"Ja som bola taká slabá, taká slabá som bola, a tak sme tam okopávali. Kopali sme a sadili sme repu, okopávali, zemiaky sme sadili. Keď bola žatva, tak sme na kombajnoch robili, ja som obyčajne bola hore, som rozväzovala tomu, čo púšťal do tej mlatačky to zrno, tak som rozväzovala tie snopy a podávala som mu. A potom niektoré boli dole, alebo sme sa menili. Pri slame sme viazali slamu do snopov a takto sme robili, to bolo cez žatvu. A si pamätám jeden raz 24. decembra sme spod snehu vyberali repu. No a tak. A v zime sme robili povriesla zo slamy a také roboty, no ale potom už keď bola charita toto už sme nerobili."
"Môžete mi povedať viac o tej psychiatrii, čo ste tam robili?"
"Čo som tam robila? Robila som tam ako zdravotná sestra a som mala na starosti celé oddelenie, lebo sme dostali miesto mňa, ja som takú funkciu vrchnej robila a miesto mňa prišiel ošetrovateľ, ktorý bol civil, ale bol taký úbohý, že nevedel ani napísať, ani počítať, nič. No tak som to všetko robila za neho až do ´62, lebo tam boli psychickí pacienti a robili sme tam inzulínové komatá. To bola veľmi náročná robota, to sa dal inzulín a keď upadol do kómatu, keď bol v kóme, tak nechali sme ho tam pár minút a potom sme dali cukor a s tým sladkým sme mu dali do žalúdka a on sa vlastne, no do toho komatu upadol z toho inzulínu, a z toho cukru sa budil. A tú sondu dávať, keď boli v bezvedomí, to bola taká náročná robota a nechcel to nikto robiť tak som to robila ja. Lebo tieto čo boli mladšie dievčatá, aj staršie ako ja, čo už pracovali, lebo už sa chystalo, už nasadzovali miesto nás civilný personál. No tak sa učili a tak som robila tie inzulinové komatá a tú sondu."
"Začala som sa... ale ja som sa aj počas totality venovala. Ma tajne voľakde zbadali a nášmu kňazovi , mali sme duchovného a mu povedali, že chodím za, že sa stretávam s mladými. A povedal: ,Prosím vás, však tá má takú astmu, že chrčí každú chvíľu.´ Že to sa asi zmýlili. Ale to bola pravda. Ale sa ma zastal, lebo sa bál, že ma zoberú voľakde. Lebo mi viac ráz hrozilo. Lebo mňa veľmi chceli nazad naspäť do nemocnice, takže tam ma trápili dve hodiny, len aby som sa vyzliekla a išla tam. Že oni to sľúbili správcovi, že ma dovedú naspäť, no ale sa im to nepodarilo. A keď som raz sľúbila vernosť Bohu, jak by som sa toho mohla zriecť? "
Mária Vrbová, rehoľným menom sestra Nonnata sa narodila 7. januára 1930 v Krásnom Dube, obec Horná Súča, na pohraničí Slovenska a Moravy. Vychovali ju starí rodičia, keďže jej rodičia žili po rozdelení v Protektoráte Čechy a Morava, kde aj zomreli. Základné vzdelanie absolvovala v Hornej Súči, neskôr navštevovala školu v Žiline a Trnave. Vo veku 17 rokov sa prvýkrát rozhodla pre vstup medzi sestry. Ako 18 ročná požiadala o vstup do Spoločenstva dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, kam aj o necelý rok na to vstúpila do seminára. Po vstupe do spoločenstva pôsobila v Martine, kde si dokončovala zdravotné vzdelanie a začala pracovať v miestnej nemocnici ako zdravotná sestra. Po skončení seminára ju poslali do Bratislavy, kde pracovala v nemocnici na operačnej sále. Keď sa začalo hovoriť o rozpúšťaní reholí a nútenom odchode sestier z nemocníc, spoločenstvo ju preložilo v roku 1950 do Pezinka na psychiatriu, kde tak rýchly odchod nehrozil. Zotrvala tam až do roku 1962. Vtedy bola spolu s ostatnými sestrami vyvezená do Kláštora pod Znievom, kde následne pracovala na miestnych poliach a majetkoch. Rozvinula sa tu u nej silná astma. Po čase prešli sestry pod krídla Katolíckej charity a mnohé boli prevezené do Čiech, kde pracovali v domovoch dôchodcov. Sr. Nonnata kvôli svojmu zdravotnému stavu ostala na Slovensku a dostala sa do charitného domu v Močenku, kde pracovala v administratíve až do roku 1992. Neskôr pôsobila v Rajci, kde jej bolo opäť umožnené pracovať v zdravotníctve. V roku 2000 jej zistili rakovinu prsníka, ktorú však prekonala. Dnes je na starobnom oddychu v Belušských Slatinách v komunite sestier Vincentiek.
