Adam Droppa

„My sme bývali v takých drevených barakoch, ktoré sa stavali z mokrého dreva, z mokrých dosiek, ale to vám v priebehu leta zoschlo a také špáry ste tam mali. A v zime ako sme spali na tých pričniach, dve deky sme síce mali, ale keď prišla fujavica, tak to sme boli zaviati. Zaviati. To nie, že by som... ja hovorím výlučne len to, čo som prežil.“

„Za takzvaného Slovenského národného povstania sme sa aktívne zapojili nie do bojových akcií, ale aktívne v tom smere, že sme podporovali, stravovali partizánov, ktorí robili partizánske úlohy a prechádzali z Nízkych Tatier do Vysokých Tatier. Vzhľadom na to, že u nás bol najväčší gazdovský dvor, tak všetko sa zastavovalo u nás. Zodpovedne prehlasujem, že partizánovi, ktorý prišiel na Vianoce v roku 1944 z hôr k nám, tomu sme určite zachránili život. Vzali sme ho ako za člena rodiny. Dakedy v roku 1964, ja som už robil v kožiarskych závodoch, ma volali na vrátnicu, že ma hľadá nejaký pán, že mám návštevu. Tak som tam išiel, na tú vrátnicu, a tam Jožko Miko. Ten partizán. Samozrejme, bolo veľké zvítanie, mne dal potom majster dovolenku a šli sme pozrieť ku otcovi, matke, ku bratovi a tak ďalej, lebo tí bývajú tuto, iba dom je medzi nami. A pán Miko nám, otcovi, povedal takto: ,Ujo, a prečo ste vy vtedy, keď toto s vami robili, prečo ste vy mne nenapísali? Aj ja by som bol prišiel ako hodnoverný svedok na súd a bol by som povedal všetky veci. Bol by som povedal, ako ste mi zachránili život, ako ste ma zariadili a že som bol ako člen rodiny.‘ A otec mu na to vraví: ,Jozef, keby si aj bol prišiel, boli by aj teba zavreli. To tvoje svedectvo by nebolo nič platilo.‘“

„Ráno pätnásteho marca pristavili autobus s vybitými oknami, ale zalepenými dákym papierom. Šofér, ktorý sedel za volantom, ten bol oblečený v kožuchu a rodina si mohla zobrať akurát dáke periny, oblečenie, zásoby žiadne, lebo neboli zásoby, tak to len čo im ľudia z dediny poznášali. Jeden doniesol múku, druhý doniesol slaniny, no každý dačo. Z tých, ktorí súcitili. Okrem komunistov. A tak boli naši vypravení, a zároveň brali s našou rodinou, potom brali ešte aj rodinu Krivošovcov z Ondrášovej. Tú rodinu Krivošovú vyložili tuto niekde na južnom Slovensku a našich potom odsťahovali do Čáslavi.“ Moderátor: „Nehovorili trošku o ceste? Ako tam putovali?“ „Ako tam putovali. Pán doktor, práve v ten deň, v tú noc, bolo mínus pätnásť stupňov mrazu. A sestra, už samozrejme vydatá, aj nevesta, čakali deti. Tak sestra porodila. Porodila, ale doma porodila, tak aj to dieťatko zobrali, a ako zamrzla tá švábka v tom autobuse, tak pomrzli aj plienky. Pre to dieťa. Tak potom iba zastavovali niekde po dedine a žandári potom, ťažko sa mi vraví, žandári potom v mene zákona dali otvoriť dvere domov a tam to dieťatko prebaľovali.“

„V žalobe, prosím vás pekne, tam ten slávny súdruh okresný prokurátor Sásik otca obvinil, že otec bol americký imperialista, že úmyselne neplatí, neplní dodávkové povinnosti, aby škodil pracujúcemu človeku, že to je záškodník pre pracujúceho človeka, a že to je prisluhovač amerického imperializmu. A náš otec mal len tri školy. Vážení, len tri zimy školy, náš otec ani nevedel, čo slovo americký imperializmus znamená.“

„Komunisti mysleli, že dostanú ako zajace po krkoch, otriasli sa, videli, že sa im nič nestane, zdvihli hlavy, sprivatizovali všetko. Preobliekli kabáty, sprivatizovali všetko a stali sa z nich teraz ohromní demokrati. Prosím vás, stále vytýkali, že akí boli gazdovia vykorisťovatelia, podnikatelia v týchto fabrikách kožiarskych, že ako vykorisťovali, čo som povedal, podnikatelia či vykorisťovatelia. Akí sme všetci boli vykorisťovatelia, teraz sa oni stali majiteľmi fabrík, pozrite sa, čo oni robia. Vyhadzujú ľudí z robôt, všetku túto dobu, všetok tento nešvár, všetku túto nespokojnosť, ktorá vládne tu v tomto našom národe, to nám všetko zapríčinili komunisti. Áno, tým, že preobliekli kabáty a všetko národné hospodárstvo si privlastnili. Skoro všetko. A my sme dnes obete, my, obete komunizmu, sme na pokraji, my sme dnes na pokraji spoločnosti a oni sú na výslní. My dnes chodíme už šestnásť rokov alebo koľko to máme tú našu slávnu demokraciu. Toto je komunistická demokracia, vážení moji zlatí. Žiadna demokracia západného typu. Nie. A my dnes ako zločinci po šestnástich rokoch musíme chodiť po súdoch, aby sme voľačo dostali z toho, aspoň voľačo z toho, čo nám patrí.“