The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Tereza Wiesnerová (* 1928)

• narodila sa 9. 10. 1928 v Topoľčanoch

• do svojich 15 rokov žila v Topoľčanoch a chodila do židovskej školy

• v deň svojich 16. narodenín bola v transporte do Osvienčimu

• v roku 1946 po návrate z koncentračného tábora sa spolu s svojou staršou sestrou presťahovala do Komárna, kde si jej švagor otvoril zubnú ambulanciu

• v roku 1948 sa vydala za Ondreja Wiesnera, jedného z preživších v koncentračných táboroch

• v roku 1949 spolu s manželom odišli do Izraela

• na Slovensko prišla prvýkrát od roku 1949 až po šestnástich rokoch

• nikdy nemala vlastné deti, neskôr si v Amerike adoptovali dcéru

• od roku 1979 žije na Floride

Kvôli komunizmu opustila dve krajiny

Teresa Wiesnerová spolu so sestrou ako jedna z mála spomedzi topoľčianských židov prežila holokaust. Dodnes má na ruke vytetované číslo z Osvienčimu, hoci viacerí židia si ho dávajú odstrániť. ,Môj dermatológ povedal, že je to hrdosť,´ hovorí plynule po slovensky bez prízvuku žena, ktorá už šesťdesiatšesť rokov žije mimo Slovenska. V roku 1949 sa totiž s manželom rozhodli kvôli antisemitizmu a s príchodom komunizmu zo Slovenska odísť. Rozpráva s úsmevom, no dodáva, že vnútri to má úplne inak.

„V októbri budem mať 87 rokov a chýba mi ešte stále mama. Niekedy kričím zo sna ,mama’ a to som stará. To, že oddelili odo mňa mamu, to na mňa zapôsobilo na celý život,” hovorí Teresa Wiesnerová. Jej mama chcela mať syna. „V židovskej viere v tom čase bolo dôležité mať jedného syna, lebo ten sa modlí za mŕtvych rodičov.”

Teresa Wiesnerová sa narodila v Topoľčanoch 9. októbra 1928. Tento dátum je pre ňu okrem dňa narodenia aj dňom, kedy ju spolu s rodinou transportovali do koncentračného tábora v Osvienčime. „Mám napísať Deutelbaum alebo Wiesnerová?” pýta sa, keď vypisuje svoje meno na súhlas s nahrávaním s príbehom pre Post Bellum. Teresa napíše jednoznačne s eskom namiesto zed. „Pôvodne to bolo Terézia, tak sa mi nepáčilo to meno,” posťažuje sa s úsmevom. Jej staršie sestry dostali meno Sida a Nela.

V Topoľčanoch tvorilo medzi vojnami židovské obyvateľstvo asi tretinu obyvateľov, z toho veľkú časť tvorili ortodoxní židia. „Hneď po vojne bol v Topoľčanoch pogrom, keď začali na židov útočiť. Brat môjho švagra bol zubár, prepadli ho priamo v jeho ordinácii a zbili ho tak, že mu museli šiť ranu na hlave. Na nás mladých povojnový antisemitizmus pôsobil, bohužiaľ, tak, že sme v Topoľčanoch nechceli zostať,” hovorí pani Wiesnerová. Kvôli antisemitizmu odišli najskôr do Komárna, o rok neskôr aj zo Slovenska a presťahovali sa do Izraela.

Ako dieťa chodila do židovskej školy v Topoľčanoch. „To, že sme židia, s tým sme vyrástli, aj pred vojnou sme pociťovali rozdiely, ale nebol to veľký problém. Keď sme chodili do židovskej školy, hneď vedľa bola chlapčenská rímskokatolícka škola a medzi nami bola trošku vojna. Hádzali do nás kamene, v zime snehové gule, ale nezostali sme pozadu.”

Po vzniku Slovenského štátu už stihla v škole len prvý ročník v štátnej meštianke, do druhého ročníka ju už v roku 1940 ako židovku nepustili. Pôvodne chcela byť inžinierka ekonómie. Rodičia židovských detí chceli, aby deti mali aspoň nejaké vzdelanie a židovská obec dostala povolenie, aby sa z päťročnej školy stala osemročná škola, kam sa pani Wiesnerová vrátila.

