The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Zachara (* 1928)

• narodený 27. augusta 1928

• 1943 začiatok boxerskej kariéry

• 1945 otec odvedený do koncentračného tábora Ravensbrück

• 1946 účasť vo finále Všeslovanských majstrovstiev v Prahe

• 1952 zisk olympijského zlata v perovej váhe na LOH v Helsinkách

• 1954 - 1959 zisk dvoch titulov majstra ČSR

• 1959 koniec boxerskej kariéry

• 2012 pamätník ocenený strieborným olympijským rádom

Ján Zachara je najstarším žijúcim Slovákom, ktorý vyhral olympijské zlato. V časoch studenej vojny mal ako československý boxer možnosť cestovať do štátov západného bloku. Bolo to počas doby, keď súťaženie a športovú konkurenciu priamo podnecovalo politické napätie. Povojnový šport sa ešte v mnohom odlišoval od dnešného profesionálneho zápolenia. A to nielen tým, že zlatý olympijský medailista Zachara dostal ako odmenu za víťazstvo hodinky od ministra obrany, tri metre látky z textilného závodu a Stalinove spisy od zväzákov.

Na box mu chýbali kilá

Narodil sa 27. augusta 1928 v dedine Kubrá, dnes mestskej časti Trenčína. Ján Zachara pochádza zo skromných pomerov robotníckej rodiny. Matka od trinástich rokov pracovala v trenčianskej textilnej továrni Tiberghienka, neskôr známej ako Merina. Otec, ak práve nepatril k nezamestnaným, úmorne nádenníčil v droždiarni či v textilke:

„Detstvo som mal také ako mnoho deti, ktorým rodičia pracovali a ony boli samé doma, odkázané na seba. Ako chlapec som hrával futbal, no veľmi mi nešiel, lebo som bol malý a vždycky ma strkali do bránky, aby som im príliš nezavadzal. Tak som si hľadal druhý šport. Našiel som si ten najjemnejší, ktorý sa robí ,v rukavičkách´ – box.“

Ján Zachara začínal s boxom ako pätnásťročný v roku 1943. Jedného dňa mu na trenčianskom námestí udrel do očí plagát, pozývajúci na boxerský zápas. Konal sa v Sokolovni, ktorej priestory už prevzala Hlinkova garda, keďže pôvodom český telovýchovný spolok nevyhovoval ľudáckemu režimu. Bolo to práve v bývalej Sokolovni, kde mladému Zacharovi prvýkrát učarovalo pästiarstvo. Tréner ho však hneď v počiatkoch zarmútil, keď mu povedal, že na boxera nemá dosť kíl: „Bol som menší, každý si na mňa dovolil,“ spomína pamätník. Pomohol mu až vtedajší šéf oddielu František Rehák, ktorý poznal jeho otca. Ten sa za neho prihovoril a Zachara začal trénovať. Povedali mu, že do ringu ho pošlú, až keď priberie.[1]

Boxerské začiatky počas striedania režimov

Zachara začínal boxovať v časoch vojnového Slovenského štátu. Počas jeho raného športovania napríklad využívali na tréning aj vojakov: „Náš tréner bol dôstojník z povolania a mal pod rukou veľa vojakov. Keď títo chceli mať v nedeľu voľno, opýtal sa ich, ktorí to sú, a tí potom boli pre nás sparing partneri.“

Pamätník spomína, že mladí športovci v Trenčíne na prvý pohľad nepociťovali žiadnu formu totalitného útlaku. Gardisti, ktorí sídlili v Sokolovni, podľa Zacharových slov vychádzali s tunajšími zápasníkmi i ostatnými atlétmi bez problémov: „Keď sme my chodili do Sokolovne cvičiť, oni tam mali svoje stanovište. Mnoho ľudí od nich sme poznali, tak voči nám nejaké prejavy neboli.“

Avšak časom aj jeho najbližší pocítili štátne represie: „Otca, ktorý bol komunista, zavreli najprv v Ilave a potom ho zobrali do koncentráku.“ Ján Zachara starší bol v záverečnej fáze vojny ako politický nepriateľ ľudáckeho režimu poslaný do koncentračného tábora Ravensbrück. Vrátil sa z neho až dva mesiace po vojne so značne podlomeným zdravím.

