"Som už tam bývala, kde teraz bývam. No a potom ja už som učila. Tak keď nás obsadili, tak som mala prázdniny ešte. Ale potom som už musela nastúpiť do práce. Viem, že som vozila, moji rodičia bývali ako je Dóm na Rudnayovom námestí. Tak ja som vozila toho syna tam. Na bicykli. Neviem prečo som vlastne chodila na bicykli, asi nechodili električky, to už si nepamätám. Ale viem, že to bolo na bicykli a okolo tých tankov. A ja som ľutovala tých chlapcov. Lebo to boli deti. To boli deti, ktoré nevedeli kde sú a vyjavene zírali."
"Nehovorili Ste s nimi? Neprihovárali Ste sa im?"
"Ale sa pokúšali s nimi hovoriť. Ale s nimi sa nedalo dohovoriť. My sme chodili do lodenice, do Tatranu tam. A niektorí takí chalani sa pokúšali im niečo vysvetľovať. Oni hovorili rusky, ale podľa mňa to neboli Rusi, to boli z tých republík nejakých. Tak oni ani nevedeli poriadne kde sú. A ani ich poriadne nekŕmili, oni boli hladní. To bolo na ľutovanie. Hovorím to boli deti, to boli takí mladí chlapci."
"No a potom sa nasťahovali k nám a naši im dali nejaké seno, tam bola taká veľká kuchyňa. Tak tam im dali nejakú možnosť spania. Tak zo začiatku boli tam. No a taká jedna kuriózna vec sa tam stala. My sme boli deti. Taká veľká kuchyňa bola a z tej kuchyne sa išlo do izieb. A v jednej tej izbe sme my všetci spali na takých väčších posteliach. A tí Rusi, nejak otvorili sa dvere a oni videli, že my sme tam v perinách spali, v pyžamách a tak. A ten ich šéf začal strašne hulákať, že: ´Kto to kedy videl, že buržuji spia v posteliach, a my osloboditelia musíme spať na sene!´ a tak. No a náš tata, tak on bol taký dobrý psychológ. Tak otvoril dokorán tie dvere a hovoril mu: ´No tak sa pozrite na tých buržujov.´A nás 5 tam kukalo z tých postelí. No a on hneď tak zmäkol. Začal sa s nami hrať. Tak oni boli takí, ako malé deti no."
"Ešte jedna vec. To som si spomenula teraz. Oni nám chceli, my sme tam mali takú veľkú záhradu. A taký ako mestský skoro dom. A oni nám chceli do tej záhrady dať protitankové delostrelectvo. A pamätám sa, ako môj otec im hovoril: ´Preboha živého, však tu je 5 detí!´ Nás bolo päť. A ten najmladší bol 44´ ročník, tak úplné bábätko. A on toho Nemca, to bol taký SS-ák hnusný arogantný, a on ho ukecal tak, že proste to tam nedali no."
Milica Drgoňová sa narodila ako Milica Čárska 10. septembra 1937 v Bratislave. Mala štyroch súrodencov. Pochádza z rodiny významného slovenského chirurga Konštantína Čárskeho. Matka Ľudmila Čárska rod. Kostlivá bola rodená Češka a pochádzala z rodiny významného profesora a chirurga Stanislava Kostlivého. Od mladého veku tak bola ovplyvnená slobody a úcty k demokratickému Československu. Po vzniku Slovenského Štátu a neskoršej hrozbe prechodu frontu sa rodina usídlila v meste Gbely, kde bola Milica svedkom mnohých lokálnych vojnových udalostí. Po vojne pokračovala v štúdiu a v roku 1955 zmaturovala na Strednej všeobecno vzdelávacej škole v bratislavskej Rači. Neskôr pokračovala úspešným absolvovaním Univerzity Komenského v Bratislave v odbore Slovenčina-ruština. V roku 1958 sa vydala a pôsobila ako pedagogička na Obchodnej Akadémii na Palisádach. Z manželstva vzišli tri deti. V pedagogickom zbore vnímala postupné ideologické tlaky na výučbu, ktoré ešte zosilneli po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a následnej normalizácii. V dôsledku politických tlakov bol nútene penzionovaný aj jej otec. V rámci svojich priateľov z intelektuálnych kruhov bola sympatizantkou disidentského hnutia v krajine, predovšetkým osobností Charty 77. V období príchodu Nežnej revolúcie vnímala okrem nadšenia aj zdvíhajúcu sa vlnu radikálneho nacionalizmu v krajine, ktoré boli v rozpore s jej demokratickým vnímaním a duchom čechoslovakizmu. V súčasnosti žije Milica Drgoňová na dôchodku v Bratislave.