Doktor Škultéty

Hneď v marci 1942 prišli do rodného domu v Topoľčanoch gardisti zobrať jej sestru Nelu do prvých transportov, ktoré zo Slovenska do Osvienčimu odchádzali. Otec vedel, že získa takzvanú žltú výnimku ako ekonomický žid, no nemal ju ešte v rukách. Pôvodne podnikal s uhlím a drevom, neskôr bol riaditeľom českej firmy Agrasol zaoberajúcej sa nákupom a predajom tovaru. Rozdelením Československa firma zanikla. Otec bol najskôr riaditeľom Roľníckeho skladištného družstva, no neskôr v Slovenskom štáte ako žid už mohol byť len obchodným poradcom.

„Aby sestru neodviedli, povedali sme, že nie je schopná cesty.” Prišli ju preto pozrieť aj s lekárom. „Volal sa doktor Škultéty a samozrejme povedal, že je schopná.“ Na stanicu v Topoľčanoch sestru odprevadil otec a odtiaľ ju vlak odviezol do Petržalky, odkiaľ pokračoval do Osvienčimu. „Ona bola taká, že povedala: keď môjho deda odviedli, aj ja môžem ísť.”

Zvyšok rodiny zatiaľ nechali v Topoľčanoch: „Kým som bola s rodinou, tak som bola spokojná. Moja mama plakala celý čas, keď zobrali Nelu. Museli sme odovzdať kožuchy, šperky a dostali sme za to jeden prsteň z ocele, na ktorom bol nápis Slovenský štát vám ďakuje. Potom sa muselo odovzdať rádio alebo gramofón.” Neskôr ich presťahovali z domu vo vilovej štvrti do centra mesta do bytu bez kúpeľne, kde žili, až kým všetkých židov nezhromaždili v Hartensteinovom dome. Nákladnými autami ich previezli na nádražie a preložili do vagónov na nádraží v Topoľčanoch. „Mladých chlapcov a dievčatá neskôr z vagónov esesáci vybrali von a pred očami našich rodičov na nás namierili zbrane, aby to rodičia videli a my sa báli. Keď sa vlak pohol, pristavili k poslednému vagónu ešte jeden s nami, no to už rodičia nevedeli.” Až po vystúpení v tábore v Seredi  sa s rodičmi znovu videli.

Sweet sixteen

V Seredi mohla pani Wiesnerová stále zostať s matkou a sestrou. Ony dve so sestrou šili mužské čapice, mama plietla svetre. Približne po piatich týždňoch ich však opäť nasadili do vagónov do Osvienčimu. „Bolo to presne 9. októbra. Keď sa ma v Amerike opýtali, či som mala sweet sixteen party, tak poviem ,yes’.“ Cestovali dva dni a jednu noc. Po príchode ich oddelili od mužov, otca vtedy videla naposledy. Priateľka Nely im povedala, že sestra už nežije, a tiež im poradila, aby Terezu vyhlásili za 18-ročnú a matka, že má štyridsať. „Mala v tom čase 48, otec mal 51 rokov. Ostrihali nás všade, a potom nám dali takzvané šaty a drevené holanďáky, ktoré nám oškierali nohy.“

Teresa Wiesnerová hovorí, že nevie, čo bolo ťažšie, či prenášať a zakopávať zemiaky na zimu do zeme alebo bez práce ležať v lágri a musieť spomínať. V Osvienčime bola spolu so sestrou do januára 1945, kým ich nepreviezli do nemeckého Bergen Belsenu. Matka už nebola s nimi. Neprešla Mengeleho selekciou kvôli jazve po operácii. „Keď sme išli do transportu do Nemecka, v diaľke som videla moju mamu. Niekto jej dal na hlavu červený uterák, lebo sme boli holohlavé a bolo zima. Vyšla som z rady a utekala som. Nebála som sa, lebo som išla za mamou. Objali sme sa a plakali. Ešte raz sme sa objali a mama povedala: modlite sa za mňa.“ Namiesto syna, ktorý sa mal podľa židovského náboženstva modliť za rodičov, sa dodnes modlí Teresa Wiesnerová. Neskôr sa  od ženy, ktorá zostala v Osvienčime, dozvedeli, že ich mama zomrela prirodzenou smrťou, plynové komory už tesne pred príchodom ruských vojakov a oslobodením tábora nefungovali. Ani teraz neplače, keď to rozpráva. Hovorí, že plakať už nemôže, a jediné, čo ju celý život držalo, bol jej zmysel pre humor. Tak, ako navonok vyzerá veselej povahy, vo vnútri je smutná.

