Marianna Grznárová

"A cez prázdniny sa mohli učitelia rekreovať, takže paráda. Paráda, až na to, že strčil do okna hlavu mamičkin kolega a môj bývalý spolužiak a nápadník a pripadalo mu hrozne smiešne: „Hahaha, obsadili nás Rusi!“ A mamička sa vyľakala, to bola ten ľakavý typ – ona učiteľka. Ja som vravela: „Nepočúvaj ho, však to je blbec!“ A bola to pravda. A teraz čo? Mamička povedala, v nijakom prípade tam nenechá päťlitrový zavárací pohár, čo pre nás všetkých leča navarila. Tak my s päťlitrovým pohárom leča, s Karinou, ktorá bola ešte v kočíku a so súrodencami, a tak ďalej - i na vlak. Museli sme autobusom, a keď sme sa dostali na ten osobný vlak a išli cez Levice, tak okolo levickej stanice maďarskí vojaci na svojich, nie ruských, ale maďarských, ja sa v tom nevyznám, takýchto vojenských, proste, na čom sa vozili, hej. Ale Bratislava, tá už bola obsadená celá. Nechala som ich v Šuranoch, kúpila som, lebo to už som sa vedela natoľko orientovať, na železničnej stanici, vrece zemiakov, čo človek potrebuje, keď obsadí cudzie vojsko, hej. Tak dovliekla vrece, nechala som ich s vrecom zemiakov a sama som išla do Bratislavy. A Bratislava už komplet, teda, Februárka, kde v tom čase sme bývali a poničené všetky tie kocky od tých tankov a toto už bolo a vrčalo to. A, samozrejme, všetko na uliciach a všade tie heslá. Všade, všade, ktoré sa potom tak rýchlo museli zatierať."