Jozef Babiak

„Tak ako nás Maďari rešpektovali, tak do ʻ53-tieho roku sme prežívali s kontingentami, ale nechali nás, ale potom prišla nejaká besná doba. V ʻ52-hom nasadili také kontingenty, proste nás zlikvidovať. No otec nechcel podpísať, samozrejme, ten vstup do družstva. Lebo to boli také záležitosti, že všetko ste museli odovzdať, kone, kravy, maštale, všetko! Nič nezostalo, len dom, kde si býval, a robiť ako nádenník. Tak to proste on nedokázal preniesť cez srdce, že on takýmto spôsobom príde o majetok. Narúbali mu také kontingenty, že mu dali paragraf na to. Nesplnenie kontingentov a v ʻ53-ťom išiel do basy! Za tie kontingenty.“

„Jak prišla menová reforma, nás vyplatili dopredu v tých starých peniazoch ešte aj viac, ja som vtedy dostal také výplaty, že proste som sa divil, ako to funguje. Ale v Prahe a tam v okolí zdvihli ceny na desaťnásobok! Tam lístok stál nie 3 koruny, ako normálne, ale 30 korún! Knihy jedine nezdraželi, tie som kupoval, ale v bufete, napríklad pred tou menovou reformou som chodil do Prahy k tomu známemu, frajerovi, ten bol už ženatý s druhou samozrejme. Tak som zažil ten život aj počas tej menovej reformy, no čo sa tam dialo. Tí milionári, čo prišli o tie fabriky, lebo ešte dožívali niektorí, tam rozhadzovali peniaze ako bezcenné, to darmo, 1:50 každý pochopil ako úplnú likvidáciu, tak, samozrejme, ako sa dalo, tak podvádzal a tak robil. A tieto podmienky vo mne tak zlomili akúkoľvek [...], lebo prezident Zápotocký, na to v živote nezabudnem. Deň pred tou menovou reformou mal prejav v rozhlase a povedal, že žiadna menová reforma nebude. Ľudia sa upokojili a na druhý deň bola menová reforma. Tie štrajky potom v tých fabrikách, lebo niektorí potom žili len z ruky do huby, o všetko prišli, tak to vo mne nechalo takú psychickú úplnú nechuť.“