Tereza Wiesnerová

„Zobrali nás do niečoho, čo nazývali kúpeľ. Museli sme sedieť nahé na drevených schodoch, kde nás poštípali ploštice po celom zadku. Potom sme museli ísť nahé pred Mengeleho. Známa z Topoľčian nám poradila, aby sme nešli jedna za druhou a aby sme mame nehovorili mama. Tak sme išli, ale Mengele na našu mamu spravil tak, aby išla nabok, lebo bola operovaná a zostala jej jazva. To bolo strašné a my sme nemohli povedať, že to je naša mama. Nemohli sme sa rozlúčiť ani nič. Mama odišla. Ja som nariekala celý čas, lebo mi chýbala. Bolo šťastie, že som bola so sestrou. Potom nám dali dva krajce chleba, takzvané šaty a topánky. Také topánky, že pätu sme mali vonku. Postavili nás do radu a išli sme do transportu do Bergen Belsenu. Keď sme tam stáli, ja som zďaleka videla moju mamu. Voľakto jej dal na hlavu červený ručník, lebo sme boli holohlavé a bolo zima. Keď som ju videla, vyšla som z radu a utekala som za ňou.“ Nebáli ste sa? „Nebála som sa, lebo som išla za mamou. Objímali sme sa a plakali. A potom prišla pre mňa vedúca transportu, ktorá mi povedala: ,Neboj sa tvoja mama príde, dáme ju tiež do vagóna.´ Potom sme sa ešte raz objali a mama hovorila ,Modlite sa za mňa.´ A to mi zostalo naveky."

„Včera som bola v Topoľčanoch a nič som tam už nepoznala, iba kostol v prostriedku mesta. Naproti, kde boli židovské obchody a tiež Dudákova brána, tak tú som spoznala, ako jediné. A mestský dom, tam raz prišiel Ďurčanský a hovoril tam: ͵Vidíte? Toto všetko raz bude vaše.ʹ Neboli to len židovské obchody, ale väčšina. Samozrejme, že sa tešili. Potom boli arizátori. Ale boli aj takí arizátori, ktorí boli poriadni, že tam nechali aj toho žida.“