Keď sa všade neúprosne prejavovala vojna, mladý Zachara s kamarátmi vnímali atmosféru bojov ako dobrodružstvo. Pamätník spomína, že si z Povstania robili kovbojku, nocovali v opustenom guľometnom hniezde či chodili do už nestrážených vojenských skladov brať hadice z plynových masiek, ktoré si omotávali okolo riadidiel bicyklov: „My ako chalani sme robili v závode a keď prišiel letecký poplach, hneď sme bežali k Váhu. Vyzliekli sme sa, aby nás opálilo, a pozorovali sme lietadlá. Vôbec sme nemali na mysli dopad, ktorý by spôsobili, keby začali zhadzovať bomby.“

Napriek mladíckej ľahkovážnosti Zachara cítil, ako sa ľuďom zreteľne uľavilo, keď Trenčínom prešiel front a skončila vojna. Zo Sokolovne, kam chodil trénovať, sa opäť stalo miesto zasvätené predovšetkým športu. Tesne po vojne sa Zachara stal juniorským majstrom Slovenska v mušej váhe.[2]

V roku 1946 sa v Prahe konali takzvané Všeslovanské majstrovstvá. Zúčastnili sa ich iba krajiny Sovietskeho zväzu a vtedy ešte relatívne samostatné Poľsko, Bulharsko a Československo. Zachara so svojou šťúplou postavou spočiatku nespravil na fanúšikov v Lucerne veľký dojem. Skôr naopak. Z davu na neho kričali: „Hele, to lepšího nemáte? To ste sem poslali takovou žížalu?“ Publikum si však postupne získal na svoju stranu, keď zápas za zápasom zdolával svojich súperov. Vo finále boxoval nerozhodne s o dvanásť rokov starším sovietskym šampiónom Levom Segalovičom. Obecenstvo, ktoré sa mu na počiatku šampionátu smialo, sa neskôr proti verdiktu rozhodcov búrilo. V tlači sa písalo o jasnom Zacharovom víťazstve a vrchole nespravodlivosti.[3] V osemnástich rokoch neprehral na turnaji ani jeden zápas. Týždenník Ruch k jeho fotke na titulnej strane zaradil nadpis: „Nejmladší a nejlepší.“

V roku 1948 sa konala prvá povojnová letná olympiáda v Londýne. Od tej poslednej v Berlíne ubehlo 12 rokov. Nemeckí a japonskí športovci neboli prizvaní. Atléti zo sovietskeho Ruska pozvaní síce boli, žiaden však neprišiel. Sovietsky zväz označil hry za nástroj imperializmu. Po tzv. víťaznom februári 1948 prevzali moc v Československu komunisti, čo však nebránilo štátu vyslať na hry svojich reprezentantov. Ján Zachara mal byť pôvodne tiež súčasťou reprezentačného výberu. Za zvláštnych okolností však nakoniec necestoval. Dodnes ironicky vraví, že mu „najprv zobrali miery a potom letenku“. Vystavený cestovný pas mu obratom zobrali, keďže ho už nepotreboval. Do Londýna namiesto neho poslali straníckeho funkcionára, ktorý po skončení hier emigroval. Emigrovala aj náčelníčka Sokola a vedúca družstva československých gymnastiek Mária Provazníková. Ako dôvod novinárom uviedla nedostatok slobody po komunistickom prevrate.[4]

„Ten kluk to dokáže”

Nasledujúca olympiáda sa konala v roku 1952 v Helsinkách. Iba rok predtým Medzinárodný olympijský výbor prijal Sovietsky zväz za svojho člena. Vo svete prebiehala studená vojna, ale dva znepriatelené bloky sa kvôli športu dočasne zjednotili. V dôsledku politického a ideologického súperenia však z Moskvy vyšla požiadavka, aby ich športovci bývali v osobitnej Olympijskej dedine. Západní športovci tak prebývali v úplne inej časti, než sovietski. V Otaniemi na baltickom pobreží sídlili spoločne s ruskými športovcami aj reprezentanti zo satelitných štátov.[5]

Do Fínska nakoniec Zachara cestoval aj vďaka príhovoru zlatého medailistu z Londýna Júliusa Tormu. Vrcholným úspechom československej reprezentácie bol jedinečný výkon bežca Emila Zátopka, ktorý získal senzačné tri zlatá. ČSR vyhrala v Helsinkách spolu 7 zlatých medailí, pričom iba jednu od Slováka. Bol ním práve Ján Zachara, ktorý vo finále zdolal Taliana Sergia Caprariho. Československí novinári mu spočiatku nedávali veľké šance na úspech. Na konci šampionátu už len uznanlivo konštatovali, ako im bolo od začiatku jasné, že „ten kluk to dokáže“.

