Eugénia Vyskočilová - Anoškinová (* 1929)

Eugénia Anoškinová - Vyskočilová (1929)

Príbeh pamätníka

Motto:

„Aby sa už nevrátilo to, čo bolo. Aby deti nemuseli mať strach hovoriť o svojich rodičoch a aby rodičia nemuseli mať strach povedať svoj názor.“

• narodila sa v Sečovciach v roku 1929, obaja rodičia mali šľachtický pôvod;
• študovala v Trstenej, na gymnázium začala chodiť v Žiline, neskôr študovala na Obchodnej akadémii v Martine a v Trenčíne, zmaturovala v Košiciach;
• po potlačení Slovenského národného povstania v roku 1944 odišla celá rodina do Prahy;
• počas štúdií praxovala na Myjave vo firme Tauš;
• v Bratislave študovala na Filozofickej fakulte ruštinu a slovenčinu, súčasne pracovala na rektoráte ako študijná referentka;
• v roku 1952 pracovala na Technickej fakulte v Bratislave ako lektorka ruského jazyka, v tomto období spoločne s kolegami na fakulte pracovali na rusko-slovenskom a slovensko-ruskom technickom slovníku;
• v roku 1953 ju zatkli a odsúdili za velezradu na 3 roky väzenia, brat dostal o rok viac;
• trest si odpykávala v Ruzyni, na Pankráci a v Želiezovciach, kde spoločne s ostatnými väzenkami vyhlásili štrajk za adekvátne oblečenie;
• tri mesiace pred skončením trestu odmietla žiadosť o podmienečné prepustenie;
• väzenie opustila 18.  júla 1956;
• pracovala ako účtovníčka v Želiezovciach, neskôr ako technička v Keramoprojekte v Bratislave;
• v druhej polovici 50. rokov sa vydala za Juraja Vyskočila;
• v roku 1960 sa jej narodil prvý syn Peter, o dva roky neskôr syn Juraj;
• v roku 1980 odišla na invalidný dôchodok.

Detstvo

Eugénia Anoškinová sa narodila v roku 1929 v Sečovciach. Obaja rodičia mali šľachtický pôvod. Otec, vysoký cársky dôstojník, pochádzal z Ruska, matka bola kňažná Radziwill. Rodina sa kvôli otcovej práci často sťahovala, žili v Sečovciach, Tornali, Trstenej, vo Vrútkach, krátko v Sučanoch, pár mesiacov v Prahe, potom na Myjave, v Rožňave a v Báhoni. Z krátkeho pobytu v Sučanoch sa jej v pamäti vynára táto spomienka. „Každý večer sme chodili po mlieko. Na veži sedel, neviem, či to bol partizán alebo Nemec- ostreľovač. Jeden večer,  bolo päť hodín alebo šesť hodín,  a on strieľal na všetko, čo sa hýbalo. Veru, bol to len takýto kúštik, že som to nedostala aj s tým mliekom.“

Štúdiá

Pôvodne chcela študovať diplomaciu, no matka ju od toho odhovorila, a tak začala v Bratislave študovať na Filozofickej fakulte ruštinu a slovenčinu. Počas štúdia pracovala zároveň na rektoráte ako študijná referentka. V roku 1952 pôsobila ako lektorka ruského jazyka na technickej fakulte v Bratislave, kde spoločne s kolegami pracovali na rusko-slovenskom technickom slovníku. „Žiadne učebnice neexistovali, žiadny ruštinár, ktorý prišiel, ani Čebotarev ani nikto, neovládal technickú ruštinu, ktorú sme potrebovali prednášať. S Čebotarevom a ešte s jedným človekom sme zháňali slovníky z Poľska, z Nemecka, z Francúzska a hľadali sme tam, ako sa volá zverák a podobné veci. Asistentom sme dávali úlohy, aby nám nosili slovíčka a my sme im za to platili. Skladali sme krvopotne do noci rusko-slovenský a slovensko-ruský technický slovník. Dokončili sme ho, no nebolo to nič moc, ale na tú dobu to bolo skvelé.“

