Ing. Pavol Hric

* 1955

  • "Určite jedným z takých jadier, ktoré reagovalo na tie udalosti, bola tá Inorga Košice. To je tu na Moyzesovej 24. Bývala teda, už tu neexistuje. A my sme teda išli, sme sa podelili, že tak jedny choďte do bábkového divadla. Tam bol nejaký český režisér, takže nebol veľký problém ako keby prehovoriť ich alebo povedať, že nemali by ste ani vy hrať a treba s ľuďmi rozprávať, keď sa takéto hrozné veci stali v Prahe. No tak to nebolo ťažké v tom bábkovom divadle. Nejakí ďalší kolegovia išli do štátneho divadla. A my sme tam začali pripravovať (to tuná niekde mám), začali sme vydávať informácie. Ako taký informačný leták. Volalo sa to IFórum ako Inorganské fórum, kde sme všetky tie dostupné informácie, ktoré boli známe, tie vyhlásenia a tak ďalej, sme začali pripravovať. Neviem presne, či sme v tom prvom týždni už niečo vydali. Takisto v stredu bol prvý štrajk študentov. No najprv ten, čo okolo školy mali papiere zbierať, a tam sme hovorili, že to nie je dobré, že vy tu teraz riešite papiere alebo výukový proces, že tu ide o iné. Takže trošku sme tak ako pomáhali aj tým študentom. Jednak však boli medzi tými študentami aj tí, čo chodili do týchto našich kresťanských krúžkov, takže nebol taký problém sa stretnúť s nimi. A naozaj boli aktívni. Mne sa zdá, že tú formáciu alebo to vedenie k tej slobode, že sme my ako keby nejakú prípravu mali v tých našich malých krúžkoch."

  • "Tam som sa stretol s doktorom Juklom. Tak prvé mi bolo podozrivé, že čo ten chlap tu robí, že my sme tu samí študenti a on nejaký päťdesiatnik chodí s nami po kopcoch a ešte si spieval takú pieseň Neďaleko Bohumína, padla baba do komína. Tak on si tu s nami prišiel zaspievať? Ale zrazu, keď som mal možnosť s ním aj na tom výlete rozprávať, alebo ináč, tak sme zistili, že to je vážna osobnosť. Štrnásť rokov bol vo väzení a bol zrozumiteľný, nevykladal v nejakých pojmoch nezrozumiteľných. Ale najmä to bolo to osobné svedectvo. Samozrejme, že skoro stále ako keby nosil v sebe tú spomienku na profesora Kolakoviča, ktorý vlastne jeho uviedol do toho života tajnej cirkvi, že ako sa dá prežiť, keď ten komunizmus je ateistický štát, keď tých veriacich sústavne likviduje. Tak to bola taká tá moja, taký môj objav v Bratislave. Takže okrem toho vzdelania odborného, ktoré som tam dostal, tak som dostal aj vcelku slušnú formáciu. Dá sa povedať asi tak, že k ľudskosti, slušnosti a nakoniec, keď sa na to tak pozerám, že my sme v tých krúžkoch, v tých spoločenstvách boli slobodní. My sme tam nemali cenzúru, my sme si tam čítali každý kto čo pozháňal. Zvyčajne to nebolo z našich vydavateľstiev. Ale bola to pašovaná literatúra, samizdaty, prepisované knihy, no a neskôr potom aj tie periodické časopisy, samizdaty."

  • "A ja si nemyslím, že to robili kvôli tomu, že by všetky tie veci až tak súrne potrebovali, ale skôr si myslím, že to bolo to poníženie, že tak my ti ukážeme, kto tu má moc a keď nepodpíšeš, tak ešte neviem čo. Dokonca tam boli aj priame vyhrážky smrťou. Chvalabohu sa to nestalo. Ale bolo to ťažké obdobie. A teraz rodina bez týchto poľnohospodárskych výrobkov, bez sliepok, vajíčok, mlieka, to bola hrozná perspektíva. Hrozná. Otec mal aj zdravotné ťažkosti. Psychicky to proste veľmi ťažko znášal. Mama asi s takým tým pudom záchovy tak najprv išla niekde do susednej dediny na nejaké štátne majetky brigádovať, potom do cukrovaru do Trebišova. A vlastne stala sa takou hlavnou živiteľkou rodiny. Takže ten postih rodiny bol veľký. A ešte okrem toho fyzického, tej výživy a tak, tak to označenie kulak, aj keď ten predpis, či zákon, kulak mal byť ten, ktorý mal nad dvadsať hektárov pôdy a ktorý zamestnával. Ale naši nič také nemali. Mali tých sezónnych pomocníkov pri žatve alebo pri zbere úrody. Ale to označenie kulak, to sa vlieklo už aj so mnou. Ja som kulakov syn a jednoducho je to nejaký pejoratívny výraz na to, že otec bol gazda a roľník."

