Ján Zachara

„Tým bola dovŕšená úroveň medailistov. Najviac ma zamrzelo, keď sme boli na slávnostnom privítaní na Strahovskom štadióne. A pán predseda vlády Fierlinger vtedy privítal všetkých olympionikov, ale že Zachara bol ten siedmy, na to zabudol. Potom sa to nejako v tichosti urovnalo. Keď bolo slávnostné vozenie po Prahe, tak som nechcel na ten autobus nastúpiť. Mal som však vynikajúceho veliteľa, ktorý bol tiež atlét. A mi hovorí: ,Kašli na to, Jeníku, zapadneš do civilu, tak to nech." Tak som sa teda povozil v autobuse aj ja. A taký bol asi koniec tohto slávnostného privítania."

„Ja myslím tak, pretože nerobím zo seba nejakého hrdinu, ale keď som sa raz na šport dal, tak som voľná využíval na tréning. Trebárs som behával do hôr. Obdobie bolo vtedy také, že boli problémy s drevom a uhlím. Drevo sa potom chodievalo brávať do trenčianskych hôr. Z mestského domu sme mali povolenie, aby sme mohli brávať z hory iba suché konáre. Tým som si uvedomil, že lezením na strom a orezávaním suchých vetiev som si cvičil trošička aj odvahu, ale aj silenie rúk. Lebo to všetko boxer potrebuje. I keď ja som veľkou silou neoplýval. Ja som vždycky hovoril, že mňa bijú súperi palicou a ja ich len čapicou."