Mária Blažovská

„Potom mamu zopárkrát zobrali na políciu, nech podpíše, že sa rozvádza, vtedy môže ďalej učiť. To mama nechcela, tak bola doma, trčala, chudera. Samozrejme, keby bola súhlasila, že sa rozvedie, tak, samozrejme, nemá nič spoločné s Československom. Do kapitalistického štátu nie. A hneď toto bolo, sovietske občianstvo. Viem, že keď otec odišiel, už my sme boli sovietski občania. To ako sovietskych občanov nás nepúšťali. A mali sme ponuku, že aspoň do Maďarska, že potom to nie je problém, cez Tisu. Načierno sa všeličo... Loďkami, drevenými, všelijakými spôsobmi prešli načierno v noci Tisu na druhú stranu a už boli v Maďarsku. A Maďari ich vítali. A boli aj z Užhorodu rodiny, čo cez vinohrady poznali cestičky do Československa a prešli bez všetkého. No ale mama sa bála. Nedokázala to. Stačilo šikovnému podplatiť ruských vojakov a gazíkom previezli všetkých. Keď za vodku, za vodku, keď bolo treba viac dať ako vodku, prasa ste mu dali, alebo niečo, hydinu, žrádlo, okamžite naložil vás a previezli vás. To bolo. Ale moja mama to nedokázala, mníšky ju vychovali. Panské dievča, zo šiestich detí jedine ona ostala nažive."

„Vždy sa dúfalo, že dočasne. Ale múdrejší ľudia, ktorí dobre poznali Sovietov a nečakali ich, tak hneď sa pobrali a odchádzali. A zvlášť maďarské rodiny, lebo tendencia bola, že maďarské rodiny, švábske rodiny vysťahovali do Sibíri. Potrebovalo sovietske vojsko byty. Dokonca aj náš byt obsadili, ale otec už nebol tam. Otec sa rozhodol, v septembri začal špekulovať, mama: ‚Nie, nie, že nás opustia,‘ dúfajúc. Ale nepredpokladali, že to bude Sovietsky zväz. Ale už potom jeden bývalý žiak môjho otca z gymnázia, ktorý robil spojku nejakú, prišiel otcovi povedať: ‚Andrej Dimitrievič, okamžite odchádzajte, na vás je vydaný rozkaz do Sibíri.‘ Koho zavreli, nenechali v Mukačeve, ale okamžite transporty išli do Sovietskeho zväzu. Farári, v nejakom postavení ako môj otec, ktorí boli za Československa a potom aj za Maďarov, v nejakej pozícii, tak to všetko brali. Tak to otec rozhodol sa. ‚Ideš?‘ Mama povedala: ‚Nie, nájdeš byt a potom pôjdem s deťmi a hranice koncom novembra, v decembra zavreli a tak sme zostali nie jedny Vianoce, ale desať Vianoc v Mukačeve."

„Tak sa kradlo, že aj nám sa stalo, že psa nám zastrelil nejaký ruský vojak, na to dedo sa zobudil. Choval nejaké malé prasiatko, niekde nejako kúpil, že na noc nosil domov prasa, cez jeseň. Do kuchyne prasa, že by Rusi nie... Lebo keď zastrelili psa, tak mali niečo v úmysle, pravdepodobne. Dedo večer vždy zobral a do rána sviňa vnútri bola. To bola katastrofa. Ovocie zbierali, všetko, tam nič sa nedalo schovať. Potom sa sťahovali ruské rodiny, aj nám obsadili byt. A nám obsadili dvaja letci, v obývačke, rovno do obývačky. A ten jeden letec sa priznal, že bol profesor v Leningrade na univerzite. Vysvitlo, že je Žid a nie Rus. Náhodou sme mali šťastie. A bratov ľutovali, brali do svojej reštaurácie leteckej, tam mali dobrú stravu, a mojich bratov, ribjata, poďte s nami na úžin. Tak bratia sa vždy večer najedli dobre. A tak bol slušný, vedel, že máme prasa a problémy, že hovorí, že on teda nemôže, ale Jožko, alebo Miťo, neviem, ktorý z nich, jeden nech zoberie fľašu na pomyje, že tam je hrozne veľa odpadu."