The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mária Nonnata Vrbová (* 1930)

• narodená 7.1 1930 v Krásnom Dube, obec Horná Súča na pohraničí Slovenska a Moravy

• vychovali ju starí rodičia, matka s otcom ostali po rozdelení žiť v Protektoráte

• základné vzdelanie získala v Hornej Súči, vyššie v Žiline a Trnave

• ako 18 ročná vstúpila do seminára Spoločenstva dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul ako sestra Nonnata

• po vstupe si dokončovala zdravotné vzdelanie v Martine, kde neskôr pracovala ako zdravotná sestra a po skončení seminára začala pracovať ako zdravotná sestra v Bratislave na operačnej sále

• z obavy pred vyvezením sestier z nemocníc ju Spoločenstvo v roku 1950 presunulo na pezinskú psychiatriu, kde pracovala do roku 1962

• v roku 1962 bola spolu s ostatnými sestrami vyvezená do Kláštora pod Znievom, kde pracovala na miestnych poliach a majetkoch. Rozvinula sa tu u nej silná astma

• po tom, čo sa sestry dostali pod krídla Katolíckej charity ju presunuli do charitného domu v Močenku, kde pracovala v administratíve až do roku 1992. Neskôr pracovala v Rajci v zdravotníctve

• dnes žije v Belušských Slatinách v komunite sestier Vincentiek

Mária Vrbová, rehoľným menom sr. Nonnata,  sa narodila 7. januára 1930 v Krásnom Dube, (dnes súčasť obce Horná Súča) na pohraničí Slovenska a Moravy. Narodila sa u starých rodičov, ktorí ju vychovávali celé detstvo. Mama s otcom po vzniku Protektorátu v roku 1939 ostali na Morave. „Mama prišla navštíviť starkú a potom odišla, že šak zachvíľočku že sa vráti a v tom nastal protektorát, tak sa nemohlo chodiť. Tak keď už ma chceli potom tam na Moravu, starkí nedovolili, že už keď ma vychovali, že oni si ma nechajú.“ Starí rodičia znášali rozdelenie ťažko, keďže, ako pamätníčka vraví, s Moravákmi boli ľudia žijúci na slovenskom pohraničí zrastení. Na Moravu to mali koniec-koncov bližšie, ako do Hornej Súče.

Základné vzdelanie absolvovala Mária v Hornej Súči, vyššie v Žiline a neskôr v Trnave. Učila sa rada. S rehoľnými sestričkami sa však prvý raz nestretla v škole, ale v Trenčíne, kam chodila od malička nakupovať. „Sestričky ma volali, aby som šla k nim, že budem študovať a budem potom učiť, ale mňa pritahovali chudobní, viete, takí opustení ľudia.“ Mária spomína, že odmalička mala vzťah k chudobným a chorým, konkrétne si vybavuje miestnu starenku a slepého vojnového veterána, ktorým chodila pomáhať. O niekoľko rokov neskôr sa cez kamarátku, ktorá pracovala v Martine v nemocnici, dostala k sestričkám Vincentkám. Prvé rozhodnutie obliecť sa do rúcha spravila počas púte na svätý  Svätý Hostýn na Morave. „Tam som sa posadila a pozerala som na Pannu Máriu a to bolo moje prvé rozhodnutie pre zasvätenie života. Tam som sa pevne rozhodla.“

Obdobie vojny

Na vojnu si Mária spomína len matne, keďže mala v čase jej vypuknutia len 9 rokov. Spomína si na vyháňanie nemeckých vojakov partizánmi, no ona osobne na nemeckých vojakov zlé spomienky nemala. Vybavuje sa jej jedna konfrontácia s nemeckým vojakom: „Mňa jeden Nemec, keď išli cez nás keď utekali už pred partizánmi, jeden Nemec ma videl a takto ma chytil objal pritúlil si ma a slzy mu padali a povedal: ,Mám jedinú dcéru. Uvidím ju ešte? Taká ako si ty.´“ Partizáni počas vyháňania Nemcov prišli aj k jej rodine. Spomína, že starký nakázal pomlieť zrno, čo mali schované a tým sa živili, lebo ostatné im vzali. „Ale nie všetci a nie vždy. Tiež to sme hovorili, jedni boli ktorí pomohli ľuďom a druhí boli ktorí ľudí obierali.“ Vo svojom okolí spomína na niekoľko židovských rodín. V Hornej Súči bol Židom jeden z mlynárov. Ľudia hovorili, že ušiel, viac o ňom však nevie. Počas navštevovalia školy v Žiline si spomína na jednu židovskú rodinu, ktorú tam ukrývali. O tom, čo sa s nimi stalo po tom už však informácie nemá.

