Ivan Bergida

„Tam som zažil dosť antisemitizmu, lebo tie decká povedia to, čo počujú doma a povedali mi: ‚Ty sa s nami nehraješ, lebo si žid.‘ Ale potom iní povedali, že sa s nimi hrajem. Ale ten antisemitizmus bol v tých detských rokoch proste priamy a existenčne. To bola základná škola. My sme bývali v jednom činžiaku a nad nami bývala jedna rodina, mali chlapca v mojom veku. Občas som bol u nich doma. A zrazu jeho matka hovorí: ‚Ste vy bourgeois?‘ Ani som nevedel čo to znamená, len že to má negatívny prízvuk. A ona na tom trvala a stále sa znovu pýtala, pritom videla, že moji rodičia pracovali nekonečne veľa a že sme nemali nič. Ale to bola predstava tých ľudí, že každý žid je bohatý a je bourgeois. Také zážitky boli až do konca, aj keď som už pracoval. To poviem možno neskôr, ale môžem povedať aj teraz. Pracoval som v jednom podniku a v 68., pražské jaro, diskutovalo sa, či najprv federálny systém alebo najprv demokracia. Prečo to malo byť v určitom poradí, neviem, dá sa to urobiť aj naraz. Ale bola to téma, a ja som bol za to, že najprv demokraciu a môj šéf mi povedal: ‚Ty preto nie si za rozdelenie, lebo ty nie si Slovák.‘ Čiže myslel ty si žid, ty nie si Slovák, ty nepatríš k nám. Takže to boli trvalé zážitky a keď už sme u tej témy, na Slovensku bolo lepšie nepovedať, že sme židia. Niekedy to vyšlo von, ale mnohí ľudia sa to snažili ukryť. Ja som mal na gymnáziu spolužiaka, o ktorom som celú dobu nevedel, že je žid. To som sa dozvedel až potom, keď ušiel. Ale o nás sa vedelo, o mojej manželke, jej rodine, teda jej otec bol predsedom obce. Môj otec, my sme boli košer, my sme si vo dvore postavili cez sviatky suku, takže o nás každý vedel, že my sme židia. A keď sme prišli do Nemecka, s prekvapením sme zistili, že to bolo ľahšie tuná byť židom ako na Slovensku, s tým, že keď sme to povedali, tak ľudia nevedeli, čo s tým urobiť teraz, ako reagovať, zľakli sa. Lebo tá minulosť im bola známa a tu stojí živý jeden, ktorý k tomu patrí. Takže to tiež nebolo veľmi pekné, ale bolo ľahšie ako na Slovensku.“

„Vôbec nerozprávali, nám deťom už vôbec nie. Ale občas prišiel niekto do domu, kto to zažil a vymenili si zážitky a tak som sa sem-tam niečo dozvedel. To som si vždy dal dohromady malé drobné informácie. Súvisle mi nikto nič nepovedal. Tým pádom viem veľmi málo, hlavne o rodine mojej mamky neviem skoro nič. Oni aj všetci zahynuli. Mamka by bola jediným zdrojom, keby som sa bol pýtal, ale to nebola doma téma. Pamätám sa ale, raz k nám prišla jedna pani a oni sa o tej dobe bavili a mamka zrazu povedala, že keby bola vtedy dopredu vedela, cez čo musí prejsť, urobila by predtým koniec. A to ma šokovalo, lebo my sme boli pekná rodina a povedal som si, že by všetko bolo preč, keby to bola vtedy tak urobila. Ale to povie niečo o tom, aká to bola doba, keď museli prežiť.“