„Dávala sa tam dokopy jednotka, samozrejme, nikomu sa nechcelo ísť, lebo každý vedel, že vojna je prehratá. Nechcelo sa ísť na front ani vojakom, no pochopiteľne ani dôstojníkom. Vtedy sme my využívali všelijaké úskoky. Naša jednotka mala byť vyzbrojená ľahkými guľometmi. Tie sa vyrábali u nás v Považskej Bystrici. Čakali sme na najnovšie typy tých ľahkých guľometov, aby sme ich vyskúšali na strelnici. Bola zima, na strelnicu nám na veľkom aute doviezli debnu guľometov. My sme ich rozbalili, lenže guľomety boli poriadne konzervované, aby nehrdzaveli. Zrejme sa počítalo s tým, že sa nebudú hneď používať. Bola veľká zima, konzervácia bola tuhá, takže guľomet vystrelil jeden náboj a koniec. Pred streľbou ho preto bolo treba odmastiť. Samozrejmá vec, my sme povedali – ľahké guľomety nestrieľajú (smiech).“
„Ten Rus, ktorý tu býval, denne cestoval do Viedne. Zrejme [bol] z NKVD, ktoré tu malo stredisko a asi plánovalo rozšíriť okruh pôsobenia. Ja som mal vo Viedni krstnú mamu. Keď to on zistil, tak mi povedal, že ma zoberie do Viedne. Ja som nešiel. Fakt je, že tie prvé dni [po oslobodení Bratislavy] boli také pomery, že človek zmizol a nebolo ho. Nič sa nedalo robiť. Nič. Boli také prípady, že sme napríklad počuli, že tu na schodisku na Hlavnú stanicu naraz voľajaký Rus odstrelil voľajakého civila. Vtedy som si uvedomil, že keď už človek prežil vojnu, tak radšej nešpekulovať a zdržiavať sa.“
„Totiž, v Turanoch bola ešte za prvej republiky továreň drevospracujúceho priemyslu. Keď začala vojna, [Hermanovi] Göringovi sa veľmi zapáčilo Slovensko – mal na východnom Slovensku poľovnícky revír, chodil sem na poľovačku. Bol aj veľký kšeftár. Vtedy on vstúpil do akciovej spoločnosti v Turanoch. Vložil tam peniaze a za tie peniaze sa tam doviezli jednoúčelové stroje z Nemecka na obrábanie dreva. A súčasne on dal aj pracovnú náplň továrni – vyrábať ľahké ubytovacie bunky alebo chaty, o ktoré mala nemecká armáda veľký záujem.“
Jozef Vojtech sa narodil 8. augusta 1919 v záhorskej obci Kostolište, neďaleko Malaciek. Otec bol miestnym učiteľom a významnou kultúrno-spoločenskou osobnosťou (zakladateľ družstiev), matka pracovala ako vedúca miestnej pošty. Základnú školu vychodil v Perneku, gymnázium v Malackách ukončil maturitou v roku 1938. Od 1. septembra 1938 pôsobil ako zastupujúci učiteľ v Sološnici a medzi rokmi 1941 – 1942 bol učiteľom na plný úväzok v Zohore. Počas rokov 1942 – 1944 absolvoval povinnú vojenskú službu na škole pre dôstojníkov v zálohe v Bratislave. V roku 1944 ako poručík špeciálnej štábnej roty zodpovedal za výstavbu viacerých vojenských objektov v Bratislave. V roku 1945 pomáhal Wehrmachtu pri opevňovacích prácach „pevnosti Bratislava“. Po obrate v stratégii nemeckého velenia a príchode sovietskych vojsk sa niekoľko dní počas veľkonočných sviatkov schovával s rodinou v lesoch. Po oslobodení Bratislavy a Slovenska prešiel do obnovenej Československej armády. Po vojne pracoval ako učiteľ na Kolibe, po komunistickom prevrate v roku 1948 sa zamestnal ako brigádnik na ministerstve školstva na oddelení telovýchovy. Ako štátny úradník pre telovýchovu a školskú výstavbu pôsobil až do revolúcie v roku 1989, kedy odišiel do dôchodku. Žije v bratislavskom Novom Meste.
