Peter Zajac

„Čiže to bola taká veľmi zvláštna výchova. Lebo tá výchova bola v podstate takou kombináciou prvorepublikovej výchovy a zároveň aj nejakej výchovy v duchu proletárskeho internacionalizmu; bolo to neuveriteľne skrížené. Ale teda nás to vychovalo, povedal by som, veľmi dobre, lebo nikto z nás troch (súrodencov) nemal nikdy žiadnu tendenciu vstupovať do komunistickej strany alebo sa uchádzať o vstup. To je také zvláštne, že tak, ako sme to pozorovali doma - i keď my sme to videli na diaľku, lebo rodičia sa s nami o tom veľmi nebavili -, tak ako sa oni vzďaľovali od toho režimu, tak my sme pomaly dorastali, a už keď sme dorástli, tak sme nemali už žiadne pokušenie. To bol vlastne taký nezamýšľaný dôsledok tejto výchovy.“

„Robil som redaktora prózy a začal som vydávať prózy mojich rovesníkov, čo bolo fajn. Bola to veľmi pekná robota, mal som ju veľmi rád. Ale v 1971. sa už začali cenzurovať texty, niektoré z tých textov mali negatívne posudky, takže už nevychádzali. V 1972. už ma fakticky z toho vydavateľstva vyhodili, pretože som bol dosť tvrdošijný a bol som redaktorom niektorých rukopisov, ktoré už nemohli vyjsť. Boli vytlačené, ale neboli distribuované. Napríklad také reportáže Petra Repku, ktoré sa volali Vstaň a choď. Alebo román Antona Baláža Bohovia ročných období, to bol taký solženicynovský text, a ešte aj ďalšie iné veci. Potom som tam mal ešte nejaké rukopisy, ktoré už potom povychádzali o dvadsať rokov; od Pavla Hrúza, od Ivana Kadlečíka.“