V čase, keď 24-ročný Zachara vyhral zlato, zažíval Trenčín z víťazstva svojho rodáka skutočný ošiaľ. Mnohí ľudia prejavovali radosť nad úspechom miestneho mladíka aj v duchu dobových noriem. Napríklad predáčka Ružena Hollá sľúbila, že jej tkáčky splnia päťročnicu s ročným predstihom, a členovia Sokolskej jednoty Merina sa zaviazali odpracovať tisíc brigádnických hodín na štadióne.[6]  Zamestnanci závodu Merina sa mu vyzbierali na sumu 10 200 korún, čo bola suma zhruba vo výške jedného mesačného platu:

„Keď som prišiel domov, dostal som 12 dielov Stalinových spisov. Od povereníka, ktorý mal na starosti ľahký priemysel, som dostal 3 metre látky. Keď niekto čaká, že nejaké financie – to bola doba, keď sa každý držal, že musí byť amaterizmus. Bolo veľa ľudí, ktorý do športu hovorili, ale nie v prospech športovca, a tak som videl istotu iba v zamestnaní. Ja som profesionála nechcel nikde robiť.“

Namiesto ringu pracovný kolektív 

Po olympijskom víťazstve Zachara pokračoval v úspešnej športovej kariére. Prestúpil do Rudej hvězdy Praha a v jej drese získal ďalší titul majstra Československa. Bol mu udelený čestný titul majstra športu. V roku 1954 si vyboxoval tretie celonárodné víťazstvo v Bratislave. V tom istom roku o ňom spisovateľ Rudo Móric napísal knihu Majster pästiarskych rukavíc. Rok 1955 nebol pre Zacharu úspešný – už v 1. kole prehral na Majstrovstvách Európy v Berlíne. V Sofii na turnaji „ľudovodemokratických“ krajín mu za prehru dokonca hrozil zápis v trestnom registri.[7]

Ján Zachara ešte nastúpil na olympiáde v Melbourne roku 1956. V perovej kategórii (do 57 kg) skončil v štvrťfinále. Olympiáda sa opäť konala v ovzduší politického napätia. Násilné potlačenie maďarského povstania sovietskymi vojskami viedlo 50 maďarských športovcov k rozhodnutiu nevrátiť sa naspäť domov.

Ťaživosť studenej vojny pocítila aj zlatá medailistka v hode diskom Olga Fikotová. Tá sa na olympiáde zoznámila s americkým kladivárom Haroldom Connollym, s ktorým sa čoskoro zasnúbili. Vzťah českej reprezentantky so športovcom z „imperialistickej“ krajiny sa nevyhol zásahom komunistických úradov. Aj Ján Zachara na ich vzťah spomína ako na neobvyklé počínanie počas politicky vypätej doby.

Kým československá reprezentácia putovala do Melbourne lietadlom francúzskej spoločnosti, cesta naspať bola hotovou odyseou. Kvôli údajnej poruche lietadla sa naspäť museli vracať v sovietskej réžii. Československá reprezentácia cestovala z Austrálie neskutočných 34 dní - namiesto lietadla sovietskou loďou do Vladivostoku, odtiaľ transsibírskou magistrálou do Moskvy a až odtiaľ lietadlom do Prahy.

Boxerská kariéra zlatého Zacharu smerovala ku koncu, o to väčšmi, že sa mu s manželkou narodilo druhé dieťa. V roku 1959 zavesil rukavice na klinec. Vtedy už štvrtý rok pracoval v dubnickej oceliarni, kde zostal až do dôchodku. Do ringu sa Ján Zachara vracal aj po konci kariéry, už ale iba ako tréner.[8]

[1] ŠIMO, Marián. Zlato za život. Príbeh olympijského víťaza Jána Zacharu. Bratislava : 2009, s. 9.

[2] ŠIMO, Marián. Zlato za život. Príbeh olympijského víťaza Jána Zacharu. Bratislava : 2009, s. 14.

[3] ŠIMO, Marián. Zlato za život. Príbeh olympijského víťaza Jána Zacharu. Bratislava : 2009, s. 19.

[4] CLIFTON, D. (1948, 19. august). “WOMAN ATHLETE ASKS ASYLUM HERE: Leader of Czech Contingent at Olympics Refuses to Return to Her Homeland”. New York Times. s. 2

[5] ŠIMO, Marián. Zlato za život. Príbeh olympijského víťaza Jána Zacharu. Bratislava : 2009, s. 42.

[6] ŠIMO, Marián. Zlato za život. Príbeh olympijského víťaza Jána Zacharu. Bratislava : 2009, s. 50.

[7] ŠIMO, Marián. Zlato za život. Príbeh olympijského víťaza Jána Zacharu. Bratislava : 2009, s. 52.

[8] K pôsobeniu Jána Zacharu ako trénera pästiarskeho mužstva v Dubnici nad Váhom sa však viaže aj 16 zložiek zo spisu ŠtB. Menovaný v nich vystupuje ako dôverník s krycím menom „Jano“, poskytujúci informácie príslušníkom Štátnej bezpečnosti predovšetkým pri výjazdoch boxerských družstiev do zahraničia. Viď: Archív Ústavu pamäti národa, arch. fond: Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti Správa ŠtB Bratislava, BA-A, arch. č. 10 648.