Radislav Wagner

„My sme plnili normu na vyše dvesto percent. Proste tí šoféri, tí o nás bojovali. Oni nechceli civilistov, oni chceli nás, lebo vedeli, že s nami narobia fúr, a oni boli zasa hodnotení podľa toho, koľko odviezli. Koľko toho na kilometer urobili. Na základe toho, že sme takto robili, tak som mal aj vysoký zárobok. Ja som zarobil aj dvadsať tisíc, v tej dobe! Takže som dostával desať tisíc na ruku a desať tisíc na knižku. No ale to už nemalo bohvieakú hodnotu, tých desať tisíc. Za to nás potom, viete, títo chlapi, to boli kadejakí medzi nami. Veľa ich chodilo do krčmy a zato vznikla aj tá oná, že sme boli takzvaní čierni baróni. Lebo keď sme prišli do reštaurácie, tak tí pinkli nás poznali, mali sme čierne výložky, vedeli sme, kto sme, tak tí všetci vojaci tam mohli čakať a oni len okolo nás a nosili. A tí sa na nás hnevali. Títo bojoví. Veď Olomouc, tam bolo veliteľstvo, také centrum vojenské."

„Mama už vtedy mala tých trojo detí. Tí malí boli Dušan, Miro a Svatka a Jožo na ceste. No dosť na tom, zostala bez prostriedkov, otec si to neuvedomil. Zostala bez prostriedkov, len ja som vtedy zarábal ako ten pétepák, tak ja som mame každý mesiac tých tisíc korún, čo som zarobil, tak som jej posielal. A potom prišiel rok päťdesiat tri, však prišla zmena peňazí a čo sme mali na knižke, to nám zredukovali 1:50, no tak som tam mal ťažké tisíce, no a nakoniec som z toho fasoval. Keď som skončil vojnu, tak som z toho manželke kúpil šijací stroj. To bolo všetko, čo som dva roky na tej vojne nadobudol ako pétépák. Lebo oni nás furt platili, ale potom už tie platy boli už nízke a vojenské odvody boli furt. Takže už sme nezarábali ako pred tým, už sme neboli takí gavalieri ako zo začiatku."