Po konci vojny mala Mária 15 rokov. Mladosť prežila, ako sama hovorí, tancom a spevom. V Krásnom Dube bola každú sobotu tancovačka a Mária tam od 12 rokov pravidelne chodila. Spomína na to obdobie šťastne: „Starkí aj ujcovia veľmi radi tancovali, tak tam sme sa vytancovali a to bola moja mladosť.“ Mala tam mnoho priateľov, no ako vraví, ak to niektorý z nich myslel vážne, vyviedla ho z omylu. „Hovorím: ,Chlapci ja vás mám velice rada ale len podtiaľ´ (smiech).“ Po vyššie zmienenej púti na Hostýn bola podľa jej slov pevne rozhodnutá zasvätiť život chorým a opusteným. Ako 18-ročná prišla tak za provinciálnym predstaveným Vincentiek a oznámila, že chce vstúpiť. Dostala rok na rozmyslenie, no ani neuplynul a už sa hlásila znovu. V roku 1948 ju teda prijali do seminára v Spoločenstve dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul.

Rané roky komunizmu

Nástup komunistického režimu režimu pamätníčka vnímala, no politickým dianím sa príliš nezapodievala. Ako sama vraví: „Čo 18 ročne dievča zaujíma? Svet mu je ružový.“ Po vstupe do spoločenstva pôsobila v Martine, kde si dokončovala zdravotné vzdelanie a začala pracovať v miestnej nemocnici ako zdravotná sestra. Ako už členku spoločenstva ju chodila navštevovať teta aj starká, no po čase sa ich kontakt obmedzil na písomný, neskôr telefonický.

Po skončení seminára ju poslali do Bratislavy, kde pracovala v nemocnici na operačnej sále. Postupne sa ale začalo hovoriť o tom, že by mali rozpúšťať rehole. Komunistická strana začala tento proces na jar roku 1950 tzv. Akciou K (kláštory), kedy boli mužskí rehoľníci vyvezení zo svojich kláštorov a následne sústredení do kláštorov centralizačných. Znamenala fakticky likvidáciu mužských reholí a zákaz ich činnosti. Hoci nikdy oficiálny zákaz vydaný nebol, do roku 1989 nebola ich činnosť akokoľvek možná.[1] Ženské rehole mal čakať podobný osud, avšak ich činnosť v niektorých odvetviach bola nenahraditeľná a teda nemohli z verejného života len tak zmiznúť. Mnohé pôsobili v zdravotníctve či sociálnych službách, kde bola ich činnosť veľmi potrebná. V júli roku 1950 boli prepustené všetky sestry pracujúce ako učiteľky na materských, základných a stredných školách a to  z dôvodu údajného neplnenia si povinnosti „vychovávať politicky a národne uvedomelých občanov ľudovodemokratického štátu“[2]. V lete toho roku sa začala tzv. Akcia R (rehole), ktorá znamenala, podobne ako pri Akcii K, nútenú centralizáciu rehoľníčok. Zatiaľ  sa však nedotkla sestier pracujúcich v zdravotníctve, sociálnych službách a školských zariadeniach pre postihnutých.[3]

