre účely archivácie armádnych dokumentov. Neskôr za komunizmu sa na tú dobu moderne konštruovaná (skladaná) chata premenila na tzv. papalášske sanatórium, kde sa doliečovali stranícki funkcionári. Pamätník medzi rokmi 1943 – 1944 pomáhal pri výstavbe viacerých vojenských objektov. Dodnes možno rozpoznať niektoré bunkre na bratislavskej novomestskej Kuchajde a v jej okolí. Jeho stavebná rota vybudovala aj zajatecký tábor v Grinave, ktorý mal slúžiť pre amerických letcov. Jozef sa počas výstavby jedného objektu dokonca stretával s prezidentom Tisom. V prezidentskej záhrade Grasalkovičovho paláca totiž vybudovali pre najvyššieho ľudáckeho politika podzemný kryt. Počas konštrukčných prác sa Tiso pravidelne prechádzal po záhrade, pričom neraz sa pri pracujúcich vojakoch zastavil na kus reči. „Neboli stroje ako teraz, všetko sa robilo ručne. Tam sme postavili pre prezidenta jeden dokonalý bunker. Tiso sa ráno vždycky išiel modliť s breviárom. Keď skončil modlitbu, tak sa pristavil a začal s vojakmi debatovať,“ spomína Jozef. Jedným dychom však dodáva, že sa za svoju jednotku nesmierne hanbil, pretože sa prezidentovi opakovane sťažovali, že by už najradšej išli domov. „Pritom si odkrútili iba dva roky a oni stále len: ‚Chceme ísť domov‘. Bolo mi to ako dôstojníkovi nepríjemné, keď šiel okolo, ja som sa radšej vždycky vzdialil.“

Dobytie „pevnosti Pressburg“

Dňa 16. júna 1944 americká letka zbombardovala strategickú Rafinériu Apollo v Bratislave, čím šokovala najmä civilné obyvateľstvo, ktoré dovtedy na území Slovenska priamo nepocítilo vojenské akcie. Za hučania sirén bol zmobilizovaný aj Jozef Vojtech so svojou rotou a po odlete bombardérov dostal na starosť pomoc pri záchranných prácach a zabezpečovaní poškodených budov. Podľa vlastných slov bombardovanie Apollky vtedy považovali za znak blížiaceho sa konca vojny. Jeden Jozefov podriadený dokonca prejavil nezvyčajné nadšenie – žid Bernard Knežo (rod. Schönbrun), ktorý podobne ako iní vybraní muži židovského pôvodu slúžil v špeciálnych pracovných práporoch slovenskej armády. Pamätník spomína na Bernarda Kneža, ktorý sa koncom roku 1944 so šťastím vyhol následkom protižidovskej esesáskej razie v Bratislave, ako na vynaliezavého človeka, ktorý „ani nevyzeral ako žid.“ Keďže v dôsledku nariadenia ministra národnej obrany Čatloša židovskí muži, ktorí sa prihlásili na vojenskú službu, neboli určení k deportáciám, tak aj Knežo chvíľu slúžil v pamätníkovej jednotke. „Aby neboli odvedení Nemcami, mohli po odslúžení základnej vojenskej služby ostať v kasárňach ako civilní zamestnanci. Kto sa chcel zachrániť, tak sa zachránil v kasárňach,“ hovorí.

Bratislavská posádka po tom, ako koncom augusta 1944 z Banskej Bystrice povstalci vyhlásili Slovenské národné povstanie, ostala verná režimu. Špeciálna rota Jozefa Vojtecha do bojových akcií nijak nezasiahla. Po potlačení Povstania a následnej nemeckej okupácii slovenského územia podľa pamätníkovho spomínania Slovenská armáda prakticky prestala existovať. Avšak už začiatkom roka 1945 nacisti definitívne rozhodli, že z Bratislavy sa musí stať pevnosť, ktorá má zabrzdiť postup sovietskych vojsk. Začali sa tak masívne opevňovacie práce v meste a jeho okolí, na ktorých sa pod gesciou nemeckého velenia podieľal aj Jozef. Ako stavebného poručíka ho poverili logistickými úlohami pri zabezpečovaní pracovných síl pri opevňovaní. Jeho činnosť tak spočívala najmä v zorganizovaní brigádnikov, ktorí budovali rozličné obranné konštrukcie. Pamätník vysvetľuje, že prevažnú časť tvorili študenti. No akonáhle došlo k nečakanej zmene postupu Sovietov, rozhodnutie o plánovanej obrane „Festung Pressburg“ nacisti zmietli zo stola. Skôr než by malo dôjsť k obkľúčeniu Bratislavy zo severu, nacistické velenie radšej stiahlo veľkú časť svojich jednotiek zo Slovenska.

