Eugénia Vyskočilová - Anoškinová

„Obuté sme mali gumáky deravé, tie nohavice, to sa nedalo nosiť, to bolo deravé, roztrhané, my sme už zašívali ako sme mohli, žiadne nejaké kabátiky. A prišli v sobotu, nedeľu, že ideme pracovať, no dievčatá zahlásili štrajk. Tak že nejdeme v takomto oblečení, kým nám nedajú gumáky a nedajú nám normálne gate na prácu, a že ešte k tomu v sobotu, v nedeľu nejdeme. Dobre, kto nejde na dvor, tak pôjde na appelplatz. Išli sme všetky, bolo nás tam asi päťdesiat na tom appelplatzi a hodinu sme tam stáli. Prišiel náčelník: ,Tak čo, už ste zmäkli, ideme pracovať?‘ ,Nejdeme.‘ ,Tak počkáme.‘ No tak sme stáli asi tri hodiny, zakaždým sa prišli opýtať, že či teda pôjdeme pracovať. ,Áno, pôjdeme pracovať, dajte nám gumáky, dajte nám rukavice.‘ (No však pozrite sa, toto sú výsledky, to sú Želiezovce. To je reumatizmus tam získaný, lebo rukavice, to [bol] neznámy pojem.) Tak asi tri hodiny sme skutočne stáli bez vody, bez všetkého na tom appelplatzi, čestné slovo. Ja sa obdivujem, ako sme to vôbec vydržali tri hodiny tam stáť. Potom prišli a povedal náčelník: ,Za toto máte zarazené listy, balíky, návštevy dovtedy a dovtedy. (Už si nepamätám na ten čas.) Gumáky dostanete zajtra. Miesto soboty teda pôjdete zajtra do práce.‘ ,Ak dostaneme gumáky, pôjdeme.‘ A dostali sme.“

„Prišiel rok päťdesiaty prvý rok. To bol zaujímavý rok už z toho dôvodu, že vtedy začala akcia. Začali chodiť z vyslanectva z Ruska po emigrantoch, že nám vrátia sovietske občianstvo. No tak samo sebou u môjho otca nemohli pochodiť, ale čo oni potom nakoniec povedali: ,No dobre, vy ste starí, vy nás nezaujímate, ale mladí nás zaujímajú.‘ Ani neviem, kde bol vtedy môj brat, ale prišli za mnou a tiež hovorili: ‚My by sme vám zaručili takú a takú budúcnosť a perspektívu, zoberte, vezmite si tuto občianstvo sovietske. Budete mať našu podporu, verte, že vám tu bude dobre.‘ My sme povedali, že my bez rodičov nikam... Že my už sme Slováci, my sme na Slovensku zvyknutí, my máme len národnosť ruskú, ale občianstvo už máme slovenské. Lebo my sme dlho nemali, až do tridsiateho deviateho roku mali rodičia len ten pas nasenovský. A proste nedali pokoj. Môj krstný otec neodolal, on bol sám, nemal manželku, a proste bol trošku bojazlivejší, tak to občianstvo zobral. Hovoril, že predsa sme Rusi. Veril, že sa to zmení. Ale čo čert nechcel, potom tých všetkých, ktorí si zobrali občianstvo, naložili do vagóna a odviezli ich do Ruska. My ani nevieme, ako krstný otec skončil. Asi v gulagu, alebo, ja neviem kde. Ani jednu správu nedal. Iba: ‚Som živý.‘ A potom sme už o ňom nevedeli nič.“

„Prišla jar, bolo krásne a bol marec alebo tak nejako, a naši medzitým podali znovu žiadosť o to podmienečné prepustenie. Keď prišli a povedali, že podali žiadosť, ja som sa s nimi pohádala. Ja som povedala, že od nich nič nechcem, že prečo ho podávajú, že ja s tým nesúhlasím. Ja proste nechcem od nich nič. A tak prišiel naraz marec. Náčelník si ma zavolá a hovorí: ,Anoškinová, môžem vám povedať radostnú správu.‘ A ja hovorím: ,A akú, preboha? Čože už tu na radostnej, idem domov?‘ ,Áno, pôjdete domov. Dostali ste vyhovené, vaši rodičia podali [žiadosť] a máte vyhovené na podmienečné prepustenie.‘ Ja hovorím: ,Áno? Veľmi pekne ďakujem. Keď ste si ma už uvarili, už som uvarená, tak ma môžete aj zjesť! Tie tri mesiace? Do júla? Osemnásteho? Ja už to tu vydržím, ja od vás nič, ale vôbec nič nechcem. Ja podmienku neprijímam.‘“