Mária, už ako sr. Nonnata v roku 1950 pracovala v nemocnici v Bratislave. Hrozilo, že budú musieť miesto opustiť a tak si ju zavolal predstavený a opýtal sa, či si je istá, že chce byť sestričkou. Istá si bola. „Tak ma dali z Bratislavy do Pezinku, lebo vraj z psychiatrie nebudú tak skoro brať, že tam môžu pracovať rehoľné sestry, tak som v Pezinku pracovala až do roku 1962.“ Nedostatok kvalifikovaného personálu bol hlavným dôvodom, prečo mohli rehoľné sestry zotrvať v nemocniciach dlhšie. Na pezinskej psychiatrii pracovala sr.Nonnata ako vrchná sestra na oddelení. Počas pôsobenia tam si zároveň dopĺňala znalosti z psychológie, ktoré pri práci potrebovala. Na jej miesto mal nastúpiť civilný ošetrovateľ, podľa pamätníčkinych slov bol však tak nekvalifikovaný, že popri svojej robila jeho prácu za neho. „Robili sme tam inzulínové komatá[4], to bola veľmi náročná robota. Nechcel to nikto robiť tak som to robila ja.“ Pamätníčka neskôr asistovala aj na ambulancii a spomína si na niekoľko pacientov, o ktorých sa starala. „Si raz pamätám, prišla tam jedna pani, pekná žena veľmi, a hovorí: ,Ja nemôžem, ja zomriem, ja zomriem´ a báli sme sa, že si niečo spraví. Lebo ona bola podnikateľka, oni mali už presne neviem čo, ale mali podnik alebo čosi veľkého. To im zobrali, viete, a ona z toho vlastne ochorela, že im to zobrali. Manžel volade musel ísť na nejaké práce a deti ani neviem, kde mali.“ Sr. Nonnata však dodáva, že sa z toho napokon dostala a vrátila sa do bežného života.

Prevezenie do Kláštora Pod Znievom

Na Pezinskej psychiatrii však mohla ostať len do roku 1962. Vtedy vyvezenie neminulo ani ich. Postupne ich totiž nahrádzal civilný personál. „Správca nám volal: ,Sestričky prichystajte sa, len to nikomu nepovedzte, že som vám to povedal, prichystajte sa lebo túto noc prídu pre vás´.“ Sestry sa teda pobalili a o druhej ráno po ne prišiel autobus. Na priebeh dohliadal podľa pamätníčkinych slov politický dozor. Nešpecifikuje, no predpokladáme, že sa jednalo o príslušníkov ZNB. Autobus ich odviezol do Kláštora pod Znievom. Tam začali novo sústredené sestry pracovať na poliach. Sr. Nonnata spomína, že budova, kam ich priviezli nebola dokončená, práve ju rekonštruovali. Záchody mali v poli. Pracovali v rehoľných šatách a po práci si prali aj sa umývali v sudoch. Okopávali a sadili zemiaky aj repu. Počas žatvy robili na kombajnoch. „A si pamätám jeden raz 24. decembra sme spod snehu vyberali repu.“ Fotky, ktoré mali u seba im vzali. Hoci podmienky neboli ľahké, pamätníčka spomína na malé radosti: „Boli tam kňazi saleziáni, tí nám držali prednášky, keď sme prišli z poľa narobené neviem jako. Ale veselo sme spievali.“

U sr. Nonnaty sa počas prác na poliach rozvinula z alergie silná astma, ktorá jej značne sťažovala prácu. Kvôli svojej diagnóze musela často chodiť k lekárovi do Martina, po čase však zistila, že k nemu nechodí sama. Všimla si, že keď cestuje ona, cestuje s ňou aj jeden pán. Ten ju raz nasledoval až do ambulancie k doktorovi, ktorý ho však poslal von. „No a on sa ma aj opytoval niečo a ja som mu povedala čo robíme. Potom ešte sa chcel ďalej pýtať, ale ja som sa nerozprávala. Hovorím nemôžem rozprávať, mne sa ťažko dýcha.“

Pamätníčka mala niekoľkokrát problémy pre svoje tajné stretávanie sa s mladými ľuďmi za účelom duchovného vedenia. Niekto ju mal pri tom vidieť a príslušníci ŠtB tak navštívili ich miestneho kňaza. „A povedal: ,Prosím vás tá má takú astmu, že chrčí každú chvíľu. To sa asi zmýlili.´ Ale to bola pravda. Ale sa ma zastal, lebo sa bál, že ma zoberú volade. Lebo mne viac ráz hrozilo. Lebo mňa veľmi chceli nazad do nemocnice robiť.“ Spomína si, že ju raz príslušníci ŠtB dve hodiny presviedčali, aby sa vrátila pracovať do Pezinka na správcovu žiadosť. Podmienkou však bolo ísť v civile. To sr. Nonnata výrazne odmietala. „Keď som raz sľúbila vernosť Bohu jak by som sa toho mohla zriecť?“ Nebolo neobvyklé, že sestry presviedčali k návratu nazad. S ich prácou totiž bolo vedenie spravidla spokojné, častokrát boli oveľa kvalifikovanejšie ako narýchlo vyškolený civilný personál. O nútenom odchode do civilu s tým spojeným však naprostá väčšina nechcela ani počuť.