Jozefovi Vojtechovi vyplatili dopredu mzdu za 3 mesiace a do príchodu osloboditeľov akurát pomáhal presúvať niektoré strategické materiály smerom na Záhorie, kam ustupovalo aj slovenské velenie. Veľkonočné sviatky v roku 1945 prežil už spoločne s rodinou v úkryte pri lese v Malých Karpatoch. Príchodu sovietskej armády sa podobne ako mnohí Bratislavčania chcel vyhnúť v odľahlejších lesoch nad mestom. „Ráno sme ešte dievčence oblievali a potom už začalo obliehanie,“ spomína na Veľkonočný pondelok začiatkom apríla 1945. Sovietske kaťuše prečesávali streľbou aj lesný porast neďaleko od chaty, kde sa schovávali Vojtechovci. Nikomu z rodiny sa však nič nestalo a po skončení krátkych bojov Jozef mohol zísť dole do mesta, aby overil situáciu. Osloboditelia, ako tvrdí, rešpektovali šarže a k civilnému obyvateľstvu väčšinou pristupovali ako k vlastným spojencom. Ale aj tak sa stal napríklad svedkom pokusu o znásilnenie a neďaleko od jeho bydliska vraj tiež zastrelili civila. No voči Jozefovi ani jeho blízkym cudzí vojaci nijako nezasiahli – ak teda nepočítame úder od okoloidúceho sovietskeho vojaka s výkrikom „Buržuj!“ za to, že mal na hlave klobúk a civilné oblečenie, ktoré komunistom pripomínalo opovrhovanú meštiansku vrstvu. „Fakt je, že tie prvé dni boli také pomery, že človek zmizol a nebolo ho. Nič sa nedalo robiť. Vtedy som si uvedomil, že keď človek prežil tu vojnu, radšej nešpekulovať a zdržiavať sa,“ vraví.

Dňa 1. mája sa už musel hlásiť do Svobodovho Česko-slovenského armádneho zboru, v ktorom neskôr slúžil pri obsadzovaní hraníc Slovenska. Osobne dostal za úlohu zaistiť štyridsať kilometrov dlhý úsek pri obci Ipeľské Šahy. Keďže nebol presvedčený ľudák ani vysoko postavený člen Slovenskej armády, vojenské previerky mu nepripísali podiel viny. Po vojne, v r. 1946 sa oženil s Evou Lačnou a vrátil sa k učiteľskému povolaniu. Vyučoval na Kolibe, kde ho vo februári 1948 zastihol komunistický prevrat. Vzápätí prebehla v školstve veľká čistka, ktorej výsledkom bolo prepúšťanie a nástup nových marxistických osnov a vyučovacích schém. Jozef opäť neobišiel zle, keďže sa zamestnal ako brigádnik a neskôr ako zamestnanec na sekcii ministerstva školstva pre telovýchovu. Vďaka jeho skúsenostiam s výstavbou, tak zásadnou pre komunistický režim, dostal možnosť zapojiť sa do prestavby československej spoločnosti – konkrétne plánoval a organizoval budovanie rekreačných a športových objektov. K najznámejším projektom, na ktorých sa podieľal, patrí futbalový (pôvodne spartakiádny) štadión Pasienky. Do dôchodku odišiel až v roku 1989. Žije v bratislavskom Novom Meste, neďaleko od Kuchajdy a ďalších miest a objektov, ktoré v druhej polovici 20. storočia výrazne zmenili svoju podobu. V auguste 2020 bude Jozef Vojtech oslavovať 101 rokov.