„Mali sme priateľov ešte z Rožňavy. Jeden študoval na baníckej fakulte, Jožko Kasperkievič. Naraz jeden večer prišiel Jožko Kasperkievič aj s jedným pánom, Jo Báči, my sme mu hovorili, ktorý mal v Rožňave obchod. A oni mu ten obchod po štyridsiatom ôsmom roku znárodnili a jeho, pretože sa bránil a ja neviem čo, jeho dali kdesi na Moravu do PT práporu, vtedy mal päťdesiat rokov. Uvedomujem si, že to je úplná hrôza. A už tam bol asi tretí rok a už toho mal plné zuby. A tam sa s nejakým mladým dal dokopy a povedal: ‚My zdrhneme!‘ Tak oni z toho PT práporu, z tej Moravy „zdrhli.“ Prišli do Bratislavy, vedeli, že je tu Jožko. My sme sa poznali, rodičia sa poznali, a že proste on mu pomôže. Tak Jožko ich býval v internáte, no a kde ideme? K Anoškinovcom. Hybaj a dovliekli ich tam. Aj toho mladého, aj toho Jo Báčiho, no a že aby sme ho nechali prespať. Potom, keď už prišli dnu, tak vtedy on hovoril o tom, že potrebuje prejsť na druhú stranu, že on tuná nevydrží, lebo tuná by ho zničili a ja neviem čo. A brat mu poradil, pretože brat tam tie cestičky pri hraniciach poznal, on bol motorista, on na motorke hodne chodil a závodil aj v Čechách, a tak on tam tie hranice všetky naše poznal. Či už tuná pri Devíne alebo, ja neviem, tam tie Valtice, kadiaľ oni potom prešli. On im to povedal a oni tadiaľ potom [prešli]. Ešte hovoril, že nemá nič, tak som mu kúpila nejaké trenírky a nejaké tričko, teda prádlo, košeľu a tak. A oni odišli. Tak sme taký dobrý pocit mali, že sme pomohli. Lenže prešlo niekoľko mesiacov a oni sa objavili druhýkrát. A ježišmária, vyvalené oči: ,Čo je? Vrátili ste sa?‘ No, že hej, ale že len na jeden deň, lebo potrebujeme telefónny zoznam, takéto somarinky. A doniesli vtedy ten časopis, neviem, či brat o ňom hovoril, toho Roháča alebo Dikobraz to bol, ktorý bol zvonka normálny a zvnútra tam boli nádherné protištátne vtipy. Skutočne ľutujem, že to nemám. A tak na tom sme sa bavili a nechali sme to na stole. Oni potom odišli. Rozlúčili sme sa a popriali sme im veľa šťastia, všetko bolo fajn.“

„V septembri bol Deň baníkov. Bol krásny deň, sobota alebo nedeľa, ja neviem už, sobota tuším. My sme išli raňajkovať s rodičmi, teda my traja, a ja som ako - sila zvyku - [dala] štyri tanieriky, štyri šálky, štyri lyžičky. Viete čo nechápem do dnešného dňa? Ako sa to mohlo stať? Dávam to na ten stôl a mama hovorí: ,No ale prečo štyria?‘ ,Aha, dobre.‘ Ja zoberiem a držím tú šálku s tanierikom v ruke a vidím môjho otca ako stojí, to bola tá veranda veľká presklená a stojí, a štípe sa. Kuká taký zohnutý a toto robí. ,Papa, čo je s tebou?‘ mama sa pýta. ,A ty Veronka, ty nezľakni sa, prosím ťa, buď kľudná, áno, buď kľudná.‘ ,A to čo mám byť kľudná, čo sa deje?‘ Ja sa pozriem a vidím, že ide môj brat. Jój, ja som chytro chytila mamu, aby nám neodpadla, lebo tiež so srdiečkom mala problémy. Tak prekrásny deň to bol, samozrejme, doniesol šesťsto korún, tuším. Hneď sa išlo kúpiť vínko a ja neviem, nejaká saláma, a on už doniesol si v rukách takýto obrovský melón, niekde ho po ceste kúpil. Proste bolo to nádherné. Takže tá štvrtá šálka patrila na ten stôl, ako keby som to cítila.“