Zatknutie

V roku 1953 ju za pomoc kamarátovi pri úteku za hranice zatkli a odsúdili za velezradu na 3 roky väzenia, brat dostal o rok viac. „V päťdesiatom treťom roku som ochorela. Robila som na slovníku, učila som, seba som učila, chodila som do školy, pracovala som. Bolo toho veľmi veľa, vyčerpala som sa a chytila som niekde tuberkulózny bacil. Mala som špecifickú bronchitídu, vykašliavala som krv. Poslali ma do medzinárodného študentského sanatória do Třebotova pri Prahe. Prišiel začiatok júla a naraz ma riaditeľ zavolá a hovorí: ‚Slečna Anoškinová, viete čo, prerušíme liečbu, lebo majú prísť Indovia, budeme v liečbe pokračovať v septembri. Dám vám pas a všetky lieky, ktoré potrebujete. Prerušíme to a v septembri sa stretneme.‛ Tak som povedala dobre, aspoň si urobím skúšky, mala som práve na krku staroslovenčinu. V noci 18. júla sme sa učili, lebo v sobotu som o desiatej mala mať skúšku zo staroslovenčiny. Boli u mňa ešte asi štyria alebo piati spolužiaci celú noc, učili sme sa spoločne. V izbe rozložené skriptá na zemi, my unavení, nevyspaní, a bolo asi pol šiestej, naraz zazvoní zvonec a vo dverách nejakí cudzí páni. Bože, ja som si to vôbec nedávala do súvislosti s tými našimi známymi, lebo prešiel skoro rok. Spolužiaci úplne šokovaní, odišli a mne začali prevracať celý byt. Všetky knihy, všetko vyhadzovali, čo mohli. ‚Viete, prečo sme tu?‛ ‚Nie, neviem.‛ A stále som nevedela pochopiť, prečo prišli. Byt prezerali asi tak do desiatej. Potom som im povedala: ‚Prosím vás, nemohli by ste počkať do desiatej, ja by som sa pokúsila urobiť tú skúšku.‛ A oni mi hovoria: ‚Však ju urobíte, až sa vrátite.‛ No a už som ju neurobila nikdy. Povedali mi, aby som si zobrala toaletné potreby na pár dní, že sa so mnou potrebujú o niečom porozprávať. Zapečatili byt, naložili ma do auta a ako sme vyšli za Bratislavu, tak mi zaviazali oči. Ruky som mala voľné. Celou cestou sa so mnou vôbec nebavili, iba telefonovali, kde je druhé auto. Ja som bola taká šťastná, že  ako dobre, že tu Juraj nie je. Že zobrali iba mňa. On bol predsa na praxi v Sučanoch. Čo som ja vedela, že to druhé auto bol on?“

Štrajk vo väzení

Trest si odpykávala v Ruzyni, na Pankráci a v Želiezovciach, kde spoločne s ostatnými väzenkami vyhlásili štrajk za adekvátne oblečenie. „Obuv sme mali gumáky. Deravé. Nohavice, to sa nedalo nosiť, to bolo tiež deravé a roztrhané. My sme to zašívali, ako mohli. Jedného dňa dievčatá zahlásili štrajk. ‚V takomto oblečení nejdeme pracovať, kým nám nedajú normálne gumáky a gate. A ešte k tomu pracovať cez sobotu a nedeľu. Kto nejde pracovať na dvor, tak nech sa dostaví na appelplatz!‛ Bolo nás tam asi päťdesiat. Hodinu sme na tom appelplatzi stáli. Prišiel náčelník a vraví: ‚Tak čo, už ste zmäkli, idete pracovať?‛ ‚Nejdeme.‛ ‚Tak počkáme.‛ Tak sme tam stáli asi tri hodiny, zakaždým sa prišli opýtať, či sa ide pracovať. ‚Pôjdeme pracovať, keď nám dáte gumáky, rukavice a zvyšok.‛ Skutočne sme tam stáli bez vody asi tri hodiny, ja sa obdivujem, ako sme to vôbec vydržali. Potom opäť prišiel náčelník a povedal: ‚Za toto máte zarazené listy, balíky, návštevy. Gumáky a ostatné veci  dostanete zajtra. Miesto soboty pôjdete zajtra do práce.‛ A dostali sme, dostali sme.“