Bergen Belsen oslobodili anglické vojská 15. apríla 1945. „Nás zobrali do nemeckých kasární, postupne nám dávali jedlo, mydlo a lepšie šaty, stále som bola podvyživená, hovorili, že by som nezvládla cestu domov. Keď som prišla domov, mala som 38 kíl,” dodnes si pamätá presné detaily. Na Slovensku sa vrátili autami Unry do Plzne, kde spali v hoteli, odtiaľ cez Prahu vlakom do Bratislavy, Leopoldova a Topoľčian v lete 1945.

So sestrou Sidou prežila celú vojnu. Koncentračný tábor však neprežil ani jeden z rodičov. Z ďalšej rodiny Deutelbaumovcov v neďalekých dedinách Nemčice a Urmince bolo zavraždených 27 členov. „Museli si sami vykopať jamu a všetkých ich zavraždili, spolu s dvomi malými deťmi,” hovorí pani Wiesnerová.

Manžel sestry Sidy, Michal Gross, ich už čakal v Topoľčanoch. Žili v dome prenechanom židovskou rodinou pre všetkých, ktorí prežili koncentračné tábory. Švagor Michal Gross prežil vojnu v pomocnom tábore v Gliwiciach, spolu s Ondrejom Wiesnerom, neskorším manželom Teresy Wiesnerovej. Spolu so sestrou a jej manželom sa presťahovali do Komárna, kde si Gross otvoril zubnú ambulanciu. Ondrej Wiesner s otcom prišli do Svätého Petra, kde si založili pálenicu.

Po komunistickom prevrate v roku 1949 odišli zo Slovenska na sedem rokov do Izraela, odtiaľ do Nikaraguy. So sestrou, s ktorou prežila Slovenský štát aj koncentračný tábor, sa stretla až po šestnástich rokoch v Londýne. „V Izraeli sme boli veľmi mladí a veľmi chudobní, ale šťastní. Nikaragua bol zaostalý štát, ale zvykli sme si a boli sme tam 25 rokov. Postavili sme si dom, mali sme podnik, no potom prišli komunisti a sme zase utekali, tentokrát do Miami.”

Boli aj poriadni arizátori

Rodina Deutelbaumovcov schovala pred transportom niektoré veci k susedom, ale nikdy ich nedostali naspäť. „Moja sestra dala nejaké veci k priateľke zo školy, ale tie jej všetky vrátili. Ešte sme dali k inej priateľke porcelánové súpravy, ale po vojne nám povedali, že tie súpravy zobrali Rusi. My sme sa tešili, že žijeme,” spomína pani Wiesnerová. „Nábytok, ktorý sme mali v poslednom byte, používala rodina jedného zo zamestnancov môjho otca. Keď nás prišli zobrať, moja mama strčila medzi dve časti kanapy peniaze, tie tam potom moja sestra po rokoch našla, lebo o nich nevedeli. Netrápili sme sa kvôli veciam, radšej by sme mali spomienky ako fotky.”

„Keď som teraz prišla do Topoľčian, už som tam nič nespoznala, iba kostol v strede mesta a naproti, čo boli židovské obchody, tak tam som spoznala len Dudákovu bránu. Tam, ako je mestský dom, tam raz prišiel počas Slovenského štátu Ďurčanský a rozprával, že toto sú židovské obchody a toto všetko raz bude vaše. Samozrejme sa tešili. Boli ale aj takí arizátori, čo boli poriadni, že tam nechali aj toho žida,” hovorí Teresa Wiesnerová.