Daniel Bútora

„Bol jeden znak, ktorý sa u nás prejavil. Niekedy v osemdesiatom deviatom, neviem to položiť na časovú os, tipnem si, že to bol marec, československým komunistom došli prachy a prestali rušiť vysielanie Slobodnej Európy. To vyzerá ako trivialita, ale Slobodná Európa tu vysielala od 50. rokov na stredných vlnách. To už dnes málokto vie, čo to je. Keď si pozriete staré rádio, ktoré máte ešte doma, tak má tzv. stredné vlny-nie FM, ale AM. Oproti tým vysielačom, ktoré vysielali z niekoľkých veľkých vysielacích staníc v západnej časti Európy, mali východoerópske režimy iné obrovské vysielače, ktoré nastavili na rovnakú frekvenciu. V čase, keď vysielala Slobodná Európa, tak československé, aj tie iné režimy, aj sovietske, zapli na rovnakej frekvencii anti-vysielače a výsledkom bolo, že sa ten signál nedal počúvať. Toto bolo ale neuveriteľne drahé, stálo to strašne veľa peňazí. Z technických dôvodov to spotrebovávalo obrovskú elektrickú energiu a týkalo sa to iba miest. Takže prakticky to vyzeralo tak, že Slobodná Európa sa nedala počúvať v Bratislave alebo len občas, alebo sa to muselo stále prelaďovať na inú frekvenciu. Ale keď sme boli na chalupe v Hodruši, tak tam už ten signál nevedeli dorušiť. Slobodnú Európu sme mohli vždy počúvať mimo Bratislavy. Ak sa nemýlim, tak niekedy na jar 1989, si už povedali, že kašleme na to, už na to proste nemáme. Alebo ich k tomu dotlačili Rusi, alebo to bol nejaký ťah, ako si tých ľudí kúpiť, neviem. Proste prestali to rušiť. Wow! Ja si doteraz pamätám, že hlavný program, vlajková loď stanice Slobodnej Európy bol program Udalosti a názory, ktorý sa vysielal vždy o šiestej, o deviatej a o polnoci a trval hodinu. Keď to prestali rušiť, tak si pamätám, že sme si doma s bratom ľahli a hodinu to počúvali. Pre mňa to bol taký znak, že som si hovoril wow, to už bola pre nás trochu sloboda, že sme mohli to vysielanie počúvať. Na rozdiel od viedenskej televízie, ktorá sa dala v Bratislave pozerať nerušene, ale ktorá sa s prepáčením týkala Rakúska, a len raz za uhorský rok odvysielala niečo o Československu, bolo toto po slovensky a po česky a bolo to vysielanie hlavne o nás a pre nás. A to bol ďalší z tých znakov, že niečo sa asi deje. Ešte raz, to, že sa niečo deje, nehovorilo nič o tom, čo bude nasledovať.“

„Keď hovoríme o tých rizikách, možno som si tie riziká trošku viac začal uvedomovať, keď som už mal 18-19 rokov. Bolo to v čase, keď som začal byť viac aktívny v kresťanskom prostredí. Ako 18-ročný som sa nechal pokrstiť a potom som sa zúčastňoval viacerých stretnutí a krúžkov počas štúdia na vysokej škole. Chodil som do skupiniek, ktoré organizačne spadali pod Silva Krčméryho. V tom čase sme mávali v bytoch stretnutia a bohoslužby. Vtedy som sa asi trochu viac bál, lebo tieto činnosti sa za prvé týkali oveľa väčšieho počtu ľudí, a ŠtB to pravdepodobne sledovala o niečo výraznejšie, keďže to vnímala ako väčšie ohrozenie, lebo tých disidentov bolo relatívne málo. Takže tohoto som sa možno obával trochu viac.“