  • ,,Myslím teda, že patrím do generácie, tak si to dovolím možno aj trošku zhrnúť. Mali sme to šťastie, že sme sa dožili tých dní, keď sa rodila sloboda na Slovensku. A aj dnes poviem, že pokiaľ máme slobodu, tak máme šancu vylepšovať aj ten náš demokratický systém, ktorý je, dá sa povedať, na slamených nôžkach... Vidíme, že tá demokracia nám nejak nejde, alebo sa ani nechceme učiť, alebo až tak veľmi ani demokratmi nechceme byť. Lebo skôr keď niekto uchytí tú moc, tak sa jej nechce pustiť. Na jednej strane sme generácia nádeje, ktorej sa moji rodičia nedožili. Aj keď mama žila, ale už, dá sa povedať, si to neužila, nemala z toho taký pocit, že áno, už sa môžem realizovať. Ľudia po sedemdesiatke mali už trošku iné videnie sveta ako trebárs my tridsiatnici. A otec sa toho nedožil, no myslím si, že keby bol žil, tak to by ma veľmi upozorňoval: 'Nerob nič, nezapájaj sa do ničoho!' Oni totižto takto dopadli v roku 1968, oni naozaj schytali v 50. rokoch... To bola generácia, ktorú si treba vážiť. Naozaj, tieto obete a ich postoj k tým krivdám, k tej lži a surovostiam, že oni tomu zabránili, koľko sa len dalo."

  • ,,No a keďže sa náboženstvo na školách v tom čase v Košiciach neučilo, po mnohých mestách a dedinách si to rodičia vybojovali, aj keď to bolo teda zakázané... Obidvaja rodičia museli doniesť súdruhovi riaditeľovi prihlášku, že obaja chcú, aby dieťa chodilo na náboženstvo. V Košiciach to však nebolo. Viem to preto, lebo v práci som mal kolegu, ktorý hovoril, že trvá na tom, aby jeho dieťa chodilo na náboženstvo na škole. On vie, že sa to dá aj ináč, po domoch alebo zavolať si kaplána, ale on chce a má na to občianske právo. No tak od neho som sa dozvedel, že už aj kapláni ho odhovárali, že: 'Ale nechajte to tak, my prídeme ku vám.' Nie, on si chcel uplatniť takéto občianske právo. Dnes sa možno tak pousmejeme, že za také elementárne práva bolo treba bojovať. No náboženská sloboda v Československej socialistickej republike, aj keď deklarovaná bola, ale v skutočnosti nebola. Pretože sme nemali žiadnu literatúru, nemali sme žiadne ani len náboženské knihy. Len raz za čas vyšlo čosi v Spolku svätého Vojtecha, ale bol absolútny nedostatok čohokoľvek, čo sa týkalo nejakého vzdelania. Či už v tej kresťanskej moderne ako v poézii alebo v prozaických dielach a tak ďalej. No tak to všetko bolo treba nejak zabezpečovať.“

  • ,,Ja si myslím, že my, ktorí sme vyrastali v prostredí tajnej cirkvi, tak rovnako ako my tu teraz sedíme, tak by tu mohol sedieť aj nejaký kňaz v civile a rozprávať s nami. To znamená, že my sme boli braní tak partnersky aj okrem toho, že mali duchovnú službu, spovede, sväté omše či liturgiu modlitby na starosti... To by nikto nerozoznal, že toto je laik a toto je kňaz. Lebo keď sa povedalo, že ideme tlačiť, vydávať alebo kopírovať nejaké videa a distribuovať ich, tak to bola úloha toho alebo toho, ale nebralo sa to, že ty si kňaz a ty toto nemôžeš robiť… Po tom 90. roku prvé, čo som zažil, bolo to rozdelenie, že tí tajní kňazi alebo kňazi, ktorí žili v laickom svete, sa museli alebo chceli stiahnuť do sakrálneho prostredia. No a nás tu nechali, že vy sa starajte o tento svet. To bolo pre mňa také prekvapenie, že ja som už nikdy nemal taký blízky vzťah s kňazmi, ako som mal v čase tajnej cirkvi.”

  • Full recordings
  • 1

    Košice, 19.09.2022

    (audio)
    duration: 01:32:28
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
  • 2

    Košice, 10.11.2022

    (audio)
    duration: 
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Nikto z nás nevedel, čo v sebe nesie táto spoločenská zmena

Pavol Hric počas EYD natáčania
Pavol Hric počas EYD natáčania
photo: Dominik Janovský

Pavol Hric sa narodil 5. júla 1955 v Trebišove. Má troch starších súrodencov a svoje detstvo prežil v obci Nižný Žipov na východnom Slovensku. Od roku 1963 začal navštevovať základnú školu, počas ktorej zažil príchod okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Pavol pochádza z roľníckej rodiny, ktorá prišla počas kolektivizácie o celý svoj majetok. Po základnej škole nastúpil na Gymnázium v Trebišove a v roku 1974 odišiel študovať na Slovenskú technickú univerzitu do Bratislavy. Počas štúdia na vysokej škole sa zúčastňoval stretnutí tajnej cirkvi, kde sa dostal aj k svojim prvým samizdatom. Po ukončení štúdia sa presťahoval do Košíc, kde sa zamestnal vo firme Inorga – Ústav automatizácie v priemysle a ťažkom strojárenstve. V roku 2021 založil v Košiciach Múzeum obetí komunizmu, kde sa stal riaditeľom.