Darček

„Keď som odchádzala zo Želiezoviec, dievčatá boli smutné a ja tiež. Na rozlúčku, neviem akým spôsobom, lebo keď sa pozriete na túto prácu, to je všetko zrejme ihlou robené. Kde toto mohli ony urobiť? Dali mi na rozlúčku tieto dve veci. Toto je ručne robené ihlou. Je tam napísané: ‚Žene,‛ po česky ‚‚1956‛. To bol rok môjho odchodu. To mi dala tá izba skautiek. A tu je to ako symbol zamrežovaných okien - Ruzyň, Pankrác, Želiezovce. Je tam môj monogram E. A. Eugénia Anoškinová a tu je dátum môjho odchodu, 18. 7. 1956. Ja som to obdivovala. Nielenže ma to dojalo, že to potajomky tie dievčatá robili, aby mi to dali na pamiatku, ktorú skutočne už vidíte, chránim šesťdesiaty rok. A je to pre mňa vzácnejšie ako akýkoľvek briliant. A ešte mi k tomu dali vrecko, v ktorom boli Hašlerky. Každá jedna z tých dievčat mi hodila jeden cukrík. Bolo ich tam okolo dvadsať. S tým, že keď prídem domov, aby som si každý deň zobrala jeden cukrík. Budú vedieť, že bezpečne budem na nich spomínať a ony to budú cítiť.“

Odkaz ...

„Socializmus, no izmus, dával určitým ľuďom aspoň akoby teoreticky, nejaké sociálne istoty. Možnože áno, možnože bola zadarmo nemocnica, zadarmo lekár, zadarmo škola, ja neviem, čo zadarmo, rekreácia za sedemdesiat korún a tak ďalej. Áno, mohli dávať sociálne istoty! A prečo mohli? Lebo ukradli fabriky, ukradli banky, ukradli a okradli ľudí, ktorí tu mali domy i peniaze. Z čoho ten komunizmus mohol takto rozkvitať? Však sa neurobilo nič naviac. Rozkvitali z toho, čo pokradli. Všetko zoštátnili. Však oni toho mali plno, Slovenský štát mal toho dosť. Kde sa podelo všetko zlato? Však ja som dvakrát dávala zlato. A kde to všetko je? Mali z čoho rozdávať a teraz si musíme na všetko zarobiť sami, lebo už nie je z čoho rozdávať. Lebo ľuďom vrátili to, čo im komunisti ukradli, a teraz my, kde máme brať peniaze na to? Asi by sme museli niečo ukradnúť. To je tak, chváliť sa cudzím perím. Ja som už vtedy ľuďom hovorila: ‚Čože sa tešíte, za sedemdesiat korún máte rekreáciu? A kto to, myslíte, za vás zaplatil? Ten, ktorému zobrali tamten dom, kde teraz je tá škôlka. Niekoho vyhodili do dediny,  jemu zobrali dom a akú má hodnotu? A to, čo bolo v tom dome, a to, čo on mal na knižke? Tak ty si môžeš teraz ísť za sedemdesiat korún na rekreáciu.‛ Nuž, niektorí pochopili, niektorí nie.“

„Bojíme sa trošku terajšieho stavu. Táto svetová ekonomika nerobí dobre. Tá nezamestnanosť, komu hrá do rúk? Komu? Izmu zase. Zase izmu! A čo urobíte? Týka sa to nielen nás, týka sa to celého sveta. Ale aby sa to nevrátilo, preboha. To je moje jediné prianie. Aby sa už nevrátilo to, čo bolo. Aby skutočne deti nemuseli mať strach hovoriť o svojich rodičoch a aby rodičia nemuseli mať strach povedať svoj názor. Aby neexistovali izmy. Však vezmite si izmy, ktorý z nich je dobrý? Ani jeden. Keď sa zrušia, bolo by dobre. Ale sú a budú! A dokedy? Ja neviem. Aby sa skutočne tie deti nemuseli hanbiť.“