Od Močenka až po revolúciu

V auguste roku 1967 uzavrelo Ministerstvo kultúry ČSSR so Štátnym úradom sociálneho zabezpečenia dohodu o presnom vymedzení práce rehoľníčok, a to len v ústavoch sociálnej starostlivosti, domovoch dôchodcov, zariadeniach Charity pre cirkevné osoby a výrobniach bohoslužobných potrieb. Toto teda definitívne ukončilo pôsobenie rehoľníčok v poľnohospodárstve a priemysle.[5] Dostať sa pod Katolícku Charitu znamenalo pre sr.  Nonnatu zlepšenie situácie. Niektoré sestry presunuli do Čiech, kde začali pôsobiť v domovoch dôchodcov, sr. Nonnata však ísť kvôli svojmu zdravotnému stavu nemohla. Dostala sa ale do charitného domu v Močenku, kde pracovala v administratíve.

Na Dubčekovu éru si pamätníčka spomína ako na „ovlaženie“. „Za dubčeka začalo sa také pomáhanie navzájom.“ Spomína, že mohli začať učiť aj náboženstvo. V lete 1968 vydalo Ministerstvo kultúry výnos, podľa ktorého si vyučovanie náboženstva mohli viesť cirkvi sami. Náboženská výchova bola na krátke obdobie tak oddelená od právomoci školy.[6] Pamätníčka hovorí, že v tom čase prišla učiť deti v Močenku. „Prišla som prvý raz do školy a tie deti, ako stromček som bola, všetky deti okolo mňa.“  

Nadšenie z uvoľnenia pomerov však netrvalo dlho, v apríli 1970 vydalo Ministerstvo školstva a kultúry SSR nové smernice pre vyučovanie náboženstva, ktoré ho vrátili naspäť pod správu školy.[7] Sr. Nonnata sa však tajne stretávala s mládežou aj naďalej. Pamätníčka tiež spomína, že na jednej strane mali zákaz, na strane druhej jej tajne nosili stranícki predstavitelia svoje deti, aby ich pripravila na prvé sväté prijímanie. „Pozrite aká to mohla byť doba, keď deti papalášov doniesli, aby som ich mohla pripraviť na prvé sveté príjímanie! Bolo to úprimne? Prečo boli politici a takto? Keď som raz to, tak som, ale nebudem mať 2 kabáty.“

Protirežimových demonštrácii sa sr. Nonnata neúčastnila, pád režimu však očakávala. Vnímala ho šťastne. Hoci sa mládeži venovala aj počas obdobia komunizmu, teraz to už nemusela robiť tajne. I napriek vysokému veku sa jej venuje dodnes. V Močenku pôsobila do roku 1992 a neskôr sa presunula do Rajca, kde už mohla pracovať opäť v zdravotníctve. V roku 2000 jej zistili rakovinu prsníka. Dodáva: „Pozrite sa, keď nemáte zomreť, nezomrete!“

 Dnes je na starobnom oddychu v komunite Vincentiek v Belušských Slatinách, kde v januári 2020 oslávi 90 rokov. Podľa sr. Nonnaty ich obdobie komunizmu scelilo. „Držali sa, boli silné. Mali sme, Bohu vďaka, silné spoločenstvo.“

 

[1] BALÍK, Stanislav, HANUŠ Jiří: Katolická církev v Československu 1945-1989, Brno 2013, s. 159-161.

[2] DUBOVSKÝ, Ján Milan: Akcia Rehoľníčky, Martin 2001, s.41.

[3] BALÍK-HANUŠ, s.178.

[4] Inzulínová kóma, alebo inzulínový šok je zastaraná praktika, používajúca sa na liečbu psychiatrických pacientov, najčastejšie schyzofrenikov, do zhruba 60-tych rokov. Pacientovi sa podalo vysoké množstvo glukózy a upadol tak nachvíľu do kómy. Podaním vysokej dávky cukru sa z nej opäť budil.

[5] BALÍK-HANUŠ, s. 189.

[6] LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku, In: Mikloško, František—Smolíková, Gabriela— Smolík, Peter (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989. (1), Prešov 2001, s.282.

[7] Ibidem, s.289.