„Predtým sme chodili do Sokolovne - na ihrisko hrávať volejbal a tam sme sa stretali. Lenže vtedy za socializmu proste Sokolovňu vzali a z náraďovne urobili kostolík, kaplnku, kde chodili. Mali sme tu jednu predavačku mlieka, pani Rajskupovú, tá išla v meste na spoveď a farár jej hovorí: ,Prečo nemôžete chodiť sem na Kolibu do kaplnky?´ ,To nie je žiadna kaplnka, to je Sokolovňa a vy keď hovoríte, že to je kaplnka, tak nie ste farár.´ Sokolovňa bola hneď vedľa školy, veľké aj malé ihrisko bolo. Tam si ju Kolibáci postavili sami zo starých tehál tú Sokolovňu. Si pamätám s mamou sme tam chodili, som bola šesťročná, čistila som tehly a muži stavali tú Sokolovňu. To bola kolibská Sokolovňa, ale potom ju predali za pár korún. Potom, keď už nebol Sokol, dávali to závodu, ktorý prosperoval dobre.“
Potom prišli Rusi, to sme boli v pivnici všetci, ale ja som dostala osýpky, a naraz nejaký ruský vojak išiel k nám. Tak sa naši poľakali, lebo ja som bola taká 15 – 16 ročná a jak som bola v posteli, tak ma strčili pod posteľ.
A ten chudák prišiel si, lebo niekto mu povedal, že máme šijací stroj, a tak si prišiel opraviť z nemeckej uniformy na seba. A ja celý čas pod posteľou, bála som sa aj dýchať. Chlapec si opravil, poďakoval sa a odišiel.
Aj tak nám dali potom ruskí vojaci na dvere, aby sem nechodili, lebo som chorá. Takže nechodili moc sem.
Vlasta Zábojníková sa narodila 27. januára 1927 a pochádza z Bratislavy. Základnú školu navštevovala na bratislavskej Kolibe, neskôr absolvovala dievčenské gymnázium na Dunajskej ulici. Ako dieťa bola členkou Sokola a so svojou mamou sa zúčastnila Všesokolských zletov v Prahe v rokoch 1933 a 1938. Po druhej svetovej vojne pôsobila ako učiteľka v Zlatých Moravciach, Sľažanoch, či Kolíňanoch a spolupodieľala sa aj na obnove sokolskej organizácie. Aktizovala sa aj ako dobrovoľníčka Červeného kríža, ktorého členkou je od roku 1951. Dodnes je tak najstaršou žijúcou členkou Slovenského Červeného kríža.