„V päťdesiatom treťom roku som onemocnela, lebo robila som na slovníku, učila som, seba som učila, chodila som do školy, pracovala som. Bolo toho veľmi veľa, ja som sa vyčerpala a chytila som niekde tuberkulózny bacil a mala som špecifickú bronchitídu, vykašliavala som krv. Tak ma potom poslali do medzinárodného študentského sanatória na Třebotov u Prahy. Ja som tam v máji po mojich narodeninách hneď druhý deň cestovala a mala som tam byť do septembra. Neviem, teraz už viem, vtedy som nevedela, bol začiatok júla a naraz ma riaditeľ zavolá a hovorí: ,Slečna Anoškinová, viete čo, prerušíme liečbu, lebo majú prísť Indovia, ale budeme pokračovať v septembri. Vám dám pas a všetky lieky, ktoré potrebujete. Budete to tak a tak užívať, ale prerušíme to a v septembri sa stretneme.‘ Potom mi už bolo jasné, prečo. Ja som šiesteho alebo siedmeho júla prišla a som povedala: ,No dobre, tak aspoň si urobím skúšky.‘ Mala som práve staroslovenčinu na krku. A tak som sa začala pripravovať. A práve v tú sobotu, to bolo osemnásteho, keď sme sa celú noc učili, lebo v sobotu som o desiatej mala mať skúšku zo staroslovenčiny, a boli u mňa ešte asi štyria alebo piati spolužiaci celú noc, lebo to sa ťažko učí. Mali sme rozložené skriptá na zemi a učili sme sa. Boli sme unavení, nevyspatí a bolo asi pol šiestej, naraz zazvonili nejakí cudzí páni. Bože, ja som ale fakt vôbec to už nedávala do súvislosti s nimi, s tými našimi známymi, lebo rok skoro prešiel. Bol kľud, hoci fakt je ten, že ten pohyb tam okolo nás bol taký divný. To sme akosi brali, ale mysleli sme, že to sú iné dôvody nejaké. Brali sme to z pleca na plece, ako mladý človek, ale toto už bolo vážne. A oni teraz týchto chudákov, tí ostali úplne šokovaní, či urobili, alebo neurobili skúšku, neviem, ale proste vypadli, odišli domov a nám začali prevracať celý byt. Všetky knihy, všetko vyhadzovali. Hľadali všetko možné a spýtali sa: ,Viete, prečo sme tu?‘ ,Nie, neviem.‘ A furt som nevedela. Ja som skutočne už to absolútne vypustila. Ja som nemohla pochopiť. Teraz som spomínala: ,Do čerta, čo sme urobili? Kde sme čo? My sme takí prostorekí, či som niekde niečo povedala?‘ Tak prezerali, trvalo to asi tak do desiatej a ja som povedala: ,Prosím vás, nemohli by ste do desiatej počkať, ja by som sa pokúsila tú skúšku urobiť.‘ A oni mi hovoria: ,Však urobíte, až sa vrátite.‘ No a už som neurobila nikdy. Tak ma posadili potom, boli tam dva tatraplány, tak to ešte ma odviedli, zapečatili byt a povedali: ,Len si zoberte nejaké toaletné [potreby] na tých pár dní, potrebujeme sa s vami o niečom porozprávať. Zobrala som ozaj taštičku takúto, no a do toho auta ma posadili a ako sme vyšli za Bratislavu, tak mi zaviazali oči, ruky som mala voľné. Celou cestou sa so mnou vôbec nebavili, len telefonovali, kde je druhé auto. A ja som bola taká šťastná, že ako je dobre, že Juri tu nie je, že proste len mňa zobrali. Bola som celá šťastná, že on je v Sučanoch niekde na praxi. Čo som ja vedela, že to druhé auto bol on?“

„Keď som odchádzala, tak dievčatá boli smutné, ja tiež. Tak na rozlúčku, (neviem akým spôsobom, lebo keď sa pozriete na túto prácu, to je všetko zrejme ihlou robené, kde toto mohli ony urobiť), mi dali na rozlúčku tieto dve veci. Toto je tiež ručne robené ihlou zrejme, je tam napísané: ,Žene 1956‘ - to bol rok môjho odchodu, a to mi dali tie skautky, tá izba skautiek. A tuná je to ako symbol zamrežovaných okien: Ruzyň, Pankrác, Želiezovce, preto tri. A je tam môj monogram: E. A. - Eugénia Anoškinová, a tu je dátum môjho odchodu: 18. 7. 1956. Ja som to obdivovala. Dojalo ma, že toto potajomky tie dievčatá robili, aby mi dali pamiatku, ktorú skutočne už vidíte, chránim šesťdesiaty rok a je to pre mňa vzácnejšie ako akýkoľvek briliant. A ešte mi k tomu dali sáčok, taký pytlíček obyčajný, v ktorom boli hašlerky. Každá jedna z tých dievčat mi hodila tam jeden cukrík hašlerku. Bolo ich tam okolo dvadsať s tým, že aby som ja, keď prídem domov, každý deň si zobrala jeden cukrík a že ony budú vedieť, že každý deň koľko tých dvadsať cukríkov je, takže dvadsať dní bezpečne budem na nich spomínať a že ony to budú cítiť.“